Dvere sa pomaly zasúvali a skrz priechod som uvidel ženu v strednom veku. Priľnavý oblek, štandardne v sivobielej kombinácii hviezdnych hliadok zvýrazňoval jej veľké tučné telo. Čierne vlasy prikrývali plecia i nakukovali po lopatky na chrbát. Jemné fúziky popod nos robili z tejto vojačky viac muža…
Masívne hodiny na bielej stene kancelárie neúprosne sekali čas ako nedočkavý kat, sekundu po sekunde ukrajovali z môjho života. Ja som im vracal chmúrny pohľad, lebo sa mi na stole vŕšili zložky a papiere ako zlatisté hory na gýčovitom obraze po mojej pravici a pot mi stekal z čela ako horská riava…
„Musím to stihnúť! Musím to stihnúť! Musím...“ mladý, asi dvadsaťročný, muž si horúčkovito opakoval slová, ktoré ho nielen poháňali vpred, ale i dodávali odvahu.Pred pár dňami ho navštívil neznámy starší muž s rovnako uviazanou šatkou okolo krku a podobne rozstrapatenou šticou, hoci už bielošedivou…
Starší učiteľ sa pomaly prechádzal pomedzi drevené lavice, kde malé deti kreslili svoje detské predstavy. Na tabuli bola krasopisne napísaná téma, snáď ešte rukopisom spred vojny, Život.Deti kreslili voňavú jar, rozkviknuté kvety veru zdobili takmer každý druhý výkres. Zvyšné deti, hlavne tí živší…