Konečne!
Konečne je to tu!
Nemohol už dospať.
Žiadne raňajky, len trochu pasty do úst a vypľuť. Biele nohavice, dnes je sviatok. Košeľa a bez saka. Je teplo. Slnko svieti, duša hreje. Dnes ju uvidí.
Voní.
Žiari.
Usmieva sa.
Nič mu teraz nemôže pokaziť náladu.
Na korbáči tri žiarivé stužky.
Vďaka za tradície.
Vďaka za každý deň, keď ju môže objať.
Darčeková taška s malým prekvapením, slnečné okuliare a kľúče od auta. Všetko má.
Dnes má úplne všetko.
Svižne nasadá.
Štartuje a pohmkáva si čokoľvek. Každá pieseň je dnes plná radosti.
Zaklapne tienidlo proti slnku a pozrie na oblohu. V diaľke sa černie len jeden jediný odporný mrak. Otočí hlavu na druhú stranu, kde je samá modrá. To je ten správny smer.
V záhradkách sa ukazujú prvé narcisy, obchádza skupinku veselých chlapcov s korbáčmi.
Zastaví pred domom s bielou bránkou.
Zazvoní.
Na chvíľu dostane strach, že mu nikto neotvorí.
Nervózne prešľapuje, podupkáva, sekundy sú nekonečné.
Na poschodí sa otvoria dvere a na balkón vyjde žena s čiernymi vlasmi hladko sčesanými do copu. Chvíľu sa dohadujú, rozhadzujú rukami a žena vojde dovnútra.
O chvíľu sa otvoria dvere a vybehne z nich malé dievčatko v modrých šatočkách:
„Ocko!“ vykríkne radostne.
Mužovi s korbáčom sa podlomia kolená a kľakne si v bielych sviatočných nohaviciach na tvrdý betón. Stískajú sa tak mocne, akoby chceli splynúť.
Napriek tomu, že jej doma hovoria, aký zlý človek ocko je, napriek tomu cíti vo svojich štyroch rokoch, že ho musí objímať a že k nemu patrí.
Nežnejšieho šibača už mať nikdy nebude.
Keď ju ochranná ruka spoza dverí ťahá späť dovnútra, stíska malú bábiku, ktorú našla v taštičke.
On dovnútra už nemôže.
Dvere sa zabuchnú.
Budúcu sobotu na dve hodiny.
A buď rád, že sme vôbec otvorili.
Vstane a znovu pozrie na oblohu. Pomaly nasadne do auta a vie kam pôjde. Pod ten jediný hnusný čierny mrak. Tam je jeho miesto.
Do budúcej soboty.