Želania sa nám splnia vtedy, keď ich splnenie už nie je potrebné.
V knihách a filmoch často nastávajú situácie, že hrdina uviazne v nejakom sne, vízii, či halucinácii a tak rozrieši nejaký svoj problém, ktorý v bdelom stave takto riešiť nemožno. Nepopieram, že aj ja sama som neraz snívala o tom, aké úžasné by bolo ocitnúť sa v takejto vidine, ktorá si zachováva nepatrnú možnosť, že ide o reálny svet akejsi inej dimenzie. Ocitnúť sa tam a niečo tam vyriešiť. Keď už to nejde v realite s jej žalostne obmedzenými možnosťami, nech to ide aspoň vo fiktívnom svete. Ale, prirodzene, v bežnom spánku sa mi do nijakej účelnej vidiny nepodarilo dostať. Ani počas niekoľkých ustráchaných experimentov s omamnými látkami. Áno, nejaké pokusy boli, ale zdôrazňujem, že som ich vykonala výlučne za týmto účelom. Nebola v tom zvedavosť, túžba po nevšednom zážitku, ani snaha uniknúť pred problémami. Naopak, chcela som sa svojím problémom postaviť čelom, zabiť toho imaginárneho draka v nádeji, že po prebratí z halucinácie bude tiež mŕtvy a ja slobodná. Nevyšlo to. Napriek túžbe som zoči-voči súperovi môjho šťastia nikdy nestála.
Až teraz, keď som na bridlicovej platni v lese upadla do bezvedomia.
Začalo to v úžasnom žltom jase. Vtedy som nevidela v tej žltej žiare nič viac ako predzvesť obrazu lesa, ktorý sa z nej neskôr naozaj zhmotnil, očarujúco žltého, len miestami pretkávaného výrazne červeným lístím. Na to, že išlo o sen, ten les vyzeral až zarážajúco reálne. Bol však o niečo skorší, povedzme ako spred dvoch týždňov, čo som usudzovala podľa hustejšie olistených konárov – a asi trochu aj podľa seba. Mala som už totiž nakrátko ostrihané vlasy, ale moje telo ešte  nepripomínalo kožou obalenú kostru a cítila som v sebe silu a energiu ako vtedy. Hlúposť – cítila som v sebe silu a energiu, akú som nepocítila, odkedy som mala možno tak pätnásť rokov. Ale to nebolo ani tak o sile ako o voľnosti. Pocite nesmiernej voľnosti. Bola som jediným vládcom svojho tela – žiadne spomaľovače, žiadne zhubné jedy smútku ani analgetiká vlastného organizmu, ktoré sa mi snažili pomôcť, no v konečnom dôsledku všetko len zhoršili.
Bolo mi tak, ako každému človeku, čo ma nikdy nedokázal pochopiť.
Sedela som na kraji skaly. Vedľa mňa padal do asi päťmetrovej hĺbky vodopád – ten vodopád, o ktorom sme s ujom Andrém hovorili, no nikdy som ho nevidela naživo. Rozstrekoval sa na skalách a aj po návrate pôvodnej podoby potoka tam dole sa naďalej lámal medzi kameňmi. Na jednej zo vzdialenejších a nižších skál ktosi stál. Mal stredoveké oblečenie, palicu, a bradu. Najviac mi pripomínal Gandalfa zo Stredozeme a na úrovni vedomia, ktorá vedela, že toto všetko je iba sen, som tušila, že práve z tohto filmu moje vedomie vzalo jeho podobu. Prečo však práve z toho, to neviem. Ak som si niečím bola istá, tak tým, že on nijaký láskavý starý čarodej v skutočnosti nie je. Naopak, bol zhmotnením môjho nepriateľa. Môjho mučiteľa. Pôvodcu toho pochybovačného hlasu napádajúceho každé moje rozhodnutie.
„Myslíš si, že si ušla?“ vychrstol na mňa s posmešnou pohŕdavosťou.
„Nie,“ prehodila som bez stopy strachu, doslova ľahostajne. „Ale časy môjho úteku skončili, to áno.“
„Domnievaš sa, že si chytrá. Uvidíme, ako sa budeš tváriť, keď sa preberieš v nemocnici a uvedomíš si, že sa musíš vrátiť späť k všetkému, čo si nenávidela.“
„Rovnako ako teraz.“
„Tak rovnako, ako si sa tvárila po celý čas v chate, čo?!“
Samu ma prekvapovalo, ako jeho slová vôbec netnú do živého a vlastne ma skoro ani nezaujímajú – oveľa pútavejšie mi pripadalo pozorovať žlté listy krehko dosadajúce na hladinu potoka, ktorých pomalý pohyb sa po zachytení zmení na závratne rýchly. Pritom zmena svetonázorov bola pre mňa citlivou témou – asi preto, že ich zmena u druhých, vlastne domnelá zmena, mi zničila život.
„V chate som tápala. Nechápala. Teraz už chápem. A nič ma z pochopenia nevytrhne.“
„Aha, takže teba hlad doviedol k nejakému nadpozemskému osvieteniu, čo?“ kričal na mňa čoraz drsnejšie a cynickejšie. „A myslíš si, že celý zvyšok života prežiješ nadnášaná žiarou svojho osvietenia, však? Až na to, že tvoj život ešte dnes vyhasne. Nikto ťa nenájde a nezachráni, sama to dobre vieš.“
„Fajn,“ prehodila som.
„Fajn?“ očividne ho to zaskočilo.
„Život, v ktorom na ničom nezáleží, nie je odlišný od smrti.“
„Takže na ničom,“ povedal sarkasticky.
„Na ničom,“ potvrdila som.
„Ani na presvedčení tvojej najbližšej rodiny, že si blázon, potom, o čo si sa pokúsila?“
„A čo mi spraví ich presvedčenie?“
Zdalo sa, že ho to dostalo. Až po chvíli sa zmohol na: „Presvedčenie predsa stačí samo osebe. Budú ťa zhrýzať myšlienky na to, čo si myslia... ich slová...“
Z ničoho nič oproti mne letel kameň. Nevidela som starca pohnúť rukou, ale bolo mi jasné, že je to jeho práca. Bez problémov som skalu zachytila a držiac ju v hrsti prehovorila smerom k čarodejníkovi. „Slová nie sú kamene hodené do tváre. Nie sú hmotné. Nemôžu ublížiť.“
„Zrazu!“ vyprskol zlostne.
„Zrazu,“ potvrdila som a hodila som skalu z útesu.
„To si myslíš teraz, lebo tvoj mozog je z vyčerpania a podvýživy mimo. Keď sa však dáš trochu dohromady, vráti sa ti to. Vráti sa tvoje bývalé rozpoloženie. Ako sa vrátilo aj vtedy v chate po tom krátkom výpadku. Alebo neskôr v lese potom, čo si dosiahla predošlé „osvietenie“.“
„Teraz sa mi pre zmenu vyhrážaš tým, že budem žiť? Pred chvíľou si sa mi vyhrážal smrťou. Tak sa rozhodni,“ posmievala som sa.
Znova zostal zarazený. Možno mu už začína dochádzať, že žiť a umrieť je pre mňa naozaj rovnocenné. V oboch ma už nebude ťažiť nijaká túžba, nijaké želanie a nijaký strach. Strach. Ten bol kľúčovým problémom posledných rokov mojej existencie. Tak strašne som sa triasla strachom, že prídem aj o to posledné, čo mám, až som nespozorovala, že mi už nezostalo nič, čo by za ten strach stálo.
„Tvoja matka,“ prehovoril starec stíšeným hlasom. „Fabien. Mathieu. Niečo sa im môže stať.“
„Viem.“
„Už sa nebojíš ani o nich?“
„Nie.“
„Ako to? Už ich nemáš rada?“
„Nikdy som ich nemala rada.“
„Čože?!“
„Mala som rada ilúziu nich, nie ich samotných. Bála som sa straty priazne svojej ilúzie o nich v prípade, že sa dozvedia o mojom pokuse o samovraždu, nie straty priazne ich samotných. Tá mi je ukradnutá.“
„Ale ty si predsa už dávno vedela, že to, ako si ich poznala v detstve, bola len tvoja ilúzia. Že takí nikdy neboli.“
„Viem. Lenže zároveň som dúfala, že sa mýlim. To uvedomenie bolo len na povrchu, nie v hĺbke mňa. Ako som neskôr v zrube zistila, celé to príšerné utrpenie mi spôsoboval fakt, že som nikdy neprestala dúfať. V nič.“
„A teraz to už preniklo dosť hlboko?“
Položila som si ruku na hruď. „Až na samotné dno.“
„Chceš povedať, že tvojou životnou ťarchou bola nádej?“
„Áno. Spolu s láskou, vierou a túžbou.“
„A keď si sa tých striasla, si už konečne šťastná?“
„Nie som šťastná. Nie som nič.“
„Ako si sa ich mohla zbaviť?“
„Láska k niekomu neskutočnému sa raz zlomí. Dokonca aj k niekomu skutočnému, ak nás pridlho odmieta. A tak to má byť. Nemôžeme byť do smrti pripútaní k tým, čo nás nechcú.“ Donedávna som ešte verila v to, že môžeme. Že ja môžem. Ale zlom prišiel skôr. Hoci možno len o kúsok skôr ako smrť.
„Chceš povedať, že by ti bolo úplne jedno, keby tvoja matka a bratia umreli?“
„Nie. Cítila by som nejaký smútok. Ale iba kvôli nim, kvôli ich skutočnej podstate, nie kvôli sebe. A taký smútok je vždy slabší a čas ho hojí. Na smrti blízkeho najviac ľutujeme svoju stratu, že? A keďže ja osobne už nič nestratím, nebudem trúchliť dlho.“
Toto ho dostalo už úplne. „Arogantná, cynická beštia.“
Vyleteli ďalšie kamene. Hravo som ich pochytala a pohádzala do trieštiacej vody. „Hovor mi ako chceš. Mňa to neraní. Nemám nič. A preto mi už nič nie je schopné ublížiť.“