Ahoj Feri Tvoj príspevok na enigme Do tankoch a na Budapešť bol veľmi inšpiratívny. Pre mňa a najlepšieho háčika(čku) až natoľko, že sme sa vybrali v tvojich a Vladových stopách. Nie úplne, lebo sme začali na Hrone o čosi vyššie, konkrétne pod haťou v Želiezovciach. Tam sme sa doviezli skoro ráno autom, v podstate ešte za tmy. Auto sme nechali v Želiezovciach a my už tradá na Pálavke dolu Hronom. Naše obavy z nízkeho stavu vody sa naplnili, ale paradoxne plytčiny sa zmenili na štrkové ostrovy, zúžili koryto rieky, takže Hron pripomínal miestami väčší potok, ale aj "vďaka tomu" prúd statočne ťahal. Keďže Pálave stačí málo (vody), obavy sa o chvíľu zmenili na radosť a uháňali sme pomaly ako na hornom Hrone. Hať Hronovce Čajakovo bola splavná, takže jednu prenášku sme si ušetrili. Hať v Pohronskom Ruskove sme preniesli dokonca "suchou nohou". Tam, kde sa väčšinou koníčkuje, bol vyšľapaný chodník. O to príjemnejšie sme boli prekvapení, že druhá pohronskoruskovská hať(tá ľahšia), bola aj za veľmi nízkej hladiny bez problémov splavná. Keďže sme štartovali ešte za ranného súmraku, okolo 13,00 sme už boli na Kamenínskom ostrove a overili sme si, či neklamete. Dobrá voňavá kávička v čárde Biely Agát potvrdila že nie, čárda opäť funguje a láka zastaviť sa. Krátky oddych na októbrovej rozľahlej lúke Kamenínskeho ostrova, počas babieho leta bol iný než uprostred letných horúčav. Možno ešte príjemnejší, vďaka pestrej jesennej palete farieb a chýbajúcim "kamarátom komárom". Zdržať by sa dalo aj dlhšie, ale v ten deň sme ešte chceli "odkrojiť" zopár kilometrov z Dunaja. Plavba do ústia bola naďalej veľmi príjemná. Oči sa mali o čo oprieť. Raz to bol kamenický sprašový profil, inokedy početné kŕdle volaviek, ktoré sa už asi chystali na odlet. Tesne pred ústím do Dunaja, už boli oba mosty na dohľad, to začalo drhnúť a dno Pálavky si párkrát nahlas vzdychlo pri kontakte s dnom rieky. Ešteže mal háčik čižmy, mohol vystúpiť a potiahnuť zemepánka zadáka, ktorý si sedel vzadu ako v koči. Aj pohľad na ústie Hrona bol úplne iný. Z dvoch ostrovov sa stali polostrovy, dalo sa na ne z brehu dostať suchou nohou. Keď sa objavila ostrihomská bazilika, už nás vo svojom prúde hojdal Dunaj. Vychutnávali sme si jeho prajné vlnky, pohľad na lode i oba brehy, aj kopčeky Burdy. Keďže v októbri sa už stmieva dosť skoro, nemohli sme sa len kochať, museli sme sa aj obzerať po vhodnom mieste na nocľah. Vybrali sme si ostrov, rovno oproti rekreačnému stredisku v Kováčove. Príjemné miesto, sami na ostrove (aj keď len riečnom), proste ako Robinsoni. Ohník, slaninka, špekáčiky, nebo plné hviezd, mesiac v splne, ani jedinký komár, proste idylka, ktorú rušili len basy z diskotéky v rekreačnom stredisku. Ale buďme tolerantní, každého zaujíma niečo iné. Ráno, ešte pahreba tlela, bolo ju treba len rozfúkať a mohli sa konať drevorubačské raňajky, kus pečenej slaniny a hlt dobrej domácej orechovky. Ako bolo dobre, tak to len staré vŕby vedia, ale tie nič nepovedia. O 10,00 už opäť na dunajských vlnkách smer Visegrád. Míňame ústie Ipľa, opúšťame Slovensko a čuduj sa svete, v Dunaji drhneme o dno. Rýchlo do plavebnej dráhy lodí a je po probléme. Pohoda, pohoda, pohodička, inak sa to opísať nedá. Dunajský oblúk takmer za nami a silueta Visegrádu pred nami. Až nám je ľúto, že to je aj signál konca nášho splavu. Tu musíme končiť, zajtra treba ísť do práce. Prechádzka po nábreží Visegrádu priam navodila lenivú poobedňajšiu nedeľnú atmosféru. Len oblečení sme boli trochu inak, než sviatočne vyobliekaní Maďari. Ešte rýchlo na druhý breh do Nagymarosu, tam zaslúžená kávička ( po splavoch naša druhá silná závislosť ) a rýchlo na železničnú stanicu na vlak do Štúrova. V Nagymarosi stojí len jeden "medzinárodný" osobáčik, tak ho nesmieme zmeškať. V Štúrove prestup do Želiezoviec, kde nás už čaká auto. Ale to už je iná kapitola...
Pre radosť ešte zopár fotografií z akcie :
Comments
Pridať nový komentár