Najnovšie komentáre
myšlienky, postrehy... ešteže chodím po inom meste... a vidím ľudí zapálených pre vec a hovoriacich o víziách (nie dôležito a nie do telefónu)... stretávam všetkých tých nadšených bádateľov vedy zvanej dobrý pocit. Žeby zasa len nastavením to bolo a a ono je tu jedno aj druhé vedľa seba? Pekný deň prajem. Ten veľký biely je čuvač?
Hoci my zavretí dennodenne na osem hodín v práci naveky bez prázdnin sa nemáme čo uškŕňať... :-(
Vďaka za názor. Som rada, že sa Ti to páči. I keď, úprimne sa priznám... z toho, ako všetci oceňujú tento obrat, nie som v siedmom nebi. Mne ako čitateľovi by sa až tak nepozdával. Jednak preto, že vyslovene neznášam ľudí, ktorí striedajú svetonázory ako ponožky – a zmena názoru v priebehu dvoch týždňov u mňa patrí do ponožkovskej kategórie, hoci v reálnom živote samozrejme striedam ponožky častejšie :-D – a potom, ja verím tomu, že za niektorých okolností je naozaj lepšie nežiť a dosť ma rozčuľuje presvedčenie, že žiť sa musí za hocijakú cenu a preto treba oslavovať každú záchranu života. Uvedomil si niekto, že Jackie zradila svoje názory? A že za to môže len – alebo dobre, aspoň čiastočne – život a hlad, ktoré ju konečne zlomili?
Oveľa viac som sa v Tvojom komentári potešila tej časti s individuálnym prežívaním. Veru, naozaj zaujímavá otázka, ktorú chcem ešte osobitne spracovať v inom diele. Ale to už bude zo žánru sci-fi.
S neexistenciou minulosti nesúhlasím ani ja (zrejme preto, že tajne snívam, že postavím stroj času a konečne si dám tú svoju minulosť do poriadku :-D), nám prístupná forma je však naozaj len v našom vedomí.
Na motto je ten výňatok asi pridlhý. Pozastavím sa však pri vete „Na to nemám, viem, a aj keby som na to mala, nikdy by sa mi nepodarilo zachovať všetko úplne dokonale.“ Neviem, či na to mám, ale v tomto smere si verím viac než Jackie a tak to aspoň skúšam. Je to obrovský, dlhodobý, priam celoživotný experiment.
Neviem, či som to už pri niektorej z kapitol nenapísal.. každopádne TÁTO je bezkonkurenčne najlepšia! :) možno je to spôsobené tým životným obratom a akousi "katarziou" Jackie, ktorou ma tak potešila, alebo skôr tým obrovským nahromadením myšlienok a zamyslení, ktorými bola táto kapitola nabitá a ktoré dennodenne riešim i ja sám a hľadám na ne odpoveď. Sakra, tá Jackie je zaujímavá ženská! :D (alebo tá autorka? :P)
Niektoré vety mi prišli také sugestívne, že som si miestami pripadal, ako by som bol v tej chate ja a presne som vedel (nie vedel, cítil – a to je rozdiel), čo zažíva.
Práve v súvislosti s prežívaním mi prišla zaujímavá tá úvaha o viazanosti spomienok na emócie (resp. naopak) a hlavne tá subjektívnosť a osobitosť každého človeka v jeho prežívaní, ktoré nikto iný úplne nepochopí, lebo napriek tomu, že ste zažili spoločne jednu spomienku, každý ste ju prežívali úplne odlišným spôsobom. Mnohokrát, keď zažívam s inými ľuďmi niečo zvláštne alebo aj totálne obyčajné a všedné, rozmýšľam nad tým, ako to cítia v tej chvíli oni. Čo asi prežívajú vo svojom vedomí? Táto "existenciálna" otázka ma doslova desí už od detstva. Práve v tom veku mi ale prišla najhrôzyplnejšia, zrejme preto, že som si začal uvedomovať svoje Ja. Pamätám si otázku, ktorú som sa pýtal: "Prečo ja nemôžem byť každý?"
S neexistenciou minulosti nesúhlasím, (i keď možno čisto z fyzikálneho hľadiska tomu tak je, existuje možno iba prítomnosť, nekonečný sled za sebou idúcich okamihov.. ktovie ako je to s časom, možno je to určitý pohyb súvisiaci s rozpínaním vesmíru :P) existuje ale vo vedomí ľudí, k čomu vlastne dospela aj Jackie, kedže sa zmierila s úlohou chodiaceho archívu :) ale presne to podľa mňa skutočne je úlohou človeka – a je to sakra zodpovedná robota.
Nadobúdať spomienky = skúsenosti, archivovať ich vo svojom vedomí a podávať ďalej, aby tí, čo prídu po nás, neblúdili stále v kruhu ale napredovali po špirále. Niekto možno povie, že človek aj tak opakuje tie isté chyby, napriek tomu, že ho rodičia varovali :D lenže treba rozlišovať čisto subjektívne skúsenosti, naplnené emóciami (napríklad vzťahové) a objektívne, vďaka ktorým poznávame fungovanie sveta, pričom čím objektívnejšia konkrétna skúsenosť (spomienka) je, tým väčšia pravdepodobnosť, že sa odrazí vo vedomí našich potomkov alebo hocikoho, s kým sa v živote stretávame a koho ovplyvňujeme.
"Toto som si nikdy predtým neuvedomila. To, že s mojou smrťou odíde z tohto sveta aj dôvod mojej smrti a tým bude vlastne úplne nezmyselná. S tým sa nezmierim. Ak sú moje spomienky niečo, pre čo sa oplatí umrieť, potom sú rozhodne niečím, čo sa oplatí zachovať. A to môžem urobiť jedine ja. Nie perom. Nie štetcom. Na to nemám, viem, a aj keby som na to mala, nikdy by sa mi nepodarilo zachovať všetko úplne dokonale. Jedine vo svojej hlave. Svojím životom." – citát či životné motto, ktoré by sa pekne vynímalo na nejakom pomníku alebo aspoň na úvodnej strane knihy :)
Díky Dušan :) len sa do tých strún nezamotaj priveľmi, aby si nedopadol ako ten nešťastník, ktorého som stretol.. ale hral dobre, to sa musí uznať.
Fascinujú ma pouliční muzikanti, preto sa k tejto téme vraciam. Tento mal k tomu ešte i historický kostým.. napriek tomu nebudil nijakú pozornosť alebo záujem svojho okolia.
Toto čo som napísal, bola vlastne jeho pieseň, nie moja.. taký pokus zdôrazniť cez toho úbohého komedianta kontrast medzi starým a novým vekom, bez toho, že by som snáď ten starý chválil, ako by sa mohlo zdať skrze určitú úmyselnú idealizáciu stredoveku, ktorej som sa dopustil. Naopak, tá nadnesenosť a pátos sú skôr zrelé na výsmech, pretože redukujú "jeho pieseň" len na znôžku bezobsažných rytierskych kecov, ku ktorým sa utieka veriac, že v nich nájde útočisko voči svojej skutočnej bezútešnej realite. Lenže nenájde...
Nádhera... Na takýchto miestach skutočne platí..:"oplatí sa žiť". Na budúce by si mohol skúsiť zakomponovať do reportáže aj vône a zvuky....
až na ucho ihly - niečo iné, nové, treba vymyslieť, ucho ihly už používajú aj novinári... Posledná veta nie je gramaticky v poriadku - čisto étericky alebo čistý éterický. Trochu mi prekáža tučnota písmen:)
Je dobré byť všetkým pre jedného človeka, to je naozaj výhra. A ak sa taký človek široko-ďaleko nenachádza, tak aspoň pre seba. Milovať svoj život nadovšetko.
Vyčerpaním z nedostatku živín som, nevediac ako, znova zaspala.
Vyčerpaním z nedostatku živín som znova zaspala, nevediac ako.
Teší ma, že moje obrázky potešili niečie oči. (To je vlastne hlavný zmysel týchto reportáží. Ja si tiež rád pozriem fotografie z miest, kde som nebol. Pekné reportáže sú na www.dromedar.sk)
Raje sú prítulné zvieratká, dokonca aj sedemmetrové manty nikomu neublížia, skôr som poočku registroval pohyb tucta žralokov, ktorí krúžili okolo mňa, no boli veľmi slušní, pri priblížení na 5 metrov uhli bokom.
Voda je celkom priezračná, ako v studni.
Nad tým, prečo sa palmy nakláňajú nad vodu, som sa zatiaľ nezamyslel - zrejme im z toho plynie pre ne nejaká výhoda. (Podobne rastú aj na Fidži.)
Moja hypotéza je, že naklonením palmy nad vodu sa padajúce orechy dostanú do mora a časom ich morské prúdy odnesú aj na susedné ostrovy. Kokosový orech je vraj schopný prepávať v mori aj tisíce kilometrov, pričom si uchová svoju klíčivosť.
Nie je.