Asi mnohí si zo svojich detských čias pamätáme omaľovánky – zvonku pestrofarebné a veselé, zvnútra kontrastné čierno-biele.  Vždy ma na začiatku fascinovali (farebný obal bol taký lákavý), no nikdy môj zápal pre ne nepretrval dlho. Ako dieťa som to neanalyzovala, čo je asi aj dosť pochopiteľné – človek sa v určitom období života nad takýmito vecami nezamýšľa, podaktorí dokonca vôbec. Vlastne ani neviem, kedy sa táto vlastnosť (porucha) „analyzovať veci do detailov“ dostavila u mňa. Pamätám si len, že už som bola na strednej, keď som si uvedomila (alebo skôr bola som s tým oboznámená), že podaktorým moje filozofovanie lezie na nervy. Myslím ale, že k tomu muselo dôjsť už skôr, keďže moja mama si už pri mojich nevinných detských otázkach s obľubou trhala vlasy (teraz, samozrejme, preháňam :)). Ale aby som sa vrátila k téme – teda k tým omaľovánkam.

Čo bolo dôvodom môjho počiatočného nadšenia a neskoršej straty záujmu.... Možno to bolo jednoducho tým, že pri ničom nevydržím dlho, alebo, inými slovami, nie som bežec na dlhé trate. Daný fakt potvrdzuje i viacero usvedčujúcich dôkazov v podobe pasteliek, anilínových farieb, fixiek na textil, farieb na textil, farieb na sklo I, farieb na sklo II a ja neviem, čoho ešte (uf, na veľkonočné vajíčka som celkom zabudla :)). Všetky tieto veci som v minulosti používala, no nikdy nie dlhú dobu. Nič ma neoslovilo natoľko, aby som pri tom zotrvala dlhodobo.

Niežeby predcházajúca verzia nemala niečo do seba. Určite má, a to do značnej miery. Fakt pri ničom nevydržím dlho. Hmmm... naozaj pri ničom? Našla by sa jedna výnimka (zatiaľ jedna, či ich bude viac, to ukáže až čas). Je ňou hudba. Vždy ma fascinovala. Viac, než čokoľvek iné. Disponuje všetkým, čo dokáže s človekom zamávať – sila, emócie, zimomriavky (brrr), je úžasne tvárna a dáva obrovský priestor pre realizáciu. Je úžasná pre človeka-diváka (alebo skôr poslucháča), no svojim spôsobom ešte fascinujúcejšia pre človeka-tvorcu.

Dlhú dobu som sa nad tým nezamýšľala, no podvedome to bolo vo mne akosi zakódované. To, že nikdy mi nestačilo byť „iba“ divákom. Pasívne prijímať to, čo niekto druhý vytvoril.

Asi preto ma omaľovánky nikdy nebavili....