Rieka, ktorá naozaj tečie od prameňa až do ústia. Rieka, ktorú človek nespútal priehradami, haťami, zregulovanými úsekmi. Rieka, ktorá je bez problémov splavná po celý rok a vodák na nej nemusí prenášať jedinú umelú, človekom vytvorenú prekážku. Rieka, ktorá ústi do mora. Rieka, ktorá si na svojej púti  v skalnom podloží prerazila cestu miestami až 80 m hlbokým kaňonom. Rieka, ktorá tečie národným parkom a je lemovaná hustými, najmä borovicovými lesmi. Rieka, na brehoch ktorej sú viaceré mestečká s dlhou a pohnutou históriou, mestá, kde sa zachovali vzácne kultúrne a historické pamiatky. Rieka, ktorá vám ponúka po 200 (i viac) km pádlovania vplávať až tam, kde končí aj ona, do Baltského mora.

   Za takouto riekou sa naozaj oplatí cestovať, hoci je to  viac než 1400 km. O takejto rieke  sme  s Janou už dávnejšie snívali. Ľuďom, ktorí veľmi chcú, občas pomôže i náhoda. Práve vďaka nej som  na rafte.cz  objavil veľmi dobrú reportáž o lotyšskej rieke Gauja. Od tej chvíle dostala naša predstava o ideálnej rieke konkrétne meno a jej splav začal postupne nadobúdať reálnejšie kontúry.  O Gauji sme začali  zhromažďovať všetky dostupné informácie. Krátko pred odchodom sme sa obrátili aj na autora spomínanej reportáže, ktorý nám ochotne pomohol. 

Najväčším problémom bola cesta. Dopraviť sa cez Varšavu, Suwalki, litovský Kaunas a Vilnius do lotyšskej Rigy a odtiaľ ešte na začiatok splavu do mestečka Strenči (už blízko estónskych hraníc), nie je také jednoduché. Na nitrianskej železničnej stanici sme našou požiadavkou spôsobili takmer mimoriadnu udalosť. Obaja sme však ocenili ochotu a snahu pracovníkov ŽSR prepraviť nás do Rigy. Museli by sme však cestovať cez Bielorusko alebo Kaliningradskú oblasť (Rusko) a v oboch prípadoch by sme potrebovali víza. Obom nám preto odľahlo, keď sme objavili možnosť cestovať autobusom. Dokonca bez prestupovania a z Bratislavy. Lotyšský prepravca Ecolines prekonáva svojimi naozaj komfortnými autobusmi obdivuhodné vzdialenosti. V našom prípade to bolo zo Sofie cez Budapešť, Bratislavu, Krakow, Varšavu,  Suwalki,  Kaunas, Vilnius, Rigu a Tallin až do Petrohradu. Dlho sme nešpekulovali a zaobstarali si hneď aj spiatočné lístky. Mali sme však obavu čo bude, ak zbadajú našu nadrozmernú batožinu. Zbaliť Pálavu, pádla, pumpu, stan, spacáky, karimatky, varič, plynové bomby... sa nám do dvoch batožín, ktoré by mali prepravcom určené maximálne rozmery a hmotnosť nepodarilo. To by totiž nedokázal ani kúzelník. Preto mohli ráno, 23.7.  cestujúci na autobusovej stanici Mlynské Nivy v Bratislave vidieť dva poriadne veľké a ťažké lodné batohy (s prezývkou svine) a pri nich dve trochu nervózne prešľapujúce postavy, ktoré mali na chrbte ešte „normálne“ batohy (prasiatka). Prasiatka dostali od svojich majiteľov príkaz tváriť sa ako maličká príručná batožina. Autobus prišiel presne a to mal už za sebou „štreku“ zo Sofie! Šofér pri pohľade na naše svine a prasiatka nepohol ani brvou, akurát mi posunkom naznačil – Tak toto ja nakladať nebudem, nalož si to sám. V tej chvíli pre nás naozaj začala dlhá púť za „našou“ riekou. Cesta bola dlhá, ale vôbec nie nudná. Do Rigy sme prišli na druhý deň napoludnie, dokonca o nejakú štvrťhodinku skôr. Vďaka tomu sme stihli vlak do Strenči. Bolo to o chlp, ale vedeli sme, že večer pôjde ešte jeden. Mestečko Strenči je predposledná zastávka na trati Riga – Valga.  Je to už severozápadný cíp Lotyšska, kraj Vidzeme, neďaleko estónskych hraníc. Valga je už mesto priamo na hranici. Jeho časť – Valka je lotyšská a druhá – Valga, estónska. Takmer celý kraj Vidzeme, okrem nížiny pri pobreží Baltského mora, zaberá Vidzemská vysočina, ktorej výška presahuje 300m. Jej podstatnú časť tvoria husté borovicové lesy s minimom miest. 

   V Strenči sme vystúpili z vlaku a našou prvou starosťou bolo nájsť  najbližší obchod. Pomocou ruštiny a „posunkovej angličtiny“ sme sa spýtali na cestu. Nakúpili sme zásoby na dva dni, dostatok balenej pitnej vody a akoby toho nebolo málo, Jana si zmyslela melón.... Keďže jeden z vodáckych zákonov hovorí, že háčik a zadák si majú navzájom vychádzať v ústrety, pribudol i poriadne veľký červený melón. Odvtedy som však počas celého splavu na sebe spozoroval jednu novú, zautomatizovanú reakciu. Keď som pri ďalších nákupoch, v iných obchodoch uvidel melóny, rýchlo som sa postavil pred ne, zakrýval ich vlastným telom a v duchu sa modlil, aby ich nezbadala i Jana. Zbytočne, objavila ich všade!   Naložení nákladom, doslova  ako ťavy, sme sa pobrali k rieke.  Štartom nášho splavu sa stal cestný most v Strenči. Nedalo sa inak, hneď sme sa v jej čerstvej vode vykúpali. Bolo už pomerne neskoro, ale boli sme dosť vysoko na severe a tu sa stmieva podstatne neskôr. Ak máte chuť, môžete bez obáv pádlovať aj do jedenástej  večer. Dokonca i tma po zotmení nie je tmou, na akú sme zvyknutí. Je to skôr akési šero. Čelovky sme síce mali, ale použiť sme ich nemuseli. Osviežení studenou vodou sme sa rozhodli prepádlovať čosi ešte v ten deň.

   Štvrtok – 24.7.2014 Poprosili sme rieku o priazeň a vyrazili. Bola to však len symbolická hodinka. Aj tá však stačila na to, aby sme svorne skonštatovali, že sme sa nepomýlili a vybrali si dobre. Asi po hodine sa objavilo pekné miesto na bivak. Pod nami tíško šumela rieka a za chrbtom voňal hustý, zdravý borovicový les. Strašilo i búrkou, ale spadlo len zopár kvapiek.  Spali sme ako polená...

Z Janinho denníka:11.30 vystupujeme v Rige a už vidíme aj vežu rīgas dzelzceļa stacija/LDZ – železničnú stanicu. Chceme si dať batohy do úschovne a kým nám pôjde vlak do Strenči ,,brouzdat městem.“ Aký šok, keď zistíme, že stíhame vlak do Strenči o 12.13. Cena lístka 5eur za asi 150km; príchod o 15.14. Tie tri hodiny sú úmorné, ale výhľady na Vidzeme pahorkatinu úžasné. Borovice a vodné ramená sa striedajú s kvetenou u nás typickou  pre Vysoké Tatry. Keď vystúpime, mám toho dosť. Pečie a ja potrebujem piť. Polhodina do obchodu so sviňami na chrbáte ma zabije. Veikals TOP sme si prezreli už virtuálne. Zo vzdoru musím mať melón. Bezalkoholické pivo padlo akurát. K cestnému mostu nad Gaujou ďalšia zabíjačka. Osvieži nás kúpeľ s miestnou lotyšskou rodinkou a ich labradorom Pekom. Sme rozhodnutí pádlovať tak do 20.tej, ale keď neprestáva hrmieť, zabivakujeme. Príroda tu je panenská a aj to teplo je akési sviežejšie. Do stanu sme zaliezli o 21.00 a z mŕtvice som sa prebrala až o 7.00. To, čo nasledovalo potom, mi všetky cestovné útrapy  vynahradilo. Teraz už sedím vo Valmiere na brehu červenej Gauje a som veľmi spokojná.

   Piatok – 25.7.  Ranné balenie a varenie chvíľu trvá, takže cca o 10,00 vyrážame. Pod Strenči nám prúd výdatne pomáha a potešili nás aj balvanité perejky. Tie vodáka s čo i len troškou skúseností  nevystrašia, skôr spestria plavbu. Nasledujú úseky s pokojnou vodou. Je horúco a často sa kúpeme.

Voda je príjemne chladná a čistá. Na dne je jemný červený piesok, ktorý prúd víri a unáša. To dáva rieke zvláštnu červenú farbu. Blížime sa k mestu Valmiera. Sme rýchlejší, než sme predpokladali.  Na kraji mesta je na rieke vybudovaný slalomový areál, kde usilovne trénoval lotyšký dorast. Areál sme si najprv prezreli a potom ho za zvedavých pohľadov mladých kajakárov, s vrchovato naloženou Pálavkou, pri pravom brehu splavili. Naša lenivosť prenášať, zvíťazila nad predstavou, že sa prevrátime a postaráme sa tak o zábavu všetkých čumilov. 

Čakám pri člne a píšem si poznámky do lodného denníka. Jana je v meste na nákupe. Keď sa vráti, vymeníme sa a aj ja si pôjdem obzrieť centrum  tohto mesta.

Z Janinho denníka: Po Strenči má Gauja charakter kanadskej riečky. Pekne prúdi, prevaľuje sa po kameňoch a skalkách;  často vidno jej piesčité dno, z ktorého sa ťahajú rastlinky až k vrchu. Čoskoro uvidíme aj rozsiahly sprašový profil, ktorý je husto porastený borovicami. Sú také vysoké, že les je svetlý a veľmi dobre priechodný. Veľké je moje prekvapenie, keď po pár kúpačkách dorazíme o 13.30 do táboriska Jaunaraji na 159-om rkm. Predpokladali sme, že do Valmiery dorazíme zajtra k večeru, a tak sme si aj nakúpili – na 2 dni. Ale z táboriska je to len 6rkm, takže to bude ešte dnes. Veľmi milý pán z táboriska nám dal dotankovať vodu zadarmo. Cestou sme stretali kúpajúcich sa a zdravili Sveiki!(Ahoj) Boli milí, trošku sa divili, že čo ich zdravíme, keď sa nepoznáme. Väčšinou im robil spoločnosť psík. Gauja je úžasná, lebo na nej nie sú žiadne hate a tečie prirodzene takých 4km/h, takže pádlovaním dáte aj 7km/h. Jediné nebezpečenstvo, a to už máme za sebou, je slalomová trať vo Valmiere, kde teraz popíjame na brehu pivko. Prišiel k nám jeden pán (neskôr nám prezradil, že je ekonóm) a či nám nebude vadiť, keď  sa kúsok od nás vykúpa. Zhodil zvršky a skočil do vody. Zaplával si, vyliezol na breh, osušil sa a hodili sme reč. Vraj  je  Gauja z lotyšských riek najnebezpečnejšia pre svoje víry; ale teda že je dangerous for swimming, no shipping. Keď sme sa ho opýtali na Araiši (dedinka na jazere), ktoré sme  chceli z Césis navštíviť, len sa zasmial a povedal, aby sme šli do Kambodže, že tam žijú ľudia naozaj na vode, aj školy, aj obchody majú na lodiach. Vecní ľudia, títo Lotyši. Nič nepreháňajú, nič nekomplikujú ani nezjednodušujú. Sú akurátni. Určite čistotní, možno trochu rezervovaní, ale so zmyslom pre prírodu a poriadok a najmä – s  rešpektom pre slobodu a nezávislosť iných. (preto majú aj toľko chodníčkov a ciest z bodu A do bodu B, aby nerušili svoje súkromie). Bivakujeme asi 2 hodiny plavby pod Valmierou.

Valmiera je najväčším mestom a zároveň regionálnym centrom Vidzeme. Leží 50 km na juh od estónskych hraníc a má 27 000 obyvateľov. Mesto vyrástlo pri meandri rieky Gauja, ktorá niekoľko km pod ním vstupuje do rovnomenného národného parku. Valmiera patrí k najstarším lotyšským mestám. Jej počiatky siahajú do 11. storočia. Často ju však plienili cudzie vojská, Ivan Hrozný i Peter Veľký, ale aj švédska armáda...  Historické jadro mesta je na skok od brehu rieky. Jeho pýchou je kostol svätého Šimona (1285)

a zrúcanina livonského hradu. Tá nie je od rieky vzdialená viac než 300 m. Niekoľko pekných meštianskych domov v centre si pamätá 18. Storočie. K najstarším patrí stará lekáreň – Veca aptieka a Valterov dom - Valterkalninš... Inak o Valmiere  doslova platí, že je to mesto „utopené“ v zeleni. Súčasťou mesta sú parky i lesy, ktoré zaberajú 300 ha. Pocit, že nie sme v meste, ale v parku, kde sa sem – tam objaví nejaký úrad, škola, obytný dom, obchod si odnášame i z ďalších lotyšských miest, ktoré sme navštívili. Všade čistota a poriadok.

   Sobota  - 26.7.  Ráno sa koná každodenný rituál balenia a varenia. Je opäť horúci deň a my sme každú chvíľu vo vode. Okrem príjemného osvieženia sme vždy  prekvapení, že rieka tečie i na miestach, kde sme mali v lodi pocit, že prúd sa úplne stratil. Keď sme skúšali plávať proti prúdu, bolo to ako v bazéne s protiprúdom.  Dnes sme  plní očakávania, pod Valmierou sme totiž vplávali do národného parku Gauja. Jeho srdcom je široké údolie okolo rieky, hlboké až 85m. Na jej brehoch  sú pieskovcové útesy, skaly a jaskyne.

 Národný park Gauja bol vyhlásený v roku 1973.  Bol to prvý lotyšský národný park. Je jednoznačne najväčším magnetom a najvyhľadávanejším turistickym cieľom v Lotyšsku. Národný park začína pod Valmierou a končí asi 30 km severovýchodne od Rigy. Tvorí ho predovšetkým údolie rieky Gauja a jej prítoky. Okrem obdivuhodných prírodných výtvorov, najmä riekou vymodelovaných skalných útesov a jaskýň, návštevníkov lákajú aj drevené dedinky, zrúcaniny hradov, panské sídla, kostoly...  Národný park má rozlohu 917 km.

 Okrem peších turistov si ho obľúbili najmä vodáci. Fungujú tu aj viaceré požičovne. Sú však veľmi drahé a sústreďujú sa len na niekoľko menších úsekov. Preto nie je rieka  vôbec preplnená. Konečne sme sa dočkali.  Objavujú sa prvé skaly. Najprv svetlé, neskôr typicky červené.

Škoda, že takmer na všetkých sú nejaké nápisy. Najčastejšie v azbuke... Nerozumiem potrebe zvečniť svoje meno na skalách, kôre stromov, múroch historických budov... Spod viacerých skál vyvieral zázračne čistý a studený prameň vody.

Sprava svoje vody s Gaujou spojila priezračná riečka Rauna. V národnom parku je maximálne každých 7 km označené povolené miesto na táborenie.  (spolu ich je 16). Aj tu je však „iba“ drevená lavica,  stôl, ohnisko a vrece na odpadky. Kadibúdka je už vysoký nadštandard. My sa z toho len tešíme, viac ku šťastiu ani nepotrebujeme.  Bivakujeme na jednom z nich, asi 8 km pred mestečkom Césis...

   Nedeľa – 27.7. Po necelých 2 hodinách plavby sme v Césis. Pristávame v campingu v meste. Pálavu sme si mohli odložiť k člnom v tamojšej požičovni a aj batohy nám ochotne zamkli v sklade, takže sme sa pokojne mohli vydať do mesta.

Césis je príjemné mestečko s drevenými aj tehlovými domami a dláždenými uličkami. Historické centrum si udržalo svoj stredoveký charakter. V 13. storočí tu nemeckí križiaci postavili kamenný hrad. Neskôr sa pri ňom usadili kupci a remeselníci. S rozvojom obchodu mesto v 15. a 16. storočí prosperovalo, dokonca sa tu razili mince a fungovala škola. Neskôr ho však postupne vyplienili ruské, poľské a švédske vojská. Od konca 19. storočia si mestečko udržiava charakter kúpeľného mesta. V areáli Starého hradu bol neskôr, v 17. storočí, postavený Nový hrad. V ňom je dnes Múzeum histórie a umenia. Dominantou mesta je tiež gotický luteránsky kostol sv. Jána z 13. storočia.

Dopriali sme si aj obed. Nevedomky sme vošli do asi najlepšej reštaurácie v meste. Pre mňa to bol príliš rýchly prechod z rieky a lesa do úplne iného sveta. Jana v pohode a s noblesou vybavila všetko s obsluhujúcim personálom. Po čase sa už jej pokoj a pohoda preniesli i na mňa a prestal som byť taký „vyoraný“. Cestou späť som si kúpil magnetku  s riekou a skalou v pozadí. Pribudne do mojej „zbierky na chladničke“. Z campingu Žagarkalnsk odchádzame pred 17,00. Pádlujeme asi do 19,00 a prejdeme okolo  14 km. Poteší nás perej Rašku. Bivakujeme na magickom mieste (hard magic moment) - pod skalami Kuku kráces. Vysoké strmé skaly „padajú“ rovno do vody. Prúd rieky tu rozvlnili viaceré, za sebou nasledujúce pereje. Koštujeme typický lotyšský likér, Čierny balzam.  Je to čosi na polceste medzi becherovkou a fernetom. Chutil celej (dvojčlennej) posádke. Otravujú síce ovady, ale zaspávame za šumenia perejí...

   Pondelok – 28.7. Vyrazili sme o 9,00. Pred nami sa objavilo ešte zopár pekných perejí.  V osade Ligatne sme si urobili prestávku. Ľudí i autá tam preváža kompa. 

Ruská babka nám poradila skratku lesom do najbližšieho obchodu. Bol to malý, ale dobre zásobený dedinský obchodík. Po niekoľkých hodinách plavby sa nad riekou objavila do ďaleka svietiaca červená veža stredovekého hradu Turaida.

Vzápätí sme zbadali lanovku, ktorá viezla návštevníkov na kaštieľ Krimulda. Pod cestným mostom v meste Sigulda je perej s veľkými vlnami. Asi kilometer pod ňou pristávame v tamojšom campingu.

Sigulda O Sigulde stopercentne platí to, čo som napísal vyššie,  je to mestečko utopené v zeleni, akoby mesto v obrovskom parku. V 11. storočí sa tu usadil ugrofínsky kmeň Livov. V okolí Siguldy je až 7 livských hradísk a množstvo pohrebísk. Neskôr územie dobyli križiaci a na ľavom brehu Gauje postavili tehlový hrad, pri ktorom  vyrástla kupecká osada.

Za poľsko-švédskej vojny v 17. storočí bola Sigulda vyplienená a hrad stratil svoju dôležitosť. V jeho bezprostrednom okolí však vznikla nová obytná rezidencia, známa ako Nový hrad. Sigulda je v Lotyšsku známa aj svojou 1420 m dlhou bobovou dráhou. Dá sa na nej dosiahnuť rýchlosť až 125 km/hod. Jazdia sa tu aj svetové súťaže. História bobovania v Sigulde však siaha až do 19. storočia, keď tu dal knieža Kropotkin postaviť 900 m dlhú dráhu, ktorá bola svojho času obrovskou atrakciou.

 Návštevu tohto miesta sme ešte stihli absolvovať po krátkom oddychu v campingu. V meste sme si dali pohár dobrého vínka a počúvali pritom nevtieravé, príjemné, tiché blues. Keď sme prišli, z reproduktorov hučali hity dákeho komerčného rádia.  O túto fajn zmenu sa postaral ktosi neznámy a my sme mu boli vďační. Cestou späť sme si ešte obzreli známu bobovú dráhu a všelijaký iný adrenalín (Tarzanś park). Holanďan vo vedľajšom stane chrápal ako motorová píla. Veru, niet nad tichú samotu klasického bivaku...

Z Janinho denníka: Ráno sme vyrazili od Kuku rocks o 9.00. Boli sme  98 rkm vzdialení od mora, teda  asi v polovici cesty. Zatiaľ bola Kuku rocks najprírodnejšia; jediná skala bez priblblých nápisov. Naráža do nej perej, takže si tam asi nikto netrúfa pristáť. Zastavili sme sa v Ligatne, kde nám bábuška krásnou ruštinou poradila skratku; že 200m od nás je obchod. Dokúpili údens(vodu), maize (chlieb)ale aj super pirogy –plnia ich takým údeným mäskom alebo slaninkou, upraženou na cibuľke – mňam. Potom sme si pri Gauji uvarili kávičku a dali sa na plavbu asi 16 rkm do Siguldy. Cestou ma Ivan naučil pesničku o vodáckej holke a bavili sme sa, že od Kuku rocks je to tu stále akési  čarodejné a potom sme si prečítali, že práve tu sa schádzali bosorky, pričom sme zistili, že sme si vymenili pádla a ani sme o tom nevedeli...Bolo úžasne, konečne nepražilo, ale párkrát sme sa zastavili na oddych a kúpačku a pomohli sme oranžovej húsenici. Asi 3 km pred Siguldou sa objavila hrdzavočervená tehlová Turaida – presne tak vyzerá Gauja...

A teraz nekecám, keď sme si v Sigulde v parku objednali 2 deci suchého, usadili sme sa...vzápätí zrušili nejakú pop music a pustili blues, presne ako včera v starobylom Césis, keď vymenili pop za jazz. Jednoducho, je to tu magické. I love Latvia, upe Gauja, udens, maize, pirogy a balzam. Lúdzu, paldies, sveiki!

koniec 1.časti