Poznámka: Vzťahuje sa len na beletriu
Zvláštny názov, pravdepodobne si poviete. Načo je komu dobré vedieť, ako nenapísať knihu. Alebo aj napísať, ak si odmyslíme tú iróniu v zátvorke. Človek, ktorý knihu nikdy nenapísal a nikdy sa o to ani nepokúsil si povie: načo nejaké návody: Šak chytím do ruky pero a notes, alebo si sadnem k počítaču a začnem písať, no né?
Milí budúci autori. Ak chcete napísať knihu a stotožňujete sa s predchádzajúcim výrokom, musím vás uistiť, že ste s najväčšou pravdepodobnosťou na véééľkom omyle. Pokiaľ teda nepatríte k pár hypotetickým šťastlivcom (priznávam, naživo som sa s nijakým z nich nestretla a o ich existencii vážne pochybujem), ktorým písanie ide úplne samo.
Pred nejakými šiestymi-siedmymi rokmi keď som zúfalo pátrala po spôsobe ako napísať knihu by som dala neviemčo za takúto stránku. Hoci, aj keby vtedy existovala, s najväčšou pravdepodobnosťou by som sa k nej nedostala, pretože vtedy som mala len veľmi hmlisté predstavy o tom, čo je to internet. Napriek tomu to tu teraz uverejňujem v dobrej viere, že tým možno pomôžem niekomu rovnako bezradnému, ktorý veľmi dobre vie, čo je to internet (a že je na ňom ťažké dovolať sa pomoci, ťažšie než hocikde inde).
Hej, nemyslite si teraz, že sa tu vyvyšujem ako nejaký veľký odborník na písanie kníh, ktorý so zhovievavým úsmevom rozdáva rady neskúseným nováčikom. Nie som spisovateľ v užšom slova zmysle a nenapísala som tých kníh nejaké hromady. A nijaká z nich nebola vydaná v pravom zmysle slova, hoci som sa o vydanie pokúšala len s jednou z nich. A keďže to nevyšlo, ostatné som nekompromisne zavrela do šuplíka. Každé ráno ho otváram a dúfam, že tie knihy z neho na mňa vyskočia vydané, že sa proste nejako cez noc vydali sami a zmenili sa na tvrdú väzbu s ISBN a s obálkou od profesionálneho grafika, nie moje pokusy v Painte.
Pre začiatok je dobré zdôrazniť ešte jednu vec a to tú, že môj návod je určený pre tých, ktorí príbeh už vymyslený majú (prinajmenšom námet) a tiež, že písať vedia, teda v tom zmysle, že poznajú abecedu. Ako dostať námet na skvelý príbeh, s tým Vám bohužiaľ ja fakt nepomôžem (a pochybujem, že by Vám s tým pomohol hocikto iný). Taktiež sa to príliš nevzťahuje na knihu zloženú z viacerých diel (poviedok), ale len na jedno jediné ucelené dlhšie dielo, čiže román, prípadne novelu. Predpokladám že ste, podobne ako ja pred množstvom rokom, chytení v pasci, ktorú predstavuje fakt, že príbeh by aj bol, ale neviete ho „zhmotniť“. Neviete, ako začať. Alebo ako skončiť. Chcete vedieť, na čo si dávať pozor, kde číhajú nebezpečenstvá. O tom bude môj návod.
Čo som to vlastne chcela? Aha. Podeliť sa o pár skúsenosti, lebo aj 5,7 napísaných kníh (ale pozor, tá hotová na 0,7 nie je beletria), z toho 0,5 vydaných je podľa mňa lepšie ako nič. Je to dosť na to, aby sa z toho dali urobiť nejaké závery. Na druhej strane ale stojí fakt, že každé písanie bolo pre mňa osobité a jedinečné, každé prebiehalo trochu inak a mala som z neho iný pocit. To, či mali skutočne niečo spoločné, by ukázali až štatistiky na vzorke tisícok písaní a toľko písať pochopiteľne nemôžem. Takže berte toto všetko s nadhľadom. A poriadnym. U vás to môže byť úplne inak. To je jediná útecha, ktorá vám zostane, keď si prečítate nasledovné riadky (teda ak je vaše odhodlanie písať slabučké ale zároveň dôležité, PREBOHA NEČÍTAJTE ĎALEJ).
Tak. Dúfam že som vás poriadne vystrašila a zmenšila si tak konkurenciu na literárnom trhu. Čo som to...? Aha návod. Keď ste sa statočne dostali až sem, je spravodlivé, aby som sa prestala vykeciavať a napísala už KONEČNE nejakú radu. Tak fajn. Môžeme začať radou, ktorú by som umiestnila hneď pod nadpis alebo pod základnú otázku: Čo mám robiť, keď chcem napísať knihu?
Tá základná rada znie: NEROBTE TO. Mala by byť písaná veľkým červeným písmom s fontom aspoň 30 a umocnená tromi výkričníkmi vpredu a tromi výkričníkmi vzadu. Nie nie, tentoraz sa už nesnažím znižovať si konkurenciu medzi mladými autormi. Teraz vám chcem úprimne dobre. Presnejšia rada by možno znela: Pokiaľ nemusíte, nerobte to. Lenže, kto vlastne musí písať knihu? Ako domácu úlohu vám to v škole nedajú (škoda), ako príkaz od zamestnávateľa to nedostanete. Pre začínajúcich románopiscov (teda nie takých, ktorí už majú uzavretú zmluvu s vydavateľom) je teda jediným „musíš“ vnútorné nutkanie. A vy by ste sa podľa mojej rady mali snažiť nakopnúť vnútorné nutkanie do r... zadnej časti tela. Prečo? Pretože napísaním knihy pravdepodobne vôbec nič nezískate, ale môžete tým stratiť viac ako by ste kedy čakali. Tak schválne, rozoberme si najčastejšie dôvody, prečo ľudia píšu knihy:
Prvý motív (to sa týka hlavne mladších ročníkov): Moji rodičia a ľudia naokolo už nechcú počúvať, keď sa im chystám porozprávať ďalší fantastický príbeh, ktorý som dnes vymyslel. Hovoria mi: „Napíš to ako knihu a potom si to prečítam.“ Tak som sa rozhodol im vyhovieť, aby som ich konečne donútil nadchýnať sa nad mojimi dielami.
Prvý omyl: nehovoria pravdu. Keď krvopotne položíte to domnelé úžasné dielo na papier a pripomeniete im ich sľub, v 90 % prípadoch namiesto poctivého prečítania si budú nasledovať hlúpe výhovorky. Darmo za nimi budete doliezať s Vašim dielom v ruke a prosiť. Súvisí to s faktom, že 50 % dnešného národa nechytí knihu do ruky pokiaľ im niekto nepovie, že je to dielo alebo autor známy aspoň ako Harry Potter (ja sa práveže takýchto diel stránim – možno na príklade známych autoriek románov pre ženy, ktoré nebudem menovať, žijem v presvedčení, že čo je slávne, to je na 99 % poriadna hovadina). Medzi tie zvyšné percentá sa zaraďujú zradné povahy, ktoré zrazu zmenia podmienky a už im nestačí, že ste knihu napísali; podmienkou prečítania je u nich zrazu jej vydanie. A predpokladám, že ani to nebude konečná stanica: Aj keď knihu vydáte, povedia vám, že sa im to neoplatí čítať kým nedostane Pulitzerovu cenu. Ďalší potenciálni čitatelia vo vašom okolí majú zrazu strašne veľa práce a ešte viac čítania – a, samozrejme, všetky požičané a kúpené knižky musia prečítať skôr ako to, čo im zadarmo venovala ich vlastná krv. No česť výnimkám: boli aj takí, čo (zrejme zo zvedavosti) konvertovali na iný žáner len aby si moju knižku mohli prečítať. Týmto pozdravujem svoju profesorku slovenčiny na strednej. Ďalší zradne tvrdia, že Vaše dielo prečítali a že sa im veľmi páčilo. Keď sa ich ale spýtate, čo presne sa im na ňom páčilo, myknú plecami, že nevedia. A hrôza nad krôzu, keď si svoje podozrenie chcete overiť kontrolnou otázkou z diela a spýtate sa ich, ako teda umrel hlavný hrdina (moja typická otázka: multifunkčná, lebo všetci moji hlavní hrdinovia na konci umierajú a zároveň praktická, lebo dokáže overiť, či ste to čítali až do konca) zistíte, že ani nevedia, kto ten hlavný hrdina bol. (Týmto pozdravujem XX z YY a ZZ z WW; však vy sa spoznáte, keď na túto stránku raz zablúdite). Takže milí potenciálni autori, myslíte, že sa to kvôli tým 10 % poctivých čitateľov (ktorí vedia zodpovedať aj na kontrolné otázky) oplatí? Proste skončíte ako ja: napíšete knihu a zrazu zistíte, že ju nemá kto čítať, že ľudia okolo vás nie sú ochotní vynaložiť ani zlomok tej námahy, čo ste museli vynaložiť Vy aby ste to napísali... a ak sa im aj Vaše dielo nebude páčiť, zažijú len nepatrný zlomok toho utrpenia, čo ste zažili pri písaní Vy. „Pekné“ vyhliadky, nie?
Ďalšie dôvody v ďalšej časti, ktorých je celkove (aj s touto) sedem. Dúfam, že už cítite primerané zhrozenie. Ale jeden český astronóm ktorého meno si už žiaľ nepamätám, povedal počas konferencie Medzinárodnej astronomickej únie v roku 2006, na ktorej sa rozhodovalo o statuse Pluta ako planéty, jeden krásny výstižný výrok: „Usmívejte se, bude hůř.“
Drahí čitatelia, bude o hodně hůř.
Názvy budúcich častí:
- I promise you I will learn from my mistakes
- Nobody says it was easy...
- …no one ever said it would be so hard
- Confusion that never stops
- When you lose something you can´t replace
- I could not stop, that you now know
Comments
Pridať nový komentár
=) dobrá rada na začiatok. Ja by som to "nepíšte ak nemusíte" ešte rozšírila o to (hlavne pre mladších, ja som tým trpela keď som mala tak 11-13 rokov), že jeden nápad, jedna scéna neurobí knihu. A mojich tridsaťštyri načatých zošitov-kníh, ktoré ležia v krabici na dne skrine už nikdy nebudú rozumne využité, tobôž nie dokončené. =D
S tým, že by moje knihy ľudia nechceli čítať, nemám problém. Aj keď ich zase mnohým nedávam. Ale chcem pozdraviť svoje kamarátky, najlepších fanúšikov, akých si človek môže želať.
K tomu, že jedna scéna nerobí knihu sa v návode ešte dostanem. Bude tomu venovaná veľká stať v tretej časti návodu s názvom 3. Nobody says it was easy....
Po tomto výplode ťa ale vážne ľutujem. Ve´d nech si každý robí to čo chce.
Ja som hovorila, že to príde! :-) Hovorila som to priamo tu: http://www.enigma.sk/weblogy/psychoska84/kope-vas-muza/kde-je-moja-muza#comment-6408
Áno, nech si každý robí čo chce, nech si Adhara píše čo chce. Nemusíš ju ľutovať, toto bolo vyžiadané.
Nuž, myslím, že bez tohto "textu" by sme sa všetci zaobišli. Nebol celkom namieste.
prave naopak, preco by nemal byt namieste? nikto nepovedal, ze je lahke napisat knihu a su ludia, co radi pisu a o vydavani snivaju a snivaju a snivaju... no a ako spomenula adhara, casto idu svojmu okoliu so svojimi snami na nervy ;) nestaci kracat s hlavou v oblakoch ale treba sa pozriet na vlastnu tvorbu aj z tej druhej strany. ci to ma vlastne sancu. ak ste tak dobry, ze vase rukopisy hodnotia na vybornu a vydaju vam vsetko co si zazelate, tak ste to ani nemali citat, ocividne vase zaciatky boli ine. co potom poviete na adminov prispevok v sekcii chcem vydat knihu-ake mam moznosti? jeho uvod je v podobnom duchu ;)
ja si myslim, ze adhara len vyjadrila svoj nazor. ved predsa nikoho nenuti jej nazor brat smrtelne vazne...
hlavou v oblakoch ale nohami pevne na zemi!!!
Ďakujem tým, čo ma podporili. A tí ostatní? Nikto Vás to nenúti čítať. Názvy pokračovaní sú zverejnené dopredu, takže aspoň budete vedieť, na čo nemáte klikať medzi novými príspevkami, keď vám to už tak dvíha tlak. Kto nepochopil - tento návod je a bude plný silnej irónie, miestami až zveličovania, ale postaveného na reálnych základoch a skúsenostiach. Odhováranie od písania knihy je pokus o vtip, ktorý by ale mal donútiť sa zamyslieť, čo chcem vlastne napísaním knihy dosiahnuť. "Odhováranie" však zďaleka nie je celou náplňou návodu; dôjde samozrejme aj na rady ohľadom vlastného písania.
Opakujem, že kto má pocit, že sa ho to netýka, nemusí to vôbec čítať. Ľudia píšu rôzne, toto nie je univerzálny recept pre všetkých, skôr pre mne podobných. Ktorých by tu na Enigme na základe mojich dlhodobých čítaní príspevkov, komentárov a profilov, vôbec nemuselo byť až tak málo.
Prvých 7 odsekov by som vynechal.
Potom je to ok - dobre som sa na tom zabavil - asi by z Teba bola skvelá autorka humoristických "príručiek", ktoré sú ináč vo svete veľmi populárne. Zveličovanie, irónia, nehraná skepsa, zrejme podložená Tvojimi osobnými skúsenosťami, robí z tohto murphyovského "antinávodu" príťažlivé a zábavné čítanie. Asi skončíš ako úspešná autorka humoristických knižiek. Keď tam pridáš aj trochu sebairónie (čo je základná vlastnosť každého humoristu).
P.S. Najzábavnejšia je táto veta: "Ďalší potenciálni čitatelia vo vašom okolí majú zrazu strašne veľa práce a ešte viac čítania – a, samozrejme, všetky požičané a kúpené knižky musia prečítať skôr ako to, čo im zadarmo venovala ich vlastná krv."
Najprv som sa zľakla, či tých odsekov tam nemám len 7. :-D Potom som si to našťastie spočítala. No ale myslím, že nejaký úvod a vymedzenie tematiky by to malo mať, nie hneď "akcia"...
Humor používam len keď píšem o sebe, resp. o niečom, čo vychádza z mojich vlastných skúseností a života. Obyčajné nariekanie nad sebou je totiž z pohľadu väčšiny iných ľudí mimoriadne otravné. Avšak kariéru by som v tomto smere rozhodne urobiť nechcela. Jednak sú to len krátke výlevy (na dlhšie by ani nebol materiál), o potom: každý je radšej tragédom, než komikom...
V dnešnej dobe skôr čitateľa zaujme "akcia" od prvej vety. Žijeme akési zrýchlené životy. Netvrdím, že je to správne, tvrdím, že je to tak.
Ad "nariekanie nad sebou": áno, je otravné, keď sa nerobí s určitým nadhľadom, ten nadhľad musíš časom získať a pozrieť sa na seba aj "zvonka". Príkladom sú opakované doplnky k tzv. Murphyho zákonom - tiež by sa zdalo, že je to len "nariekanie" nad hlúpou náhodou, ktorá vždy vyjde v náš neprospech. (Napr. "Škvrna, ktorú na skle usilovne čistíš, je vždy z druhej strany".) Každý však vie, že je to nadsázka, no v nepriaznivých životných situáciách si aj tak povie: "Jasné, Murphy." Taká je ľudská povaha. Byť pesimistom je výhodné - aj ja patrím do tejto skupiny - pretože predpokladáme vždy najhorší variant, zdá sa nám, že sa nám v živote mimoriadne darí.
Či by nebol na dlhšiu tému materiál? Určite by bol, aj na dve knihy. Myslím, že dielo s názvom: Ako nenapísať knihu, ešte nikto nenapísal :). Dobrá cesta je, písať postupne krátke kapitolky.
Ad: ... každý je radšej tragédom, než komikom... Čo sa týka kníh, o knihy, ktoré človeka rozosmejú, je enormný záujem. Pritom môžu byť aj o vážnych veciach - napr. o vojne - príkladom je fenomenálne úspešný Švejk. Ja práve čítam, v záchvatoch smiechu, Davida Lodgea.
pekna nahravka na smeč, ale: mad world
Krasny vylev sposobeny neuspechom a apatickostou. Pane boze. Myslim si ze ten kto sa rozhodne pisat knihu ju nezacne pisat za vidinou jej vydania a nevydanych uspechov v okoli. Je to pohnutka, pri svojom prvotnom prejave nepodava obraz vydlazdenej cesty do spisovatelskeho raja. Ocakavat rovnako, ze nase okolie sa pojde zblaznit pre jeden pribeh popri vlastnom zivote a problemoch je tiez trocha detinske. Priznajme si, kolko ludi poskytlo knihu ci pribeh na precitanie vam a nebol cas chut pisali ste cosi svoje a casom...no casom je to uz predsa zabudnute. Podstata pisania spociva v pocite naplnenia zo zpravy, ktora je v knihe schovana. Zo zhmotnenia predstavy, ktora tlaci na sede kory vsetkym spisovatelom a jej tlak sa da uvolnit jedine jej spracovanim. Kniha je kusok vas, ktory potrebujete prezentovat svetu a nikdy nie je na skodu ju pisat ak viete, ze musite. Kazdy neuspesny kus je nacvikom a posunom k vyssej priecke dokonalosti pisania a spracovania pribehu. Ziadna nie je zbytocna len preto, ze sa nevydala... takze vylievat si tu svetabol z nesplneneho sna stat sa uspesnym spisovatelom a radit ludom, ze pisat je zbytocne aj tak na to kazdy serie a nic s tym nedosiahnete a navyse vam to prinasa bolest a smutok....je dobra koko...no..ved vieme. Cize aha! Hej poskytla si mi uzasnu radu ako pisat knihu....fakt dakujem bolo to ...fuuuu pateticke...kiez by si zo svojho suplika vytiahla svoje knihy a strcila tam tento clanok no tento krat uz ten suplik prosim neotvaraj. Hej a...ak opisujes pisanie knih ako aj iste problemove partie v nich ako proces uberajuci a bolestivy....tak to radsej nerob vobec....tot...hej...ak hovoris o sebe....potom si sama davas spravnu radu...
Krásny výlev od človeka, ktorému tento článok nebol určený a ktorý ani nepostrehol iróniu v ňom. Ale prekukli ste ma, len čo je pravda. Musím zahanbene priznať, že som prečítala a zhodnotila príbehy alebo aspoň ich časti VŠETKÝM, čo ma o to požiadali.
P.S.: Asi ste si nevšimli, že moje knihy už v šuflíku nie sú.
I keď tento článok už nepatrí medzi práve najaktuálnejšie, niečo ma hryzie do päty a núti ma vložiť tu komentár. Komentár, ktorý možno nebude mať tak celkom zmysluplný podklad ale verte mi, nemyslím to zle. Dokonca vás ani nechcem ukracovať o čas, ktorého ma dnes každí tak málo.
Mám len trinásť rokov a musím sa priznať, že po vydaní vlastnej knihy túžim už nejeden rok. Píšem už od mala, vlastne ani neviem, kedy som začala. Raz som mala tú česť byť ocenená cenou nejakého spisovateľa, Rudolfa Dobiáša (pravdupovediac ani netuším, kto to je). Nikdy som nečítala nijaké jeho myšlienky vložené medzi stránky a nekonečné riadky zosúladených slov. A ocenenie mi do rúk vkladal pred piatimi a možno až siedmymi rokmi. Ale k veci.. Nepozerajte sa na mňa tým ironickým a možno zdesením výrazom tipu "Máš trinásť! Kde ti rozum lieta?". Chcem vám naozaj predložiť uznanie. Páči sa mi váš článok ale dokonca ani ten ma neodradil od môjho sna. Možno nebudem úspešná spisovateľka, možno o mne ani nikto nikdy nebude počuť. Jedno je však isté, ten pocit, že držím v rukách pevný súhrn listov na ktoré som vryla svoje pocity a mesačné úsielie prosto zažiť chcem.
Vraj už vaše knihy nazostali na pospas šuflíku. Tak to vám gratulujem!
Netreba váhať pridať komentár aj k staršiemu článku, zvlášť keď jeho autor je ešte aktívny. :-) Držím Vám palce a ďakujem za gratuláciu. Áno, niektoré moje knihy sa už zo šuflíka dostali.