Ktosi ním zatriasol. Pomaly otvoril oči. Pach nemocnice mu vrážal do nosa, opantával hlavu.

„Pane,“ zašepkala sestrička naklonená nad posteľou. „Pán Hermanovský.“

„Čo sa deje?“ opýtal sa, keď odznelo jeho meno. Prevalil sa na chrbát, hľadel na mladé dievča v snehobielej rovnošate.

„Nerada vás budím, otče,“ ospravedlňovala sa. „Potrebujeme vašu pomoc.“

„Čo sa stalo?“ nerozumel.

„Ide o ťažko chorého pacienta. Jeho stav je vážny. Doktor mu nedáva viac než pár hodín. Nedá sa nič robiť,“ zmĺkla. Hľadala správne slová.

Muž na ňu hľadel v tichosti.

„Viem, že nemôžete chodiť,“ prevravela, „no pacient ma požiadal, aby som mu zavolala kňaza. Spomenula som si na vás, otče. Chce, aby ste ho vyspovedali.“

Pán Hermanovský pozorne počúval. Do izby dopadal tenký pás svetla z chodby, starý spoluležiaci chrápal na posteli pri okne. Vonku zúrila búrka.

„Na akom je poschodí?“ opýtal sa kňaz.

„Previezli sme ho na štvrté,“ odpovedala sestrička. „Tam prevážame najťažšie prípady.“

„A je hore?“

„Áno. Práve sa prebudil po operácii.“

„Dobre.“ Kňaz sa posadil. Operované koleno sa stále nezotavilo. Zatínal zuby od bolesti.

Sestrička mu podala barly. Pomohla mu vstať.

„Vládzete?“ opýtala sa.

„Áno,“ prikývol, obliekol si župan, vyšiel z izby do svetlom presýtenej chodby. Prekvapilo ho ticho. Väčšinou tu vládne chaos a hluk, pokoj bol vzácnosťou.

„Počkajte, pomôžem vám,“ ponúkla sa sestra, podoprela raneného muža.

„Ďakujem.“

Zamierili k výťahu.

„Zvládnete cestu po schodoch?“

„Po schodoch?“ čudoval sa kňaz.

„Výťahy nefungujú. Kvôli búrke,“ vysvetlila.

Pri pohľade na rady schodov vedúce na štvrté poschodie sa mu zakrútila hlava. Ovládaj sa, vravel si v duchu, tam hore ťa čaká duša prahnúca po lekárovi. Musel tomu človeku pomôcť. Musel.

„Zvládnem to,“ ubezpečoval sestričku aj seba samého.

Barly podal dievčaťu. Pridržiavajúc sa oboma rukami dreveného zábradlia, zdravou nohou vyskakoval po schodoch ako žaba. Snažil sa nebrať ohľad na bolesť v kolene, ktorá mu znepríjemňovala život. Už iba kúsok. Iba kúsok.

„V poriadku?“ strachovala sa sestra, keď kňaz vycupkal až na štvrté poschodie. Podala mu barly.

„Áno,“ lapal po dychu. „V poriadku.“

„Jeho izba je na konci chodby,“ ukázala pred seba. 

Kňazovi pripadala dvadsaťmetrová chodba ako dvadsaťkilometrová prázdna diaľnica. Dvere do pacientovej izby boli privreté. Sestra vstúpila dnu, nasledoval ju. Na posteli ležal mladý muž. Mal chudú tvár. Z očí sa mu vytratil lesk. Kostnaté ruky mal zložené na čipkovaných obliečkach. Premeriaval si návštevníkov.

„Nechám vás osamote,“ povedala sestra, ponúkla kňazovi stoličku pri lôžku chorého a zavrela za sebou dvere.

„Vy ste kňaz?“ opýtal sa pacient.

„Áno,“ posadil sa.

„Ešte nikdy som nevidel kňaza v župane.“

Pán Hermanovský sa usmial. „Ako sa voláte, priateľu?“

„Marek.“

„Marek bol jedným z evanjelistov. Pekné meno.“

„Vďaka. Ako sa voláte vy?“

„Jozef.“

Marek prikývol. „Neostáva mi veľa času, Jozef. Rád by som sa vyspovedal.“

„Preto som prišiel. Môžete začať.“

Marek, ťažko chorý pacient, začal. Vyznal sa z hriechov, kňaz ho rozhrešil.

„Musíte už ísť?“ opýtal sa chorý ležiaci. „Neostanete chvíľu?“

Jozef sa zahľadel do prosebných očí svojho nového priateľa. „Ostanem,“ povedal, pohodlnejšie sa usadil na stoličke.

„Je mi smutno za domovom,“ prevravel chorý, chvíľu počúvali kvapky dažďa bubnujúce po parapetnej doske za oknom. „Už ho nikdy neuvidím.“

„Ale áno,“ chlácholil ho Jozef. „Už čo chvíľa budeš doma. Budeš v raji.“

Marekovou tvárou preletel letmý úsmev. „Čo sa vám stalo s nohou?“

„Prosím. Priatelia mi tykajú.“

„Čo sa ti stalo?“ zopakoval Marek.

„Pád zo stromu. Oberal som čerešne.“

„To muselo bolieť.“

„Bolelo,“ prikývol kňaz. „Aspoňže čerešne boli sladké.“

„Ako dlho si už kňazom?“

„Štrnásť rokov.“

Vonku udrel blesk. Žiarovka zablikala.

„Koľko je vlastne hodín?“ spýtal sa Marek.

„Asi jedna ráno.“

„Bude mi to tu chýbať. Mal som život rád.“

„Tam, kam odídeš, to budeš milovať.“

„Môže pre mňa niečo urobiť?“

„Čokoľvek,“ povedal Jozef.

„Modli sa za mňa.“

„Budem.“

Niekto zaklopal na dvere. Vošla sestra.

„Všetko v poriadku?“ spýtalo sa dievča.

„V poriadku, Janka,“ zazubil sa ležiaci. „V najlepšom poriadku.“

Kňaz opatrne vstal. „Rád som ťa spoznal, priateľu.“

Marek vrúcne stisol podávajúcu kňazovu ruku, do očí sa mu vrátil lesk.

„Môžeš pre mňa takisto niečo urobiť?“ otočil sa Jozef vo dverách.

„Čokoľvek,“ šepol Marek.

„Pozdrav odo mňa Boha.“

„Spoľahni sa.“

Na rannej vizite lekár prezrel kňazovo koleno.

„Lepší sa to,“ konštatoval.

Sestrička Janka niečo zapisovala do poznámkového bloku.

„Dobre, že ste včera prišli,“ povedala kňazovi. „Marek dnes ráno zomrel.“

Zomrel, vraveli. Jozef však vedel, že jeho priateľ sa naňho usmieva zhora a šťastne sa prechádza po rovných chodníkoch vo vlasti dobra a blaha.