4.

Byť tak volantom v tvojom aute.... Stále sa ho dotýkaš, pevne zvieraš. Chcela by som cítiť to zovretie. Keď zabáčaš, vystrieš prsty a točíš iba dlaňou. Hráš sa. Potom ho znova pevne uchopíš a udávaš smer. Klopkáš po ňom prstami v rytme hudby. Predstavujem si ten prstoklad na svojom tele.
Závidím radiacej páke. Dokonale ju ovládaš a šikovne posúvaš na správne miesto. Počkáš na známy zvuk. Keď zaklapne,  zošliapneš plynový pedál.
Žiarlim na spätné zrkadlo. Je blízko tvojej tváre a ty každú chvíľu zodvihneš zrak, aby si ho skontroloval.
Schovám sa do tvojho telefónu. Chýba tak málo a už – už sa ho dotkneš perami.
Ach, Číro, čo si to so mnou porobil?

Prázdniny začali katastrofálne. Najprv ochorel Riško. Už večer nebol vo svojej koži. Večeral málo a mal čudné oči. Keď som na to upozornila Tibora, povedal, že stresujem. V noci som počula z Riškovej izby, ako sa prehadzuje na posteli. Mal teplotu. Dala som mu liek a ľahla som si. Nemohla som zaspať. Po hodine som ho išla skontrolovať. Teplota klesla. Bola polnoc a ja som mala v žalúdku tú známu hrču. Okolo jednej som začala zaspávať. O štvrť na dve zamrnčal Erik. Skontrolovala som teplotu aj jemu. Bol v poriadku, no vedela som, že je to dočasné. Okolo druhej som sa strhla z nejakého divného sna. Tibor musel ísť na záchod, lebo pred spaním vypil pivo. O tretej som sa zobudila so zlým pocitom, že by som mala znovu skontrolovať Riška, no bola som príliš unavená a zaspala som. Prebrala som sa pred štvrtou a rýchlo som mu bežala zmerať teplotu. Už zasa pálil. Zostala som ležať pri ňom. Strach mi nedovolil zaspať. Teplota pomaličky stúpala, ale nebola kritická. O piatej začal Erik čosi kričať a musela som ho ísť utíšiť. Pred pol šiestou som bola späť pri Riškovi, lebo zamrnčal. Bol smädný. Dala som mu napiť a do šiestej som rátala minúty. Konečne mohol dostať ďalší liek. O trištvrte na sedem teplota klesla, Riško bol úplne mokrý. Prezliekla som mu suché pyžamo, konečne som sa uvoľnila a zaspala. O siedmej začal Erik poskakovať na posteli a kričať: „Mama, mama, poďme dole.“

Cez deň bolo Riškovi zle. Ležal ticho v posteli a pozeral na strop. Nebavil ho ani televízor, ani počítač, chcel iba, aby som bola pri ňom. Nedalo sa. Bolo mi do plaču. Chcela som byť s ním a čítať mu rozprávky, no Erik sa s ním chcel hrať a nedal si vysvetliť, aby mu dal pokoj. Chcela som, aby boli chlapci čo najmenej spolu, aj keď mi bolo jasné, že skôr či neskôr ochorie aj Erik. Snažila som sa teda dole niečím Erika zaujať a keď si to nevšimol, odbiehala som k Riškovi aspoň na chvíľu. Bolela ho hlava a nechcel nič jesť. Každých šesť hodín mu teplota vystúpila tak, že potreboval liek.
Erik chcel ísť von, no samého som ho pustiť nemohla. Bránku si mohol hravo otvoriť a vybehnúť na cestu. Presvedčila som Riška, že bude chvíľu v dome sám a vyšli sme aspoň na dvor. Keď sme sa vrátili, Riško v kuchyni plakal, že si povracal celý vankúš.
Bála som sa noci. Oprávnene. Bola som oveľa viac unavená, ako predošlú noc, preto som po každom zobudení zaspala rýchlejšie, no aj tak som bola hore každé dve hodiny.

Únava na mňa začala doliehať. Motala som sa po dome a nedokázala som dokončiť žiadnu prácu. Všetky veci a myšlienky, ktoré ma inokedy zaujímali boli zrazu nepodstatné. Scvrkli sa do jedinej túžby - vyspať sa. Čím viac som bola unavená, tým viac ma deti potrebovali. Erik mal stále nejaké požiadavky, chcel sa hrať, vyťahoval veci zo skríň a rozhadzoval ich po dome. Moja nervozita stúpala. Zavolala som mame.
„Riško je chorý? Chúďatko, teraz cez prázdniny,“ ľutovala ho, „ja tiež ležím. Včera som vysávala a chcela som posunúť posteľ. Keď som sa zaprela, tak ma seklo v krížoch, že mi otec musel pomôcť do postele.“
„To nemyslíš vážne,“ povedala som sklamane. Dúfala som, že by mi mohla prísť pomôcť. „A už je ti lepšie?“
„Ani neviem,“ povedala, „keď ležím, tak to necítim, no keď idem na záchod, to je teda bolesť. Takto ma to ešte nedraplo.“
„Dám ti takú blbú otázku,“ napadlo ma, „čo tak navštíviť lekára?“
„Daj pokoj s lekármi,“ zahriakla ma, „až také zlé to nie je. Keď k nim raz človek príde, začnú ho posielať hore dole a ktovie, čo by mi popri tom ešte všetko zistili.“
„Ak by niečo zistili,“ namietala som celkom zbytočne „začali by to riešiť.“
Mama sa na chvíľu odmlčala a potom povedala:
„Telo má ísť do hrobu zhumplované.“
„Tak takéto reči fakt nepotrebujem počúvať. Čo otec? Stará sa o teba?“
„Ale áno, až príliš,“ zatiahla otrávene, „tiež má také nápady, že ma odvezie do nemocnice.“
„Ono sa to tak robí, vieš? Keď sa človek nevládze postaviť, potrebuje lekára. Alebo keď si napríklad zlomí prst na nohe.“
„Nezačínaj zasa s tým prstom!“ vykríkla, „staraj sa o chlapcov, ja si poradím,“ zakončila. Musela som sa usmiať. Zlomený prst som na ňu vyťahovala pomerne často. Bola to už stará aféra, ešte som chodila na strednú školu. Raz som prišla domov z internátu a zdalo sa mi, že kríva. Keď som sa jej na to spýtala, povedala mi, že asi pred pol rokom si hrozne silno kopla do malíčka na nohe a odvtedy ho má nakrivo. Vraj si ho asi zlomila. Za ten čas to už muselo zrásť, len to občas bolí. Keď som jej vtedy povedala, že mala ísť k lekárovi, povedala len:
„Prosím ťa. S takou blbosťou nebudem chodiť k lekárovi.“

Riškovi sa trochu uľavilo a chcel sa hrať na počítači. Dovolila som mu vziať si ho do postele. Erik bol od rána ufňukaný a chcel ísť von, no predpokladala som, že je nervózny zo začínajúcej choroby, tak sme ostali vnútri. Večer Riškovi teplota znova vystúpila a začal pokašliavať. Cez noc som k nemu vstala každé tri hodiny. Medzitým som spala tak tvrdo, že som ani nepočula nadránom mrnčať Erika. Vstal k nemu Tibor, no keď maličký zistil, že to nie som ja, spustil silný plač. Rýchlo som k nemu prešla. Snažila som sa ho utíšiť a zistila som, že je teplý. Rozhodla som sa, že pôjdeme k lekárke.
Do mesta to bolo desať kilometrov, no ja som mala pocit, že to nezvládnem odšoférovať. Hlava sa mi točila od únavy. Tibor mi povedal, že teraz sa z práce nemôže uvoľniť a že mi verí. Adrenalín a nervozita ma nakoniec vyburcovali k tomu, že som dokázala prísť k lekárke, zaparkovať, čo je niekedy naozajstné umenie, počkať hodinu v čakárni s nervóznym Erikom a sklesnutým pokašliavajúcim Riškom, vybrať z lekárne lieky a vrátiť sa domov. Do obchodu som s nimi ísť nemohla, nevedela som, z čoho budem variť. Objednala som si donášku jedla. Chcela som si cez deň pospať, no keď Erik zaspal, Riško zvracal a keď zaspal Riško, Erik mal vysokú teplotu a doslova na mne visel.

Štvrtú noc už Riško mal len trochu zvýšenú teplotu. Stačilo mu dať liek večer a spal do rána. Erik mal vysoké teploty, ktoré som okolo polnoci nezrazila ani liekmi, takže som mu o jednej začala robiť zábaly. Potichu som plakala s ním, keď som ho balila do mokrej plachty. Pretrpeli sme štyri zábaly po dvadsať minút. Zabralo. Teplota mu klesla a okolo pol tretej konečne tvrdo zaspal. Príšerne ma bolela hlava. Dala som si dva paraleny a spadla som do postele. O siedmej ma zobudil Riško, že je veľmi hladný. Zišla som s ním dolu a tam som našla plnú chladničku a čerstvé rožky. Tibor šiel do práce skôr a pred tým stihol ešte nakúpiť. Napísala som mu esemesku, že ho veľmi ľúbim. Erik sa zobudil v horúčke, ktorá trvala celý deň. Poobede som mu musela znovu robiť zábaly. Nosila som ho po dome a pridržiavala som sa stien, mala som pocit, že odpadnem. Večer začal kašľať a spustil sa mu silný soplík. V noci mu už nestúpala teplota tak veľmi, no stále poplakával pre upchaný nos a kašeľ. Po každom zakašľaní mu Riško odkašľal zo svojej izby.

Celý ďalší deň chlapci svorne kašľajúc pozerali televízor a jedli piškóty. Ich nálada sa výrazne zlepšila. Mala som radosť, že je im lepšie a aj keď kašľali, už aspoň sem tam sa zachichotali a začali sa už aj požďuchovať. Nemala som šancu pospať si, lebo oni už spánok nepotrebovali a pomaly sa vracali do normálu. Ja som bola úplne mimo.
Šiestu noc som sa výborne vyspala. Teplota už ma nestrašila a spala som tak tvrdo, že som ich kašeľ ani nevnímala. Ak som sa aj prebrala, okamžite som znovu zaspala.
Ďalší večer som si išla ľahnúť rovno s chlapcami. Tibor vkĺzol za mnou do postele okolo desiatej. Začal mi kresliť na chrbát slimákov. To bol signál, že chce sex.
„Ty si sa zbláznil?“ sykla som naňho pobúrená tým, že ma budí a ešte žiada niečo také.
„Ale už vyše týždňa sme nemali...“ šepkal nevinne.
„Už vyše týždňa som sa nevyspala!“
„Ale no...“ slimáčil ďalej, „hovorila si, že minulú noc si sa vyspala.“
Bola som zúrivá a sklamaná jeho necitlivosťou a sebectvom.
„No tak do toho,“ vyhrnula som si košeľu, „celé dni doslova slúžim Riškovi a Erikovi. Ty predsa nie si horší, že? Tak poď na to.“
Ťažko vzdychol a otočil sa. Oči mi zaliali slzy. Zaborila som hlavu do vankúša a začala som vzlykať. On už spal.
Pred šiestou ma zobudila SMS od Ivana:
„dnes o 3.30 sa nám narodila Natálka 48 cm, 3520g“
Vstala som a potichu som zišla dolu. Chcela som niekomu zavolať, no bolo príliš skoro. V prvom rade som musela hovoriť s Petrou. Za celý týždeň, ako boli chlapci chorí, som s ňou nebola. Prečo mi nezavolala, keď jej to začalo? uvažovala som. Asi ma nechcela budiť, koza jedna. Bolo mi akosi zvláštne. Tak ja mám neterku. Ona to zvládla, moja malá sestrička to zvládla. V ruke som žmolila telefón a bola som tak rozrušená a dojatá, že mi začali tiecť slzy. Tibor zišiel dolu.
„Petra porodila. Má Natálku,“ vrhla som sa k nemu uslzená.
„Neplač,“ chlácholil ma ospalo, „veď to je dobre, nie?“
Rozhodla som sa, že počkám do siedmej a zavolám mame. Ona mi zavolala už o pol.
Tiež dostala len SMS a nevedela nič viac. Spýtala som sa jej na chrbát, no len ma zahriakla, aby som neriešila hlúposti a radšej zistila niečo o Petre.
Desať minút pred siedmou som jej zavolala.
„Blahoželám, mamina,“ povedala som, keď som začula jej hlas.
„Ďakujem.“
„Tak ako? Čo si to vyviedla? Ty si pokojne porodíš...takto bezo mňa....“
Trochu sa zasmiala a hneď sykla od bolesti.
„Zašitá?“ spýtala som sa.
„Ježiši, asi úplne. Šili to minimálne hodinu.“
„A aký bol pôrod?“
„Podľa sestričiek ukážkový.....no hrozný. Nikto mi nepovedal, že to bude také príšerné. Prečo si ma nevarovala?“
„Načo by ti bolo, keby si to vedela? To sa nedá opísať, ani predstaviť. Ale ste v poriadku, že?“
„Asi áno,“ mala unavený a nervózny hlas.
„Maličkú už máš pri sebe?“
„Nestihla som si ani zdriemnuť a už mi ju priviezli. Ukázali mi, ako sa prebaľuje, skúšala som ju akože kojiť, no ťažko prinútiš decko, aby pilo, keď spí,“ konečne sa trochu rozrozprávala. Pochopila som, že podrobnosti o pôrode mi povie až časom, až si to všetko v hlave uloží a strávi.
„Vlastne stále len spí.“
„Aj ty si trochu spala?“
„Nie, nedokázala som. V hlave mi stále dokola beží ten pôrod. Stále vidím pred sebou, ako tam pri mne stálo asi desať ľudí, všetci kričali, že to dokážem. Tlačte! Dýchajte! Netlačte! Bola som taká odhodlaná.... Potom mi ju ukázali a ja som si povedala, bože, to je také malinké a škaredé. A tá tvár... pokrčená, fľakatá, nič mi nehovorí. Na nikoho sa nepodobá.“
„To sa vyhladí,“ uisťovala som ju, „za pár dní to bude tá najkrajšia tvárička, uvidíš. Moji chlapci tiež vyzerali ako opičky, keď sa narodili, až som sa zľakla. A teraz, keď pozerám na ich prvé fotky, zdajú sa mi nádherní.“
„Stále spí. Ja na ňu pozerám a so strachom čakám, kedy sa zobudí. Neviem, čo s ňou potom budem robiť.“
„Sestričky ti poradia, neboj, to sa všetko...“
„Ide lekár, musím končiť.“
Ostalo ticho. Ešte chvíľu som držala telefón v ruke. Mala som zlý pocit. Moja sestrička začína mať asi peknú depku. Zavolala som mame. Povedala som jej, že obe baby sú v poriadku, malinká je úžasná a Petra je veľmi unavená. Nech jej zatiaľ nevolá.

Konečne som s chlapcami mohla ísť po chorobe von. Najprv sme sa vybrali na nákup do Kauflandu.  Riško naberal ovocie, Erik sedel na vozíku a stláčal na váhe tlačidlá s obrázkami. Prešli sme k rožkom. Všetci traja sme si museli navliecť jednorazové rukavice a naberali sme. Riško počítal a Erik ho mýlil. Každý si nechal jeden rožok v ruke a jedli. Postavili sme sa do rady pri chladiacom pulte. Očami som vyberala šunku, keď okolo mňa prešiel Číro. Okolo krku držal dievča s dlhými tmavými vlasmi. Do tváre som jej nevidela.
Akosi zvláštne to zabolelo.
Erik chcel zliezť z vozíka. Musela som sa ponáhľať. Dolu som ho nemienila pustiť. Takú chybu už neurobím. Pár krát som to skúsila a nikdy to nedopadlo dobre. Z regálov vyberal pudingy a prášky do pečiva a hádzal ich do vozíka. Chcel ho tlačiť medzi vínovými fľašami, vymieňal lístočky s cenami. Utekal mi a schovával sa medzi regálmi. Lietala som po celom obchode a kričala jeho meno.
Nemala som náladu na takéto cirkusy.
Rýchlo sme povyberali jogurty, hodila som do vozíka mlieko a maslo a išli sme preč. Zastavila som pri výklade fotoshopu a pozerala som na nové svadobné fotky, ktoré tam boli vystavené. Občas som tam našla niekoho známeho. Aspoň takto som sa dozvedela, keď sa nejaká spolužiačka vydala.
„Mama, prečo tu vždy stojíš?“ kňučal Riško.
„Pozerám na tieto fotky. Pozri, aké pekné nevesty.“
„Vyzelajú ako plincezné,“ rozhodil Erik rukami.
„Presne tak. A aké sú všetky šťastné.“
 Myšlienkami som sa vracala k Čírovi a jeho dáme. Neviem čo som si myslela, presviedčala som samu seba o vlastnej hlúposti, asi som si predstavovala, že mladý muž po dvadsiatke, schopne vyzerajúci, bude držať celibát kvôli žene, ktorá je od neho o desať – dvanásť rokov staršia, má deti a manžela. Jemu bude stačiť celý život chodiť na ňu pozerať. Čo som čakala? Nie som ten typ ženy, pre ktorý robia muži hlúposti.
Cítila som nepochopiteľné sklamanie. Aj keď realistická časť môjho ja s tým bola vyrovnaná, tá romantická dostala po krížoch.
„Mama, poďme niekam na ihrisko,“ vytrhol ma z myšlienok Riško.
„To ale nie je vôbec zlý nápad,“ zdvihla som prst, „ale najskôr musíme ísť vyložiť nákup, aby sa nám v aute niečo nepokazilo.“
Napadlo ma, že zavolám Soničke, či už je doma:
„Ahoj Soni, dám ti kontrolnú otázku.“
„Počúvam.“
„Čo chlapi?“
„Ále, je to bieda. V robote máme väčšinou ženy, alebo takých starúšikov. Je tu len jeden fajnový IT –čkár, no pracuje externe a chodí sem ledva raz za týždeň. Takže nič moc.“
„Dobre, testom si prešla,“ zasmiala som sa.
„Testom?“ nechápala.
„Raz som ti zavolala, je to asi tri roky dozadu, a dala som ti túto istú otázku. Vtedy si začala rozprávať o Marcelovi, Peťkovi a Paľkovi, lebo pod pojmom chlapi si si nič iné nevedela predstaviť.“
„Dobre,“ zasmiala sa, „chápem.“
„Riško s Erikom chcú ísť na ihrisko. Nepôjdete aj vy?“ navrhla som. „Pokecáme.“
„Jasné,“ potešila sa, „príďte k nám, náš starosta tu asi pred rokom nechal postaviť také ihrisko, že sa sem schádza celý okres.“
„Presne to som chcela,“ nakladala som do tanierov polievku a snažila som sa naznačiť chlapcom, aby si išli umyť ruky, „počula som o ňom, no ešte sme tam neboli. Naobedujeme sa a vyrazíme. Tak do hodinky sa vidíme.“
Začali sme jesť, keď mi zazvonil telefón.
„Nemám mlieko,“ vykríkla Petra, „malá by chcela piť, no nič tam nie je.“
„Určite tam niečo je. Aspoň pár kvapiek, aj tie sú dôležité,“ vstala som a odišla som do izby. Chlapci pri jedle búchali lyžicami, zle som počula.
„Musia ju dokrmovať. Chcela som kojiť, ale čo ak vôbec nebudem mať mlieko?“ kričala a plakala.
„Nič také hrozné sa nestane, keď bude na umelom mlieku,“ snažila som sa ju utíšiť.
„Ale takto som to nechcela! Nemôžem jej dať to najlepšie! Som úplne neschopná!“ revala.
Potrebovala dostať poriadnu facku.
„Nie je to tvoja vina,“ snažila som sa ju prekričať, „ty nie si neschopná. Deväť mesiacov si ju nosila v bruchu a vytrpela si pre ňu tú najhoršiu bolesť na svete. Tak sa pozbieraj a kašli na nejaké mlieko!“ to už som kričala na plné hrdlo a sama seba som sa snažila vytočiť do ešte vyšších otáčok. „Natálka ťa potrebuje silnú, zdravú a optimistickú. Nie takúto trosku! Tak osuš slzy, zmier sa s tým, že ju budeš prikrmovať a vzchop sa, nech ťa môžu pustiť domov! Jasné?“
Počula som iba tiché posmrkávanie.
„Spala si vôbec v noci?“ spýtala som sa už miernejšie.
„Nemôžem spať. Počúvam, či dýcha, pozorujem tie ksichty, čo robí v spánku... Je taká..... krásna.“
Vydýchla som si. Bude to dobré.
„Kedy ťa pustia?“
„V pondelok.“
„Ty sa máš. Vyhneš sa zajtrajšej oslave u tety Alžbety. Kúpim ti na doma nejaký Sunar, alebo čo a fľašky. Neboj, o všetko sa postarám. Snaž sa upokojiť a uvidíš, že to mlieko sa ešte možno rozbehne. A možno nie. Nič sa nedeje.“
„Dobre,“ povedala potichu, „som krava, že?“
„Si.“
„Aj ty.“
„Viem.“
Len čo som položila, telefón mi začal zvoniť. Neznáme číslo. Nemala som náladu zúčastňovať sa zasa nejakej ankety. Nechala som ho vyzváňať.

Ihrisko nám vyrazilo dych. Na to, že bolo v malej dedinke, vyzeralo fantasticky. Dva obrovské tobogany pre väčšie deti, preliezkový domček pre menšie, šmykľavky, hojdačky, pieskovisko, lezecká stena.... Deti sme vypustili a sadli sme si na lavičku.
Porozprávala som Soni, ako dopadol môj pohovor v leasingovke. Smiala sa, že by tam chcela byť a vidieť to. Potom som sa pochválila, že mám neterku a sestru v depke. Ona sa mi posťažovala na šéfa, poohovárali sme manželov a susedky. Striedavo sme okrikovali chlapcov, ktorí besnili na tobogánoch. Občas niektorý prišiel s plačom. Pofúkali sme odreninu, alebo pohrozili ostatným, aby nerobili zle a debatovali sme ďalej.
Ihrisko sa postupne zapĺňalo deťmi a mamičkami. Tie utvorili na lavičkách besedný krúžok, nedalo sa nepočúvať. Soňa niektoré poznala. Mamy menších detí preberali dojčenské mlieka a výživy a tie so staršími deťmi zasa problémy so správaním. Sonička sa sem tam zapojila, ja som len počúvala.
„Minule som už dala Sofinke na zadok,“ fňukla prsnatá bruneta s čudným obočím. Nemohla som sa sústrediť na to, čo hovorí. To obočie ma fascinovalo. Vyzeralo ako nakreslené fixkou, z ktorej sa na vnútornej strane rozpila farba a na vonkajšej už nemala čím dokresliť.
„Ale veď už má dva a pol roka, to je normálne,“ chlácholila ju vysoká štíhla blondína, „náš Kubko tiež prvý krát dostal, keď mal asi dva roky.“
 „Dobre, baby,“ zapojila sa kučeravá malá mamina ráznym hlasom, „keď nechcete deti biť, čo robíte, keď neznesiteľne vrieskajú?“
„Vrieskam ešte viac,“ pošepkala som Soničke.
„Zachovám pokoj a vysvetľujem,“ povedala tá s obočím.
„Nie vždy to pomôže,“ protestovala blondína, „niekedy je jedna po zadku na mieste.“
„Jasné,“ zapojila sa Soňa, „veď to nie je bitka, ktorá mu ublíži. Je to skôr psychlogický moment.“
„Presne tak,“ prikyvovala blondína.
„Ja neviem,“ pochybovala stále tá s obočím. Hľadala oporu a vybrala si mňa:
„Vy ako to riešite? Vidím, že máte dosť živých chlapcov, čo teda robíte, keď kričia, hádajú sa a nenechajú si nič vysvetliť....?“
„Zapnem vysávač,“ vypadlo zo mňa.
„A to zaberá?“ vyvalila oči malá kučeravá.
„Počula som, že sa tak dajú utíšiť bábätká, ale takí veľkí chlapci?“ pochybovala blondína.
„Oni sa síce neutíšia,“ vysvetľovala som, „ale ja ich už nepočujem.“
Predpokladala som, že sa urazia a pomaly sa poberiem domov, no bolo to naopak. Všetky vyprskli smiechom.
Znovu mi na telefóne zvonilo to isté číslo, ako doma. Zrušila som ho.
Začali sme si rozprávať príhody s deťmi. Každá z nás čosi pridala. Deti sú úžasne kreatívne tvory. Fixkou pokreslia všetky nudné plochy. Steny, podlahy, kachličky, vane umývadlá, parapety, okenné rámy, záchodové dosky. Robia si múčne cestičky z kuchyne do kúpeľne, keď dostanú do rúk čokoľvek, čo lepí, ozdobia si s tým oblečenie, tváre, stoličky, stoly, taniere.
Jedna z mamičiek nám rozprávala, ako raz prišla skontrolovať svoje asi trojročné dieťa do spálne, či ešte spí, no malý výtvarný umelec už mal povystrihované obrázky z obliečok. A bol na to hrdý.
Sonička nám porozprávala, ako Peťko raz zobral z garáže jej muža šraubovák a vybehol na ulicu. Bežala za ním, no bola pomalá. On ho na prvý pokus šikovne strčil do diery na kanalizačnom poklope.
Ja som spomenula, ako Erik vytvoril nad posteľou z plastelíny zaujímavú koláž, ktorá nejde zoškrabať.
Potom prišli na rad plienkové príhody. Pokakané dieťa, ktoré má hovienko rozpatlané od bruška až do pol chrbta pozná každá mama. No keď som povedala, že som raz našla Riška, ako si rozopol plienku a tú hnedú smradľavú hmotu z nej rozmazal s prstom po pracovnom stolíku, všetky si zapchali ústa, akoby ten zápach cítili už len z mojich rečí.
Nato pridala tá s obočím príhodu svojho muža. Keď bola chorá, on jej hrdinsky povedal, aby ostala ležať v posteli. Bolo treba prebaliť pokakanú plienku. Odhodlane bábätko rozbalil, no keď to zbadal a zacítil, rovno sa do tej plienky pridal vyvracal.
Chichotali sme sa a zabávali takmer do tmy.
Cestou domov ma napadlo, že úrad sociálnych vecí a rodiny by mal zamestnávať človeka, ktorý by chodil po materských centrách, ihriskách a parkoch a rozprával unaveným a vystresovaným mamám vtipy a uisťovať ich, že ak to robia s láskou, robia to dobre. Hneď som si samozrejme predstavila, že to miesto dostanem ja. Konečne ideálne miesto pre mňa. Iste, niektoré ženy by bolo treba aj prefackať, no aj to by som mohla zvládnuť. Do kelu, to mi nikto nevie ponúknuť nejakú zaujímavú prácu? Mám v sebe taký potenciál.

V sobotu ráno sme išli do mesta. Tibor zastavil pred kvetinárstvom a ja som chcela vybehnúť sama, no Erik začal pišťať, že ide so mnou.
„Dobre, ale budeš poslúchať, lebo bude zle!“ povedala som rázne.
„Do akého obchodu ideš?“ spýtal sa Riško.
„Do toho, pred ktorým stojíme,“ ukázal Tibor na tabuľu s nápisom KVETY.
„Aj ja sa tam chcem ísť pozrieť.“
„Daj pokoj Riško,“ prosila som ho. Rozopínala som Erikovu sedačku a pomáhala som mu vyliezť z auta.
„Erik môže a ja nie. Zase!“ nahnevane si založil ruky na prsiach. Prišlo mi ho ľúto.
„Dobre, aby som nebola nespravodlivá, tak poď, ale bude musieť ísť aj tatino.“ Riško sa odopol sám a vyskočil z auta. Tibor zavrčal.
„Len poď, Tiborko, sama ich tam neustrážim. Ešte niečo rozbijú,“ zabuchla som dvere. Chytili sme sa s chlapcami za ruky a kráčali sme po chodníku. Tibor sa zamračene súkal z auta.
Pred vchodom som zbadala Filipa.
Obaja sme chceli vojsť naraz. Pozreli sme na seba a v jeho očiach som zbadala, že ma spoznal. Nepozdravil. Uhol pohľadom a spomalil. Vošla som dnu prvá. Vnútri bolo plno. Riško ostal obdivovať sošku krokodíla, ktorá bola hneď pri dverách. Erika som pevne držala za ruku, aby mi neutiekol. Postavili sme sa do rady. Filip stál za nami.
Poznali sme sa zo školy. Z internátu. Ja som bývala na izbe so Soničkou. Filip ma nezaujal na prvý pohľad. Hoci bol dosť vysoký, nebol to typ chlapca, ktorého by som si hneď všimla. Raz sme so Soničkou mali veľmi zábavný večer. Ležali sme na posteliach a rehotali sme sa na každom druhom slove, ktoré sme povedali. Po jednom takom výbuchu sa zrazu ozvalo zo steny pri mojej hlave:
„Pekne sa smeješ.“
V stene bola zásuvka na telefón.
„Ja?“ zakričala som do zásuvky.
„Áno ty,“ odpovedal hlas.
Nevedela som, s kým sa zhováram, tak som bola smelá.
„Zasmej sa aj ty.“
„Nemám sa na čom smiať,“ povedal vážne.
„Tak poď sem k nám.“ Sonička mi radila, čo mám hovoriť a dusila sa smiechom do vankúša.
„Nemôžem, musím sa učiť.“
„Takže ťa vlastne zdržujem?“ povedala som urazene.
„Nie, nie,“ vykríkol rýchlo, „máš príjemný hlas. Povedz mi, čo robíš.“
„Rozprávam sa a smejem so spolubývajúcou.“
„A čo budeš robiť potom?“
„Budem si čítať a pôjdem spať.“
„Čítaš pred spaním knihy?“ spýtal sa prekvapene.
„Áno. Aj ty?“
Sonička odišla do sprchy a dopriala mi trochu súkromia.
„Rád si prečítam dobrú knihu. Máš takú?“
Práve som mala rozčítaný román Odviate vetrom. Odhadla som, že to asi nebude to pravé pre chalana, tak som mu navrhla, že mu budúci týždeň prinesiem nejakú knihu z domu. Súhlasil. Povedal mi číslo svojej izby a vtedy som pochopila, že býva nad nami. Vedela som, ktorí dvaja v tej izbe bývajú, no nevedela som, s ktorým z nich rozprávam. Druhý deň na raňajkách som sa zbytočne snažila zachytiť pohľad niektorého z nich.
Celé poobedie som čakala na posteli, či sa znovu ozve, no ohlásil sa až večer. Spýtal sa ma, ako sa mám a čo som celý deň robila. Chvíľu sme sa rozprávali, potom som nabrala odvahu a povedala som mu:
„Aj tak nevieš, s kým hovoríš.“
„Viem presne, s kým hovorím,“ odpovedal sebaisto.
„Pochybujem,“ neverila som mu.
„Tak ti poviem, čo si mala dnes oblečené. Bola si celá v čiernom. Čierne rifle, čierne tričko.“
To mi vyrazilo dych. Už vtedy som mala bujnú fantáziu a domyslela som si, že sa mu určite páčim a že má o mňa záujem. Dodalo mi to odvahu, tak som sa ho spýtala, ako vyzerá on. Keď mi to povedal, hneď som vedela o koho sa jedná. Imponovala mi jeho výška. Bol to vážny mĺkvy typ chalana, ktorý nedáva najavo svoje city. O to viac ma prekvapoval. Potom už naplno začala pracovať moja predstavivosť a napriek tomu, že sa mi už cez telefón nikdy neozval, bola som presvedčená, že je do mňa zaľúbený. Na druhý týždeň som preňho dokonca priniesla z domu niekoľko kníh. Nedala som mu ich. Nezdravil ma, nikdy sa mi neprihovoril. Vždy, keď sme sa stretli, uhol pohľadom. Plynuli týždne a ja som začínala pochybovať, či som s ním skutočne niekedy rozprávala. Zbytočne som večer čakala s uchom na stene. Asi po troch mesiacoch raz večer zabúchal na našu izbu. Otvorila Sonička. Sedela som na posteli a učila som sa. Postavil sa predo mňa, podal mi maturantské oznamko a povedal mi: „Janka, toto je pre teba.“ Jediná veta, ktorú mi kedy povedal do očí. Odvtedy si ma zasa nevšímal. Od kamaráta som sa v ten deň dozvedela, že má priateľku, ktorú berie na stužkovú. Vtedy som pochopila, že ja nie som tá, pre ktorú budú chlapci robiť hlúposti.
Mala som šestnásť rokov a Filip bol pre mňa jedna z prvých lások, ktoré som nezažila.   
Z myšlienok ma vytrhol Erik, ktorý ma poťahal za rukáv a povedal mi, že sa potrebuje vyčurať. Nechcela som odísť z radu, tak som sa obzrela, či niekde neuvidím Tibora. Stál pri vchode.
„Pozri, Eričko,“ ukázala som na Tibora, „tam pri dverách je tatino, povedz jemu.“ Erik sa rozbehol preč a ja som zaregistrovala, že Filip, ktorý stál za mnou sa postavil na špičky a naklonil, aby videl, za kým beží.
Tak predsa, pomyslela som si, predsa som si to celé nevymyslela. Zaujíma ho, ako vyzerá môj manžel. Takže som mu nebola ľahostajná? Chlapi nepodarení, kto sa má vo vás vyznať?
Bola som na rade. Vybrala som pre tetu Alžbetu kyticu z piatich ruží. Kým ju jedna predavačka balila do papiera, druhá sa spýtala Filipa, čo to bude. Vypýtal si svadobnú kyticu. Predavačka musela po ňu ísť dozadu, ja som medzitým zaplatila, stiahla som Riška od krokodíla, ktorého ešte stále obdivoval a odišla som.
Svadobná kytica, vŕtalo mi v hlave, takže svadobná.
Teta Alžbeta bola otcova sestra. Mala okruh svojich priateliek, s ktorými sa stretávala v klube dôchodcov. Ich hlavnou témou boli úmrtia, nešťastia a choroby. Tak, ako som predpokladala, všetky prišli na oslavu. Okrem nich aj široká rodina, no v našom veku takmer nikto. Bolo mi ľúto, že tu nie je Petra. S ňou by sa to tu dalo vydržať. Oslava bola v reštaurácii. Po gratuláciách a počiatočných zmätkoch s usádzaním pri stole, si každý našiel svoje miesto. Deti som mala po ľavej ruke, Tibora po pravej. Oproti nám sedeli nejakí manželia, mohli mať okolo päťdesiat. Vôbec som nevedela, čo sú zač. S touto stranou rodiny sme sa stretávali málo. Po prípitku začali čašníci nosiť na stôl polievku a z reproduktorov začala hrať dychovka.
„Preboha,“ nešťastne som sa otočila na Tibora, „toto sa bude dať vydržať jedine s poriadnou dávkou alkoholu. Neznášam dychovku.“
Tibor sa otočil k stolíku s fľašami a začal menovať, čo tam je. Víno, likér, hruška, fernet.
„Víno ani fernet asi nechceš, že? Dáš si likér?“
„To je slabé, počuješ to? Lístoček z brezy dolu vodou pláva,“ kvílila som nešťastne, „vodka tam nie je?“
Pokrútil hlavou.
„Daj hrušku.“
Postavil predo mňa fľašu a nalial mi. Kým som začala jesť polievku, v žalúdku sa mi rozlialo príjemné teplo. Z hlavného jedla som zjedla iba mäso. Ryžu som preložila Tiborovi.
„Čo je?“ bránil sa so smiechom.
„Trochu najesť sa musím, aby mi nebolo zle, ale nesmiem to prehnať, lebo mi bude ešte horšie. Dnes sa chystám najmä piť“
Najedla som sa málo a Tibor mi stále dolieval. Deti behali a tancovali po miestnosti, ľudia začali rotovať, na Riškovej stoličke sa pri mne vystriedalo niekoľko známych a niekoľko neznámych. Ja som stále sedela na svojom mieste. Po treťom poháriku som sa dala do reči s manželmi oproti. Spýtala som sa ich, v akom sme príbuzenskom vzťahu. Začali vysvetľovať. Ja som prikyvovala a na konci ich výkladu som povedala: ahá. Nemala som šajnu, o čom to vlastne rozprávajú. Bolo mi tak dobre. Tak veselo. Tibor mal na sebe bielu košeľu s krátkym rukávom. Už dlho som ho takto nevidela. Vyzeral úplne inak ako v teplákoch, alebo montérkach. Mala som chuť vrhnúť sa naňho. Pani oproti si presadla na druhú stranu stola a Tibor behal za deťmi. Na debatu mi ostal oprotisediaci ujko, ktorý ma presvedčil, aby sme si potykali. Chcel, aby som mu hovorila Maco. V pití ma ďaleko predbehol a líca mu nebezpečne horeli. Väčšinu jeho rečí som celkom dobre vnímala, bol veľmi zábavný. Pravdu povediac, aj keby hovoril o montáži výfuku, váľala by som sa od smiechu. Mama na mňa sem tam blysla očami z opačného konca a ja som jej vždy len veselo zakývala.
Maco rozprával, nalieval a rozprával, ja som prikyvovala. Hovoril mi čosi o svojej žene, keď sa na mňa zahľadel sklenými očami a povedal:
„Ty, Janka, šak ty nie si škaredá.“
„Nie?“ zasmiala som sa a znovu sme si štrngli.
„Ale pekná teda tiež nie,“ dodal a otočil do seba ďalšiu hrušku.
„Tak to ti pekne ďakujem,“ zakričala som.
„Nehneváš sa, dúfam,“ naklonil sa ku mne cez stôl.
„Sory, Maco, musím ísť na záchod,“ postavila som sa a tlak vzduchu ma posadil späť na stoličku. Maco sa začal rehotať. Zaprela som sa rukami o stôl a pomaly som vstávala.
„Druhý pokus,“ smiala som sa. Podarilo sa. Pomaly som sa otočila. Predmety okolo mňa sa otáčali ešte pomalšie. Myslela som, že oslava trvá sotva hodinu. V skutočnosti som sedela a pila už niekoľko hodín. Pozrela som si na topánky. Tancovali na zemi, hoci ja som stála. Prišlo mi to smiešne, no uvedomovala som si, že sa nemôžem všetkému smiať, bolo tu dosť ľudí. Do miestnosti vošiel čašník. Prechádzal pomaly popri stole a ponúkal kávu. Keď prechádzal okolo mňa, spýtal sa ma, či si dám.
„To by zle dopadlo,“ povedala som a pripadalo mi to také smiešne, že som vyprskla. Musela som prejsť pár krokov ku dverám. Odhodlala som sa a pomaly som vykročila. Išlo to.
„Úplne v pohode,“ povedala som si pre seba a už som bola pri dverách. Vďačne som sa ich chytila. Vyšla som na chodbu.
„Júúúúúúúlia si slno v sieti, šalalalala, šalalala,“ spievala som si na záchode. Pred záchodom ma čakal Tibor.
„Poď von,“ ťahal ma za ruku z dverí.
„Ja ešte nechcem ísť preč.“
„Nejdeme preč. Len sa trochu vyvetráme.“
„Kde sú deti?“
„Babka s dedkom ich zobrali domov.“
„Tak skoro?“
„Je osem hodín.“
„To vážne? Ako sa to mohlo stať?“
Obišli sme budovu, za rohom ma oprel o stenu a začal ma bozkávať. Vpila som sa do jeho pier a pevne som sa ho držala, aby som nespadla.
„Čo tam po nejakom Čírovi, alebo Filipovi, že?“ mumlala som. Hrýzol ma do ucha a do krku, chytil ma za zadok a silno stisol.
„Áu,“ smiala som sa, „ty zneužívaš, že som opitá.“
„Páči sa mi to.“
„Rob čo len chceš,“ rozhodila som rukami.
„Ideme domov? Deti sú preč. Urobím ti to v každej miestnosti.“
„Rýhlo,“ smiala som sa a on bežal do reštaurácie po veci. Čakala som ho opretá o stenu. Prstami som si prechádzala po perách a krku, kde som ešte stále cítila jeho mäkké pery.
 
V pondelok doobeda mi zavolal kučeravý personalista z leasingovky. Najprv začal výčitkou, že sa mi pokúšal dovolať už minulý týždeň, no buď som nezdvíhala, alebo som ho zrušila. Chytila som sa za hlavu. Ani vo sne by ma nenapadlo, že mi bude volať. Spýtal sa ma, kedy môžem nastúpiť. Začala som sa smiať:
„Vy s tými vtipmi neviete prestať?“
„To nie je žiadny vtip, my by sme vás tu potrebovali od augusta. Vyhovuje vám to?“
„Jasné, že mi to vyhovuje,“ povedala som rýchlo.
„Keď budete mať čas, zastavte sa za konateľom, bude mať pripravenú vašu pracovnú zmluvu. Bolo by dobré, aby ste si pred nástupom vybavili výpis z registra trestov a lekársku prehliadku. Kópiu zmluvy doručíte na úrad práce. Potom budete musieť zmenu nahlásiť ešte sociálnej a zdravotnej poisťovni, to si ešte povieme.“ Sľúbila som, že o dve hodiny prídem.
Začala som lietať po dome. Osprchovať, obliecť, nalíčiť, pozrieť do zrkadla, prezliecť, učesať.
„Preboha,“ neovládala som sa a kričala som, „ja budem mať prácu! Naozaj! Naozaj ma zobrali! Budem ......vedúca? Ježiši čo si počnem? Čo budem robiť?“ Vykrikovala som a behala som hore dolu. Riško s Erikom behali za mnou a poskakovali tak ako ja. Zjavne sa im takáto mama páčila.
Zavolám to Tiborovi, napadlo ma.
Nie, hneď som to zavrhla, až keď budem mať v ruke zmluvu. Ešte stále som sa obávala, že by mohlo ísť o žart, no už som začínala veriť, že je to pravda. Bola som úplne rozhodená, maximálne vzrušená. Trasúcimi sa rukami som sa prehrabovala v kabelke a vôbec som netušila, čo hľadám. Musím sa upokojiť, lebo sa niekde vybúram.
Zapla som youtube a našla som si skladbu „Another love“ od Toma Odella. Sadla som si a zhlboka som dýchala. Pomohlo. Zavolala som mame, či jej môžem priviezť chlapcov.  Aj tak som musela ísť do lekárne a za Petrou. Pustili ju domov z nemocnice.

Skontrolovala som kufrík s dokladmi a kabelku. Nasúkala som chlapcov do auta a vyrazili sme. Na palubovke mi začala svietiť kontrolka žhavenia.
„Ty sprosté auto!“ kričala som nešťastne a búchala som päsťou do volantu, „prečo sa pokazíš vždy len mne? Prečo sa niekedy nepokazíš Tiborovi?“ Chlapci si ma nevšímali, hrali kameň papier nožnice. Keď som prichádzala na križovatku, vyradila som rýchlosť a motor zhasol. Rýchlo som naštartovala. Pri každom odbočovaní, pred každou križovatkou, vždy, keď išlo na voľnobeh, zdochlo. Celou cestou som nadávala a zúrila. Keď som konečne dorazila k našim, vyletela som za auta a vyhnala chlapcov von. Z vedľajšieho domu mi kýval sused. Čo sa mu stalo? pomyslela som si. Stál pri bránke a široko sa usmieval. Keď som vchádzala k našim, ešte raz som sa naňho otočila. Naťahoval krk spoza bránky a znovu mi veselo zakýval.
Vytočená do vysokých otáčok som vošla do kuchyne a oznámila som mame, že potrebujem ich auto. V rýchlosti som jej povedala, čo sa stalo. Mama pomaly vstala, vybrala zo zásuvky kľúče od auta a podávala mi ich so slovami:
„Takto sa to teraz nosí?“ očami naznačila, aby som sa na seba pozrela. Na blúzke sa mi odtrhli dva gombíky, takže mi bola vidieť celá podprsenka. Požičala mi dva spínacie špendlíky, aby susedovi nevypadli oči. Vrátila som sa domov prezliecť a potom rovno do centra. Mala som ešte asi pätnásť minút čas. Rozhodla som sa, že chvíľu počkám v aute.
Nebudem sa predsa tváriť, že sa už neviem dočkať.
Nevedela som sa dočkať.
Oprela som si čelo o volant a zavrela som oči. Prosím, prosím, nech je to pravda, modlila som sa. Minúty nešli pomaly, ale takmer vôbec. Srdce mi prudko búchalo.
Do práce po siedmych rokoch, premýšľala som, to je hrozné. To bude infarkt.
Nakoniec som sa rozhodla, že prísť o päť minút skôr je tak akurát.
Konateľ mal papiere pre mňa na stole. Podpísala som zmluvu a dostala som platový dekrét, z ktorého sa mi zatočila hlava.
„Môžem sa spýtať,“ začala som potichu.
„Samozrejme, pýtajte sa,“ odpovedal a pozrel na mňa.
„Prečo ste sa ma prijali? Čo rozhodlo?“
„Čo myslíte vy?“ odpovedal otázkou.
„Ja ....keď tak o tom premýšľam, neviem.....nikdy som neriadila ľudí. Nie, že by som si netrúfala, ale skúsenosti s tým nemám. Viem, že som vám poslala dosť nezvyčajný motivačný list, tak som od začiatku myslela, že sa jedná len o......“ nedokončila som. Jeho skúmavý pohľad bez náznaku nejakých emócií ma trochu znervózňoval. Zodvihol slúchadlo a vyťukal číslo.
„Poslala nám pani Trubecká nejaký motivačný list? Pozrite sa na to, ja tu nič nemám.“
Dostala som lopatou po hlave.
„Rozhodne by som sa nerozhodol na základe nejakého listu,“ začal rozprávať, „v prvom rade ma zaujala vaša prax v banke, ktorá je v podstate našou sesterskou spoločnosťou. Ale to určite viete.“
Nevedela som.
Keďže som pohovor nebrala vážne, nepripravila som sa a nezisťovala som informácie o spoločnosti. Cítila som sa, ako hlupák. Slabo som prikývla a počúvala:
„Vyžiadal som si na vás referencie a tie boli v podstate z mojej strany rozhodujúce. Ako povedal váš bývalý šéf, tá baba vybaví aj nemožné a bude robiť ako drak.“
„Prečo ma teda prepustil?“ vyhŕkla som. Prebudila sa vo mne stará krivda.
„To sa už budete musieť spýtať jeho. Mňa to nezaujíma. Vlastne mi to vyhovuje. Verím, že ste správny človek pre túto prácu a dúfam, že u nás budete spokojná.“
Vo dverách sa zjavila kučeravá hlava a mne došlo nevoľno. Ak si to teraz prečíta......
„Ten list neprešiel,“ povedal kučeravý potichu, „prešla len žiadosť a životopis. Bola tam ešte jedna príloha, no bola prázdna.“ Konateľ prikývol a hlava zmizla.
Pozrel na mňa a povedal:
„List neprešiel. Chcete nám ho dať dodatočne?“
„Nie,“ vykríkla som a rýchlo som si k sebe pritiahla kufrík s dokladmi, v ktorom som list mala, „vlastne nebol podstatný.“

Musela som ísť nakupovať. Okamžite. Nastúpiť som mala až o dva týždne, no na výber správneho oblečenia do práce to mohlo byť málo času. Do kostýmov spred siedmych rokov som sa už nedostala. Nie že by som pribrala, moja postava sa skrátka zmenila z dievčenskej na ženskú. Tak som si to vysvetľovala.
V obchode som mala pocit, že som vo sne. Bolo to už dávno, čo som si naposledy kupovala takéto veci. Na materskej mi stačili rifle, tričká, mikiny a tenisky. A ja som sa tak rada pekne obliekala. Chodila som medzi vešiakmi a hladkala som saká, sukne a svetríky. Musím byť na úrovni, bude zo mňa šéfka. Našla som pár kostýmov a začala som skúšať. Nakoniec som si vybrala dva. Klasický čierny nohavicový a červený sukňový. Červenú farbu zbožňujem. Predavačka vo mne vycítila ochotu vybrať si ešte niečo a ponúkla mi čierne trojštvrťové legíny v kombinácii s krátkymi šatami bez rukávov.
„Legíny nezvyknem nosiť,“ ohradila som sa.
„Legíny nosí úplne každý. A vy si ich môžete dovoliť,“ očividne chcela predať. A ja som si chcela niečo také aspoň vyskúšať. Pred zrkadlom som zistila, že je to fakt dobré. Predavačka sa okolo mňa krútila a štebotala, že by bola škoda s takými nohami nenosiť legíny. „Vezmem si to,“ rozhodla som sa, „a teraz musím ísť ešte vybrať nejaké topánky.“ Predavačka so šťastným úsmevom začala naťukávať kódy.

V lekárni som nakúpila veci pre Petru a letela som k nej.
„Klopi klop, už ste doma?“ vošla som potichúčky.
„Priviezol som ich asi pred dvoma hodinami,“ šepkal Ivan a odviedol ma do kuchyne, „Peťka zaspala s malou.“ Bol nervózny. Pochodoval po kuchyni, sadol si, znovu sa postavil , nevedel, čo s rukami.
„Kojila ju?“
„Kojila,“ vyliezli mu oči, „vieš, aké má prsia?“ Rukami predvádzal nadrozmerné tvary.
„Vážne?“ potešila som sa, „ ale ešte včera hovorila, že nič.“
„V noci sa jej vraj naliali. Hovorila, že sa zobudila a hrozne ju boleli, akoby mali prasknúť. Že ich mala červené a tvrdé. Sestrička jej dala takú tú lampu, s ktorou si ich nahrievala. Vytláčala mlieko do pohára a potom to dali malej zo striekačky.“
„Super, to je výborné,“ úprimne som sa tešila, „kúpila som aj umelé mlieko, fľašky a nejaké cumlíky. Asi to nebudete potrebovať, ale radšej nech to máte doma, dobre?“
„Dobre,“ zobral mi tašku z rúk, „koľko ti zaplatím?“
„Prestaň,“ zahriakla som ho.
„Aby som nezabudol,“ povedal medzi dverami, „v stredu ráno doveziem ten hnoj a cez víkend by som to mohol poorať, dobre?“
„To je perfektné,“ usmiala som sa, „to je perfektné. Pozdravuj Petru.“
„Ani sa nepozrieš na našu dcéru?“ začula som Petru od dverí.
„Ahoj, mamina,“ objala som ju, „nechcela som ťa budiť, jasné že idem, keď môžem.“
Malá bola úžasná. Nespala. Pozorovala nás vážnymi očami. Petra ju vybrala z perinky a spolu sme obdivovali tie mini ručičky a nožičky. Trhane kopala a naťahovala sa. Vzdychla som si:
„Je mi trochu ľúto, že ja už toto nezažijem.“
„Tretie nehrozí?“ pozrela na mňa Petra.
„Nehrozí,“ povedala som rozhodne, „v tomto máme s Tiborom jasno. Dvaja zbojníci stačia. Aj finančne, aj na potešenie, aj na jedovanie.“ Petra prikývla.
„Všetko má svoju postupnosť,“ pokračovala som, „ja som si moje deti ako bábätká užila. Bolo to krásne obdobie. Možno aj najkrajšie, len si to človek uvedomí až s odstupom. Teraz som rada, že sme vonku z plienok a kojenia. Už sa teším na to, že čoskoro presuniem Erika do izbičky k Riškovi a budeme mať v spálni viac súkromia.“
„Mňa to všetko čaká,“ usmievala sa Petra, „bojím sa, no aj sa teším.“
„To je dobre,“ povedala som. Chvíľu sme boli ticho. Premýšľala som.
„Vlastne...“ pokračovala som váhavo, „mať tri deti by bolo fajn. Ale myslím si, že už o tom treťom neuvažujem správne.“
„Nerozumiem,“ zamračila sa.
„Úprimne by som tretie dieťa chcela. Ale. Hneď ma napadne kopec ale. A to nie je správne. Ak chceš mať dieťa naozaj, nesmieš mať ale a musíš byť odhodlaná prijať ho so všetkým, čo na ňom môže byť zlé, alebo choré. A ja už po svojich skúsenostiach hovorím, že by som ho chcela, ale len ak by som vedela, že bude zdravé, že bude v noci spávať a podobne. Keď si predstavím všetko to trápenie, ktoré môže priniesť, nie som ochotná znovu to podstúpiť. Teraz ma čaká už len úúúúúžasná kariéra,“ zatiahla som afektovane.
Natálka začala mrnčať. Petra ju zobrala opatrne na ruky a pomaly ju hojdala.
„Vedela som, že ťa zoberú,“ povedala naoko unudeným hlasom.
„To je zaujímavé,“ zasmiala som sa.
„Prajem ti to.“
„Nechceš mi už konečne povedať, ako prebehol ten pôrod?“
„Bála som sa, že sa nespýtaš.“
Sadli sme si na posteľ a rozprávali sme. Najprv mi Petra podrobne opísala celý pôrod. Potom som jej ja opísala svoje pôrodné zážitky. Nakoniec sme prebrali všetky možné pôrody, o ktorých sme kedy počuli. Keď bola Petra tehotná, prvých pár mesiacov nechcela o pôrode nič počuť. Samozrejme, že všetky tetky, susedky a predavačky majú potrebu rozprávať svoje zážitky, keď zbadajú tehotnú. Takže keď to na Petre začalo byť vidieť, nevyhla sa tomu. Neznášala také reči. Neznášala upozorňovanie na to, že teraz už nič nebude také ako predtým. Že už si nič neužije a nevyspí sa. Teraz, keď už to sama zažívala, pochopila to aj z druhej strany a chcela o tom rozprávať.
Všetky ženy, ktoré majú deti spája tento fakt a mnohé si myslia, že musia šíriť vlastné skúsenosti na počkanie. Snažia sa tehotným pomôcť pripraviť ich na to všetko, čo ich čaká, no v skutočnosti musí každá žena prežiť to svoje. Žiadne reči a upozornenia nemôžu obsiahnuť tie emócie a tú bolesť.
Presvedčila som sa o tom, že sestrička kojenie zvláda a rozlúčila som sa.
Pred tým, než som vyzdvihla chlapcov od rodičov, vybavila som ešte úrad práce. Veľmi dôležito som z kufríka vyťahovala papiere, úradníčka ich prefotila a založila do môjho spisu. Bola som šťastná, že už tam nebudem musieť chodiť.

Rodičom som odovzdala odkaz od Petry, aby jej na druhý deň priniesli nejaký dobrý obed. Opísala som im, aká je Natálka krásna a pokojná. Riško s Erikom sedeli pri stole a pili kakao.
Otec povedal Riškovi, že preňho vymyslel básničku.
„Dedko,“ zľakla sa babka, „dúfam, že to nebude nič neslušné.“
Otec sa zamyslel a žmurkol na chlapcov. Tí začali prosíkať, aby im ju povedal.
„Dobre, dobre,“ utíšil ich rukou a začal prednášať:
„Keby som pil kakao,
rozmiešané v džúse,   
to by sa mi kakalo!
Tri dni v jednom kuse.“
Chlapci vybuchli do piskľavého smiechu a babka začala kričať:
„Ty blázon jeden starý, nedáš si pokoj s tými tvojimi nápadmi! Pekné veci ich učíš!“
„Veď je to super,“ bránila som otca. Spomenula som si, ako sa mi páčilo, keď som bola malá a otec pre nás vymýšľal takéto veršíky.
„Dedko,“ zafňukal Erik, „aj ple mňa vymyslíš nejakú básničku?“
„Jasné,“ pohladkal ho po hlave a sadol si k nemu, „o čom by si chcel? Riško, to je kakaový princ. Čo máš najradšej ty?“
„Pálky,“ zasvietili mu oči, „ja som pálkový plinc.“
„Takže párky,“ otec si pošúchal bradu, „to bude ťažké. Dáš mi čas na rozmyslenie?“
„Doble,“ povedal Erik prísne so zdvihnutým ukazovákom, „ale hneď, ako ti to napadne, zatelefonuj k nám, doble?“
„Dhodnuté,“ zasmial sa otec.
„Mama,“ ozval sa Riško, „ako sa to bábätko dostalo von z bruška tety Petry?“
„Už bolo veľmi veľké,“ začala som okľukou, „už sa tam nezmestilo. Preto išla teta do nemocnie, kde ho ujo lekár z toho bruška vybral.“
Riško chvíľu premýšľal.
„Ako ho vybral?“
„Kto ide so mnou nakosiť trávu pre králikov?“ zachránil ma otec.
„Ja!“ vykríkol Riško.
„Aj ja!“ nasledoval ho Erik a už ich nebolo. Vydýchla som si.
 Potom som mame urobila módnu prehliadku. Predviedla som sa vo všetkých troch variáciách, ktoré som si kúpila.
„Všetko sa mi v tom obchode páčilo,“ povedala som nadšene.
„Si kočka,“ usmievala sa mama, „bolo to drahé?“
„Bolo.“
„V práci musíš dobre vyzerať, nemôžeš tam chodiť v teplákoch.“
„To je síce pravda, ale keby som mohla, kúpila by som si toľko vecí... A nielen na oblečenie. Veci do kuchyne, do domu, do záhrady...“
„Podľa mňa je dobré, keď človek po niečom túži.“
„Ja si skôr pripadám, že som nevďačná, nespokojná s tým čo mám, keď stále rozmýšľam o tom, čo by som ešte chcela.“
„Hovorím ti, že je to dobre. Keď som bola mladá, tiež som snívala o všeličom. A teraz už nič nechcem. Nemám pred sebou žiadny cieľ.“
„Ale nehovor,“ zahriakla som ju, „rozprávaš ako stará babka.“
„Ja už som stará babka.“
Pozerala som na ňu, ako stojí v miernom predklone a umýva riad. Ruky sa jej triasli. Naozaj stará babka? Biele vlasy ostrihané nakrátko, vráskavá tvár. Sústredene zoškrabávala pripáleninu z panvice. Trochu ma to vystrašilo. Nevnímala som ju ako starú. A bola.
„Netúžiš ísť niekam na dovolenku? K moru?“
„Keď si predstavím tú cestu, tak ani nie.“
„Do kúpeľov?“
„Neviem, zdá sa mi, že už je to všetko preč,“ prestala umývať a otočila sa ku mne, „ty mi povedz....netúžiš sa naučiť tancovať? Hovoriť nejakým cudzím jazykom? Nechceš schudnúť?“
„No áno,“ prikývla som, „mám rôzne predstavy, čo by som ešte raz chcela dokázať....ale viem, že väčšina z nich je nereálna.“
„Ale máš ich,“ odsekla a znovu sa vrátila k umývaniu.
Jej slová boli mrazivé. Úprimné. Tak toto je staroba? Byť zmierený s tým, že už nič v živote nedokážem a nezmením? Bolo mi smutno. Chcela som rozvíriť dusivú pravdu, ktorá na mňa dopadala.
„Otec ťa hnevá, po ničom netúžiš. Čo ti teda robí radosť?“
Chvíľu premýšľala a krútila hlavou.
„Vnúčatá,“ povedala s úsmevom, „niekedy mám pocit, že len vnúčatá. Veľmi sa teším až zajtra uvidím Natálku. To je to najkrajšie na svete.“
„A čo tvoje deti?“ vykríkla som naoko nahnevane, „tie už ti radosť nerobia?“
„Ale robia,“ zasmiala sa, „len keby viac poslúchali.“
Objala ma okolo krku mokrými rukami.
Bolo mi do plaču. Nevšimla som si, že tak zostarla.

Keď sa otec s chlapcami vrátili dnu, išli sme domov. Pešo. Do môjho auta som nemienila sadnúť, pokiaľ ho už konečne niekto neopraví. Chlapci poskakovali po obrubníkoch a ja som sa v myšlienkach vracala k rozhovoru s mamou. Snažila som si zopakovať, čo všetko mi povedala a hľadala som sebecky to, čo som chcela nájsť. Ospravedlnenie pre moje predstavy a túžby. Chcela som prísť k záveru, že mama považuje za normálne, že snívam o iných mužoch. Rada by som poznala jej názor, no vedela som, že otvorene by som sa jej to nikdy nespýtala. Nebolo to tam. Vedela som, že sme sa tejto témy nedotkli a tým pádom si nemôžem byť istá, ako by zareagovala. Nebolo to tam, no mohla som sa tváriť, že si myslím, že to tam je. Klamala som a ospravedlňovala samu seba a zároveň som bola zhnusená tým, že to robím.

Riško s Erikom chceli hrať na dvore futbal. Ja som vošla dovnútra, aby som pripravila večeru. Otvorila som okno v kuchyni. Počula som kopanie do lopty a výkriky. Za plotom sa rozprávali chlapi, ktorí tam robili dlažbu. Uvarila som špagety a preliala som ich studenou vodou. Zrazu som začula Zdenu, ako kričí:
„Ešte raz tú loptu prekopnete cez plot, tak vám ju nedám. Zlomíte mi ružu a ja vám zlámem nohy.“ Buchli dvere. Zaliezla dovnútra. Erik sa rozplakal. Tresla som hrncom po kredenci, zavrela som oči a počítala do dvadsať. Vyšla som von.
Chlapci čupeli pri plote vedľa stĺpa a čosi šušotali. Prekvapilo ma, že Erik prestal tak rýchlo plakať. Pomaly som sa k nim prikrádala, aby som videla, čo to tam robia. Keď som prišla bližšie, uvidela som za plotom pri stĺpe čupieť Číra. V ruke mal balíček cukríkov, Erik s Riškom mali v rukách prázdne papieriky a ústa plné.
„Ahoj,“ usmial sa Číro, „dáš si?“ natiahol ruku s vreckom cez plot.
„Ďakujem,“ zobrala som si jeden.
„Mami, musíš si zoblať viac,“ povedal Erik, „aby ťa to ochlánilo pled tou čalodejnicou,“ poškrabal sa na hlave a jeden cukrík mu vypadol z úst. „Nevadí,“ hodil rukou, „ešte mám dosť.“
„Takže plné ústa?“
„Uhm,“ prisvedčili všetci traja.
„Bojím sa, že toľko cukríkov nemáš,“ vyberala som po jednom z vrecka a dávala si do úst.
„Ale mám,“ z nohavíc vybral ďalšie.
„Jé,“ vykríkol Riško.
Sedeli sme na zemi, jedli cukríky a chlapci mi rozprávali, ako tá čarodejnica vybehla z domu a nadávala im. Číro sa usmieval spoza plota a sem tam na mňa pozrel.
„Nebojte,“ rozbaľovala som si ďalší cukrík, „ja na ňu ešte niečo vymyslím. Pozajtra pôjdeme k babke do Popradu. Keď sa vrátime, už tu nebude bývať.“
„Stále je taká?“ hodil Číro hlavou k domu.
„Čím ďalej, tým horšia. Ani neviem prečo. Chvalabohu, ide preč.“
Prikývol. Chvíľu sme boli všetci ticho. Cítila som sa previnilo, že mi je dobre.
„Ideme na špagety,“ plesla som rukami, aby som zahnala myšlienky, ktoré mi blúdili hlavou. Riško s Erikom sa rozbehli dovnútra. Pozrela som Čírovi do tváre.
„Ďakujem,“ povedala som potichu a odišla som. S úsmevom prikývol a ostal sedieť. Vnútri som poslala chlapcov umyť si ruky a naberala som im do tanierov. Pozrela som von oknom. Číro ešte sedel s hlavou opretou o stĺp. Po chvíli pomaly vstal a otočil sa k oknu, za ktorým som stála. Chvíľu doňho pozeral a potom odišiel za chlapmi.
Mohol ma vidieť?

„To je čo?“ spýtal sa Tibor a prezeral si ma od hlavy až po topánky.
„To je vedúca obchodného oddelenia v šatách, legínach a po neviemkoľkých rokoch aj s ihličkovými opätkami,“ vykrúcala som sa pred ním.
„Prijali ťa?“
„Prijali.“
„Od kedy?“
„Od augusta.“
„A to tam budeš chodiť takto?“ pritiahol si ma k sebe za pás. Obkročmo som si naňho sadla.
„Neustále,“ provokatívne som sa prehla dozadu. Pridržal ma a bozkal na krk. Rýchlo mi stiahol šaty. Podprsenku som nemala. Vrhol sa na mňa.
„Tie topánky si nechaj,“ hlas mal zachrípnutý. Prikývla som. Zatvorila som oči. Prichádzal Číro.