Adhara, ani neviem, ako by som dostatočne vyjadrila svoj obdiv k tebe. Toľko rokov? Čože? A stále pokračuješ - ja nemám slov. Len ti želám, aby si sa dopracovala k tomu, k čomu to má viesť. Či už je to vydanie, uznanie, alebo spokojnosť so sebou.

Zámerom mojich reportáží nie je niekoho ohúriť (aj keď ma, samozrejme, poteší, keď to niekto napíše), ale zverejniť pár fotiek a informácií z miest, kam sa bežne necestuje. Zároveň je to pre mňa taká malá kronika toho, čo som zažil (týka sa to hlavne splavov - tie tu mám takmer všetky - cesty len niektoré).
Amazonka a okolie sa fotografuje dosť ťažko človeku, čo má na ňu len 3 dni a navyše nevláči so sebou ťažké fotodelo s teleobjektívom, ale len malý turistický fotoaparát.
Vysvetlím: plavba po Amazonke či Rio Negro je dosť fádna - na najbližší breh je to často aj 5 km - z tejto vzdialenosti na brehu nenafotíš nič, môžeš urobiť pár záberov vodnej šíravy, pekné západy slnka a samozrejme detaily lode (lode sú moja slabá stránka)... 
Vizuálne zaujímavejšie sú vyjazdy na menších člnoch do ramien - odtiaľ sú aj najzaujímavejšie snímky. Tiež navštíviť dom domorodcov je výnimočný zážitok - Európan si tu uvedomí, akými zbytočnými vecami sa obklopujeme. Dúfam, že to moje snímky potvrdzujú...
Dažďový prales je tiež dosť monotónny - nekonečná húština stromov a lian, vo dne je všetko zalezené, takže je tu pokoj, akurát sem-tam stúpiš na tarantulu, spadne ti zo stromu na plecia had, či z kríkov vybehne leopard... ináč dosť nuda; prales má totiž viac stromových "poschodí" (až do výšky 70 m ! ) - najviac života a zvierat je na vyšších poschodiach (opice, vtáky, hady, motýle, hmyz...)  Na najnižšom poschodí (na zemi) sa dajú však nafotiť pekné detaily (napr. zo života obrovských mravcov - treba však na ne mať čas a vybavenie - za skupinou sa však neoplatí zaostať, lebo sa s ňou už nemusíš stretnúť).
Chcelo by to, vybrať sa tam sám a pobudnúť tam dlhšie s miestnym sprievodcom. Ale ja som vďačný, že som tam aspoň nakukol a nadýchal sa atmosféry tohto úžasného kúta našej planéty.

Iných priateľov? Rodinu? Koníčky?

Čo sa týka priateľov, možno je to aj tým, že podľa výskumov nie je možné udržiavať aktívne viac ako v priemere 150 - 170 aktívnych kontaktov. Možno je to tak prirodzené?

Ako hlavný problém je tu spomínaný čas. Nerozumiem však jednému. Prečo si všetci tak úzkostlivo chránia svoj čas? Áno, letí, vražedne a šialene rýchlo. Lenže čo môže ponúknuť? Čo lepšie než priateľov v tom čase môžu zažiť?

Ďakujem za komentár, Maťo. Súhlasím s tebou, dá sa predpokladať, že ten "vzťah" aj tak uvädne, preto je mi ľúto, keď je intenzívny a ja viem, že mi bude aspoň nejaký čas chýbať.

mám pocit, že už som bola aj viac ohúrená Tvojimi reportážami. Možno som len nebola v správnej hladine alfa :P

P.S.: Mne tanečnica vôbec nevadila. A surféri boli drsňáci.

A zamyslel nad tým všetkým. A asi mi len ostáva pokrčiť plecami a povedať: "Taký je život." Niekto sa nad tým zamýšľa viac, iný nie. Kontakt sa , samozrejme, udržiavať dá, no nebude to také, ako predtým. Priatelia? Spýtaš sa, ako sa majú, oni že dobre. Ideš ďalej. Kolegovia - čo nové v práci a v akej práci.

Rodina - máš prácu? Dieťa rastie?

Udržiavanie kontaktov je nákladné na čas. A internet je len barlička na oddialenienevyhnutného v týchto prípadoch.

Mne sa to v poslednom desaťročí stáva s ľuďmi, ktorých som spoznala cez internet. Kedysi som o tom napísala aj výlev – Internet je najosamelejšie miesto.

Tanečnice patria k Brazílii ako pirane k Amazonke. A to som tu ešte nezverejnil tanečnice samby, ktoré sme videli v Riu: sú takmer vyzlečené, aby vyniklo ich umenie krútenia zadkom. A to doslova, neironizujem! (V USA a Európe sa tanec volá twerking a je u mladých diuevčat veľmi obľúbený. Navrhoval by som našej vláde, v záujme zvýšenia populácie schváliť zákon, aby nevesta musela pred sobášom predložiť potvrdenie o absolvovaní kurzu twerkingu). To, čo vedia tanečnice robiť so svojím telom od pása po kolená, je neuveriteľné (konkurovať im môžu hádam len Tahiťanky). Pozor - umeniu "krútenia zadkom" sa učia Brazílčanky od malička najprv doma, a šikovnejšie potom v školách samby, ktorých sú stovky. To, čo sa naučili, najlepší predvádzajú na sambadróme v rámci karnevalu. Samba je pre Brazílčanov to, čo pre Španielov býčie zápasy, flamengo či futbal. Žiaľ, karneval sme minuli o pár dní (a aby toho nebolo v Brazílii málo: Rolling Stones deň pred našim príchodom mali koncert na Copacabane v Riu, pričom bývali v hoteli Belmond pri pláži, rovnako ako my - minuli sme sa len o jediný deň, no skrátka smola - píšem to preto, lebo na ich hudbe som vyrastal. Navyše, sú to moji rovesníci :-). 
Pár fotiek z rieky ešte môžem doplniť, mám ich kopu. 

Cestopisy o povodí Amazonky som hltal odmalička.  Z tých, čo vyšli v slovenskom alebo českom preklade, mám prečítané takmer všetky. Príroda je však našťastie natoľko rozmanitá, že pocit, že človek už vie o nejakej oblasti dosť, je len ilúziou. Aj tvoja výborná fotoreportáž je toho dôkazom. Vďaka za ňu i za všetky ostatné z tvojich  potuliek po svete. Človek sa tam na chvíľu ocitne tiež. Keby si fotky tanečnice a naaranžovaných výtvorov lodných kuchárov nahradil fotkami s atmosférou rieky, bolo by to na 110%. Takto je to "len" na 100%  Ešte veľa podobných zážitkov a verím, že ich ponúkneš aj nám.                                                                               Ivan