Láska je tá najotrepanejšia záležitosť. Dvaja sa náhodou stretnú, preskočí iskra, začnú okolo seba tancovať a bla bla bla – buď to klapne, alebo nie. Začať sa to môže kdekoľvek. Tak dajme tomu na kurze nemčiny. Krátke utajované pohľady pri slovíčkach ich, du , er, sie. Dlhšie pohľady pri slovesách machen, haben, lernen a uprené pri časovaní slovesa sein. Počiatočné oťukávanie, spoločný smiech pri čase prítomnom. Perfektum môže so sebou priniesť veselosť a radosť zo zistenia, že čosi pekné začína. Präteritum je istota, že je to láska, aj keď stále nevieme, či obojstranná. Plusquamperfektum je čas zúfalej túžby po blízkosti, dotyku, bozku, po dôkaze. Je to pripomínanie si milých momentov a hľadanie skrytých významov v nedopovedaných vetách.

Koľko hodín denne je zdravé na niekoho myslieť a kedy je to už za hranicou šialenstva?

Potom príde deň najobávanejší. On odrazu musí prestať chodiť na kurz a je jedno prečo. Možno mení prácu, alebo sa sťahuje do iného mesta. Deň rozlúčky. Ona stále dúfa, že sa konečne dozvie, akú má cenu v jeho živote a on to starostlivo utajuje. Inak vedia o sebe už asi všetko. Pol roka, dva krát do týždňa spolu čakali dvadsať minút na električky, ktoré ich rozviezli opačnými smermi. Jej šestka prišla vždy o niečo skôr ako jeho dvestodvanástka. Nastúpila a tvárila sa, že nevie, ako ju sleduje. Potom akoby náhodou otočila hlavu k zastávke a zakývala mu. Niekedy sa usmiala, no často nevládala, len krátky pohľad do jeho očí so zatajeným dychom a potom už len príjemné rozochvenie po celom tele pri stovkách myšlienok naňho počas sedemnásťminútovej cesty.

No dnes sa k zastávke ledva vlečie, nohy nechcú poslúchať a boria sa hustým mokrým blatom na suchom betónovom chodníku, lebo dnes je to naposledy. Vedela, že ten deň musí prísť, no nedokázala sa naň pripraviť. Asi po prvý raz prichádzajú na zastávku v úplnej tichosti. Blížiace sa rozhrešenie zviera hrdlo. Chce, aby jej to povedal. Aby jej dal najavo, že aj on to cíti, aby chlapsky priznal, čo preňho znamená.

A čo ak nič?

Ak nie on, tak musí ona. Musí niečo urobiť. Do očí sa tlačia slzy, z hrdla ani zvuk a minúty plynú. Ukradomky pozrie na jeho ruky a znovu je tu tá šialená túžba byť v ich objatí. Schúliť sa mu na prsiach a na nič nemyslieť. Aspoň raz! Nedokáže sa ani pohnúť, len sucho prehĺta a čas bláznivo uháňa, už len dve minúty a je tu električka. Stačilo by, aby pohol prstom a už nikdy by do nej nenastúpila, no pohnúť prstom je niekedy tak desivo ťažké.

„Už ti to ide,“ začuje zrazu jeho pokojný hlas a ju napadne, že má poslednú šancu povedať mu, že ho ľúbi.

 „Ja...,“ povie potichu a on zodvihne oči. Blízke,  dôverné a vážne.

Električka brzdí.

 „Ja....tak ahoj,“ povie sklamane, možno nahnevane a ako od neho odvracia oči, pomaly trhá veľký kus svojho vnútra, ktorý tam musí nechať.

„Maj sa,“ začuje za chrbtom jeho hlas.

Nohy sa jej trasú keď nastupuje a sadá si čo najďalej. Už sa neotočí. Už nie.

On zatiaľ pozerá do okna a kŕčovito zviera vo vrecku kľúče od bytu. Naťahuje krk, aby ju ešte zazrel, aby zachytil jej pohľad, no dvere sa zatvorili a zrazu je všetko preč. Tak len stojí a kľúče sa mu čoraz hlbšie vrývajú do kože.

Sedia, každý vo svojej električke. Nevnímajú nič okolo seba, sú ako vo vákuu, žiadne zvuky, žiadne obrazy, len čistá fyzická bolesť.

Ako veľmi môže bolieť túžba.

Mechanicky kráčajú zo zastávok na opačných koncoch mesta. Ona si utiera slzy z tváre, on krv z ruky, ktorú mu rozrezal kovový kľúč. Obaja chvíľu postoja pred dverami. Zhlboka sa nadýchnu a pomaly odomykajú svoje šťastné domovy. Jeho čaká tehotná manželka a ju manžel, päťročná dcérka a trojročný syn.