Budem veľmi rada, keď si môj príspevok nielen prečítate, ale aj napíšete nejaký koment. Keďže som svoju "spisovateľskú" kariéru a skúsenosti nabrala najmä na tomto portáli, rozhodla som sa uverjeniť aj môj druhý román, na ktorom stále pracujem a verím, že Vaše pripomienky mi pomôžu ho vylepšiť, inšpirujú ma, motivujú a ukážu mi smer tohto príbehu.

ĎAKUJEM vopred všetkým čitateľom, ktorý venujú tomuto príspevku svoj čas!

Mirka N. :)

1. KAPITOLA

Pozorovateľ

“Oh! I am delighted with the book! I should like to spend my whole life in reading it.”

Jane Austen (Northanger Abbey, chapter six, Catherine Morland)

„Ó, úžasná kniha! Čítala by som ju aj celý život.“

Jane Austenová (Opátstvo Northanger, šiesta kapitola, Catherine Morlandová)

Niekedy by som chcela žiť život hrdiniek mojich obľúbených románov! Napríklad Pipi Dlhej Pančuchy, to by som si užívala tú jej „konskú silu“. Mohla by som chodiť domov neskoro večer, ani v Pentagone (v najanarchistickejšej časti Bratislavy) by som sa po zotmení nemusela báť. Alebo by som splietala neuveriteľne fantazmagorické nezmysly a kvetnaté opisy o Avonlea v Avonlea a bola Annou Shirleyovou. Páčilo by sa mi, keby ma za vlasy kvákal Gilbert Blythe. Hlavne ten v podaní Jonathana Crombieho sa mi dosť pozdáva...

No najlepšie by bolo, keby som bola Elizabeth Bennetovou a vydala sa za pána Fitzwilliama Darcycho. Uhrančivého, urasteného a bohatého fešáka, s ktorým by to medzi nami iskrilo a mali by sme si čo povedať. Prekárali by sme sa a všetky tie urážky by v sebe niesli silný náboj vášne. Ja by som ho hrdinsky odmietla, keď ma snobsky požiada o ruku (aj keď by to bolo určite veľmi ťažké, keby vyzeral ako Colin Firth! Ale ani Matthew McFadyen by nebol zlý ... ach.), záver by pravdaže bol šťastný a vydala by som sa zaňho z čistej lásky, opustila svoj rodný dom, ukvákanú matku i ostatnú rodinu a žila šťastne až do smrti v Pemberley s milovaným mužom. Uspokojila by som sa vlastne aj s osudom Elinor Dashwoodovej, aj keď Edwarda Ferrasa až tak nemusím ..., pán Knightley by bol tiež výborným náhradníkom pána Darcyho, no Fanny by som byť nechcela, síce aj Anne Elliotová je taká šedá myška, avšak kapitán Wentworth je určite lepšia voľba ako Edmund Bertram. Ach, zabudla som na pána Tilneyho, ten je skoro taký úžasný ako Darcy, akurát, že je menej namosúrený, čo vlastne nie je vôbec na škodu. Ten by mi tiež celom vyhovoval.

Čokoľvek je lepšie ako nudná realita, v ktorej plávam. Ba nie, vlastne sa topím! V podstate mi ani nejde o to, aby som stretla Darcyho, Tilneyho, Knightleyho, Wentwortha či Edwarda alebo Edmunda. Nie. Len by som chcela zažívať niečo vzrušujúcejšie. Ani zlomené srdce by mi práve v tejto letargickej realite nejako vážne nevadilo. Cítim sa ako zombie, ktorý len prežíva a pozoruje farebné životy ostatných. V tom mojom mi chýba akcia, dráma, zvraty a emotívne výlevy. Som absolútny suchár, ktorý žije z vymyslených príbehov Jane Austenovej, Elizabeth Gaskellovej, J. K. Rowlingovej, (ani transport do sveta Harryho Pottera by nebol zlý, priznám sa však, že posledný diel ma celkom vystrašil – teda hlavne Voldemort. Veď to už nebola „rozprávka“ pre deti, ale plnokrvný horor! Takže to s tým prenosom do tohto príbehu si ešte premyslím.), Astrid Lindgrenovej, Meg Cabotovej, Sophie Kinselly a bez mučenia priznávam, že by som šla aj do „romanticko-erotického ladenia“ príbehov nebohej Kathleen Woodiwissovej. Nikdy nezabudnem na doktora Colea Latimera z „Popola vo vetre“!

Bohužiaľ, ja som ja, Alexandra Joneková a tápem v slovenskej realite, kde sa človek musí po absolvovaní univerzity ťažko prehrýzať na trhu práce, aby si našiel džob, ktorý ho nielen uživí, ale poskytne mu aj aký taký komfort. Som niekde na pol ceste. Bývam v podnájme s kamarátkou Soňou. A čakám... Že načo? Po pravde, ani neviem.

Človek má tú vlastnosť, že vždy niečo očakáva. Domnieva sa, že keď niečo „pretrpí“ a vyčká, napokon sa dočká nejakého splneného sna, alebo sa naňho „neočakávane“ usmeje šťastie. Asi ako v tých vyfantazírovaných príbehov z pier už zmieňovaných spisovateľov. Tento pocit sa neustále opakuje. V duchu si možno aj vy občas poviete, „Ešte chvíľočku vydržím!“, napríklad posledný rok na výške, v starej nezáživnej práci, v byte s rodičmi, a potom niekedy v „budúcnosti“ začnem naozaj žiť!“. Ale je to také jednoduché? Nemali by sme žiť pre prítomný okamih?

Ja s tým problém rozhodne mám. Stále len na „niečo“ čakám. Neviem úplne presne na čo. Akoby som nedokázala vyjsť z akejsi ulity.

Po skončení univerzity prišla trma-vrma v reálnom živote, ktorý nesľuboval príjemné zážitky. Po päťročnom šprtaní sa, sebazaprení a odriekaní si radostí života, nehovoriac o strese zo skúšok, písomiek a prezentácií, ktorý prinášal odbor prekladateľstva a tlmočníctva, a to nielen počas skúškového obdobia, ale aj počas semestra, ktorí si študenti iných odborov odpinkali s rukami vo vreckách, neprišla žiadna úľava.

Ale nechcem sa sťažovať, viem, že je na svete kopec ľudí, ktorí sú na tom horšie a musia riešiť existenčné problémy, napríklad ľudia v rozvojových krajinách a tak podobne. Moju rodinu trápi najmä moja „starodievockosť“, ak sa, pravdaže, o nej ešte v 21. storočí, dá hovoriť, naši však o nej hovoria pomerne často. Najmä v súvislosti so mnou. Mne je to celkom fuk. Niežeby ma to tešilo, ale mám len dvadsať päť a poznám dosť báb, ktoré sú na tom rovnako, takže zatiaľ som neprepadla panike a nie je zo mňa žiadna zúfalka, ktorá chatuje s ostatnými zúfalo zameranými osobami na zoznamkách. Chválabohu! To by mi tak ešte chýbalo. Čo však trápi mňa? Neviem. Chcela by som niečo zažiť, niečo výnimočne. Objavovať a písať. Potrebujem inšpiráciu!!!

***

V ten večer som mala chuť Katku zabiť. Aj keď je flegma, vyrývať teda naozaj vie ukážkovo.

„A ty, Alex, už si zahodila pás cudnosti? Po promócií už by sa aj patrilo,“ okej, mala pár pív, tak som sa to snažila odľahčiť.

„Čakám princa na bielom... Ferrari,“ zavtipkovala som.

„Biele Ferrari? Také aj vyrábajú?“ spýtala sa Kamila. Berie všetko smrteľne vážne.

„Myslím, že vyrábajú,“ celkom vážne som jej odpovedala. Dúfala som, že tak odvediem pozornosť z tej dosť nepríjemnej témy.

„Hm.. ja som v tých bratových časopisoch videla vždy len červené, aj vo filmoch mávajú vždy len také... alebo ešte žlté, nie?“ spýtavo pozrela na Soňu a Bety. Katku to však ani trochu nevyhodilo z konceptu.

„No tak, Lexi, čo, nikto na obzore?“

„Katka, už prestaň, dobre vieš, že teraz mám iné plány. Potrebujem zamakať v práci, aby mi dali zmluvu na neurčito, chcem dopísať knihu, trošku cestovať. Pri tom by mi partner len prekážal, nemyslíš?“

„Tebe vôbec nechýba chlap?!“ spýtala sa z mosta doprosta Soňa, ktorá má teda poriadnu zbierku „skalpov“ – čo sa týka chlapov.

„Ehm... nezamýšľam sa nad tým, niekedy aj áno, ale veď ... čo akože mám robiť? Lepiť sa na hocijakých nadržancov na diskotéke, či čo???“

„Ale veď rada tancuješ,“ usmiala sa Bety, tá najmilšia a najempatickejšia z našej päťky.

„To áno, ale diskotéky, žiaľ, nie sú o tom.“

Ani jedna mi neoponovala. Dobre vedeli z našich vysokoškolských čias, koľkokrát sme v tridsaťdevine alebo v Elame dostali na diske po zadku, ani sme nevedeli z ktorej strany. Baby majú klasicky vstup zadara, aby sa mužské osadenstvo mohlo kochať pohľadom na natriasajúce sa ženské telá. Preto som tam chodievala celkom zriedka. Nie som rada stredobodom pozornosti. Hlavne nie, ak ide o prezeranie si častí tela. Bŕŕŕ!

„Čo píšeš teraz?“ zaujímala sa Kamila. Počas vysokej školy som napísala dva romány, ktoré mi vyšli a mali celkom úspech. Píšem však pod pseudonymom Jane Parkerová. Zbožňujem regentské Anglicko a Jane Austenovú, a aj keď som si na internete čítala nespočetne množstvo ofrfľov, že píšem z anglického prostredia, je mi to fuk. Píšem hlavne pre seba a som len rada, keď sa to páči aj vydavateľovi a kniha uzrie svetlo sveta!.

Kamošky stále rozoberajú túto tému. Ja a chlapi. Akoby žena nemohla fungovať aj bez nejakého mužského prívesku! Pardon, myslela som partnera, ale niektoré baby (a poznám ich celkom dosť), vnímajú chlapa len ako doplnok k svojím šatám, no sú aj také, ktoré hľadajú sponzorov na svoje kabelky zančky Louis Vuiton. Ja k nim teda rozhodne nepatrím, ani k jednej zo zmieňovanej kategórie. Nie som ani špata, takže nejde o nejaký hendikep, ktorý by ma mal predurčovať k životu starej panny. Z fyzickej stránky sa síce vnímam menej ako z tej mentálnej, ale podľa okolia som celkom pekná. Takže nejde o to, že by si ma muži nevšímali, skôr mám ten problém, že si nikoho neviem pripustiť k telu.

Viem o čom jej život, ako fungujú vzťahy, pretvárky, intrigy i pravé city. Kamoškám často radím, a ony nikdy nechápu, ako je možné, že vždy trafím klinec po hlavičke a to, čo im v danej situácii vo vzťahoch ku kolegom, kolegyniam, kamarátom alebo partnerom radím, respektíve predpovedám, zafunguje, stane sa. Nemám jasnovidecké sklony ani nič také, mám však na to takú výhovorku, že „čítam Austenku!“, a tá, pokiaľ viete, bola geniálna v odhaľovaní ľudských slabostí a charakterov.

„Ty vôbec nežiješ, iba pozoruješ!“ to mi to neustále opakuje moja mladšia (a zadaná) setra Naty a občas aj Katka. Niekedy si naozaj pripadám ako nejaký pozorovateľ, ktorý život okolo seba pozoruje a vyhodnocuje, ale na ničom sa vlastne nezúčastňuje. Sem-tam ma to aj zamrzí, ale nerada sa ľutujem. A už vonkoncom to neznesiem od iných.

„Alex, prosím Ťa, dám si ešte víno, išla by si povedať čašníkovi nech mi ho prinesie? Vlastne nech mi doleje do pohára,“ povedala Soňa a podala mi ho. Boli sme už v polovici pizze, keď sa Katka rozhodla strhnúť debatu na moju anomálnosť. Ako zvyčajne sme si k nej (k tej pizzi, nie k mojej anomálii) objednali červené víno. Len Betka pije vždy biele. Vedela som, že Soňa ma len chce zachrániť. Odpratať ma na chvíľu z Katkinho dosahu a trochu jej dohovoriť. Myslím, že by jej to aj vyšlo, len... bola som taká nervózna, že keď som vychádzala z boxu narazila som do chlapa, ktorý sa práve chystal usadiť do vedľajšieho.

Nanešťastie som mu ten kúsok nedopitého červeného vína vyšplechla rovno na bielulinké tričko. Akoby ho práve vybral z práčky a nezabudol použiť nejaký prekliate dobrý prášok s bieliacim účinkom. Alebo že by bolo nové? Či vyprané v Perwolle? Nad tým som však nemala veľa času dumať, pretože ma zabíjal pohľadom. Ten pohľad stál za päť vrážd a jednu samovraždu – tú moju pochopiteľne.

„Dopekla, dievča, nevieš dávať pozor?!“ už som si zvykla, že sa nikto neunúva mi vykať. Teda nie, že by sa mi to stávalo neustále, ale nikdy ma to neprekvapí, vyzerám asi tak na sedemnásť a to mam o sedem viac. „Raz to bude moje plus, ak ma ten chlap nezabije,“ myslela som si v tej sekunde, keď som vydesene civela na tričko s otrasnou červenou škvrnou. Rehot, ktorý sa mu ozýval spoza chrbta a pochádzal z hlúčiku jeho kamarátov, utíchol len čo ten „vôl“ predo mnou, začal po mne „brechať“. Bol to prototyp sexi vyšportovaného opáleného „mača“, pri ktorom by sa podlomili nohy každej babe. Iba mne nie. Nie že by som bolo taká hrdinka, ale jeho šarm ešte v zárodku zadusil jeho nepríjemný krik a zúrivý pohľad.

Nikto z prítomných samozrejme netušil, že som „pozorovateľ“ a na takéto situácie nie som pripravená. Smiech sa však opäť začal rozliehať po reštaurácii. K tomu obliatemu nafúkancovi pribehla z jeho partie štíhla vysoká blondínka a snažila sa ho upokojiť. Zdalo sa, že jej to ide celkom dobre. Pamätám si, že som dookola neúnavne omieľala, ako ma to mrzí, ale keďže v mojej karmickej štruktúre je asi zapísané, že som „len“ pozorovateľ, nikto ma, prirodzene, nebral na vedomie. Kde ste videli, že by niekto sledoval alebo aspoň vnímal pozorovateľa? My „pozorovatelia“ žijeme inkognito. Ťalafatky, ja viem. Ale aj to je spôsob ako sa vyrovnať s tým, že nepríjemne vytŕčam z davu, aj keď mám len niečo vyše metra šesťdesiat.

„Ehm.. naozaj... veľmi, veľmi sa ospravedlňujem!“

Ten ozembuch mi venoval pohľad typu „zničila si mi celý večer“, našťastie, tá milá blondínka sa na mňa ospravedlňujúco usmiala, akoby chcela povedať že, „jeho to prejde, to je v pohode“. Tak okolo mňa prešla celá parta a veselo sa z môjho hanbou červeného ksichtu rehotali. Potom som jednoducho išla na toaletu a vrátila som sa k stolu, až keď po mňa prišla Bety. Tá ma vie vždy upokojiť. Snažila som sa tváriť čo najnormálnejšie, keď som si sadala naspäť do boxu. Tá partička sa totiž usadila hneď vedľa. Ani som sa tým smerom nepozrela, no začula som hlúpe narážky typu: „Aha – ide hrdinka večera“, „Len vďaka nej si dal Peťo dole tričko,“ zarehotala sa nejaká baba. Očividne ju to nesmierne potešilo. Tipovala som, že to nebola tá milá blondínka, Katka mi potom povedala, že tam bola nejaká čiernovláska, ktorá toho urazeného nafúkanca strašne opaľovala. Načo som podotkla „Veď mala príležitosť, nemal tričko,“ na tom sa potom baby hodnú chvíľu smiali. Vedľajší stôl zrazu na okamih stíchol, mala som podozrenie, že ma asi začuli, ale zakrátko začali hovoriť o nejakých fotografiách, takže som tento incident pomaly pustila z hlavy. Bohužiaľ, Katka nepustila z hlavy tému, ktorú načala pred tou nehodou s červeným vínom. Až vtedy som pochopila prečo s tým začala. Ona mi chcela dohodnúť rande!!!

„To nemyslíš vážne?!“ bola som fakt napálená.

„No a???“

„Veď sa s ním len stretneš..“

„Nie, rozumieš tomu slovu? Nie?!“ navonok som bola pokojná, ale vrelo to vo mne.

„Alexa, Katka ti chcela len pomôcť, ale keď hovoríš nie, tak ťa istotne nebude nútiť, však Kati?,“ Soňa sa to napätie snažila zmierniť.

„Okej, prepáč,“ zamračila sa Katka. Bety mlčala a Kamila sa z toho smiala.

„Dobre, v pohode, ale nemusíme predsa zakaždým rozoberať to, či niekoho mám, alebo nemám, či potrebujem, nie?“

„Jasné, zmeňme tému,“ pridala sa ku mne aj Soňa. „Všimnite si baby, ten chlap, čo ho Alexa obliala vyzerá bez trička neskutočne dobre!“

„ Podľa mňa aj keby mal tričko, tak by bolo čo obdivovať,“ zasnívala sa Kamila.

„Hm.. no dala by som si povedať, kebyže som single,“ zamrnčala pôžitkársky Katka.

„Je to fešák,“ potvrdila aj Bety, a to ma primälo sa naňho opäť pozrieť. Naozaj bol pekne vypracovaný a keďže sa už nemračil, ako keď na mňa predtým nazlostený brechal, vyzeral aj celkom sympaticky ... áno, bol to kus. Mimo moju ligu. Tmavovlasý, krásne biele zuby, samý sval a testosterón. Pravdaže sa im, mojim kamoškám, zbiehali slinky. Mne nie. Určite to bolo najmä preto, že v ten večer na mňa hnusne fľochol a nakričal kvôli tomu vínu. Asi príliš rýchlo odsúdim človeka, no nejako som sa nedokázala dokopať k tomu, aby mi bol sympatický.

„Uhm,“ znel môj príspevok na tému „Sexi chlap od vedľajšieho stola“.

„Tebe čo je?“ nechápala Katka, „sa ti nepáči?“

„Na mňa dnes kričal, takže nie.“

„Ha, aká si nedotklivá,“ zasmiala sa Soňa.

Nevšímala som si ich, nechala som ich, aby sa chvíľku kochali pohľadmi na polonahého zúrivca a ja som zatiaľ študovala jedálny lístok a vyberala si pizzu.

Znenazdajky ma štuchla Soňa do rebier.

„Hej? Čo je?!!!“ nechápala som?

„Ten krásavec sa pozerá na teba, Alex!“ zašepkala mi do ucha.

Bez rozmyslu som sa otočila a naše pohľady sa stretli. Dostala som riadny kopanec do žalúdka. Nečakala som taký priamy uhrančivý pohľad. Netuším, o čo mu akože išlo, ale neuhol pohľadom. Akoby si ma študoval a na niečo chcel prísť.

Zatvárila som sa však nanajvýš ľahostajne a vyzvala som baby, aby si vybrali pizzu.. Nakoniec sme sa zhodli všetky na takže sme si objednali jednu obrovskú family pizzu. Zvyšok večera prebehol v pokojnejšej atmosfére. Susediaci stôl si nás prestal všímať, sotva nás brali na vedomie, čomu som sa len potešila, lebo sme sa mohli s babami nerušene porozprávať, pospomínať na vysokoškolské časy i ponadávať si na to, čo nás práve štvalo.

Na druhý deň ráno ma čakalo nepríjemne prekvapko – niekto vytrvalo zvonil pri dverách. No povedzte, kto už chodí na návštevu v sobotu o deviatej???

Vyšla som zo svojej izby, vôbec som nepredpokladala, žeby otvorila Soňa. Tá vždy spí ako zabitá. Navyše si každý večer pred tým než si ľahne, dáva do uší taku penu, aby ju nič nerušilo.

Koho to sem len čerti nesú?! Pomyslela som si pred dverami, pretrela si oči a odomkla dvere.