Najnovšie komentáre
Ako som už vravel poéziu veľmi nemusím, ale v tvojom podaní sa mi páčila, čo je dosť vzácny jav u mňa :D ale toto sa mi ešte viac páčilo :)
Úplne som sa vžil do deja, a tie vyjadrené vnútorné pocity postavy a aj tie zábavné prirovnania... sú super...
Blavu poznám, mám tam rodinu a istý čas som tam žil a je pravda, že odkedy bývam pod Tatrami, tak tam nerád chodím... :)
mne sa to veľmi páčilo :) tak len tak ďalej... rád si prečítam aj ďaľšie :D
Znovu som veľmi potešený za tvoj koment :) je pravda, že tieto rozhovory sú trošku formálne, ale snažím sa to doopravovať, aby to sedelo, ale čo sa týka tvojej myšlienky ohľadom Faolina... je pravda, že veľa chlapov práve takto zmýšľa.. ale chcel som dať tomu taký vznešenejší podtón, ako mal aj Tolkien... lebo veď Faolin je elfský kráľ ako sa dozvieš v novej kapitole.. takže toto meniť nebudem... a čo sa týka deja ešte sa to rozbehne, mám veľa nápadov :) ale vďaka za postreh.. som veľmi potešený :D
Začiatok kapitoly opäť lepší než predošlá. Vidno pokrok i to, že si všímaš, čo je pre dobrú fantasy dôležité. Z mojej strany však tento príbeh stále beriem len ako lepší priemer. Skúsim načrtnúť pár vecí, čo mi tentoraz škrípali (okrem notorického pravopisu :-)):
Na to, že v kapitole ide o rozhovor dvoch mužov, ktorí si navyše priveľmi nedôverujú, používajú až príliš neuveriteľné frázy. Najviac mi vadila táto supersladká replika: „Neprešiel deň odvtedy, čo nás rozdelili, kedy moje myšlienky nezablúdili ku spomienkam na jej krásnu tvár, hebké vlasy, zvonivý smiech , dobré srdce plné nehy a lásky.“ Muž sa pred mužom chváli skôr veľkými kozami a pevným zadkom svojej vyvolenej, než jej dobrým srdcom plným nehy a lásky :-). Podobne aj Eddarova replika: „Neohliadam sa za minulosťou, je príliš bolestivá.“ Je to príliš osobná informácia, ktorú by určite nezavesil na nos nikomu neznámemu a asi ani dobrému známemu. Malo to zostať len jeho myšlienkou. Naopak, páčia sa mi vety typu „Musel po nej dostať veľa ráz. Pozrite, aký ma zjazvený ksicht“ uškrnul sa elf po Faolinovej pravici a odpľul si na zem.“ – tieto hlášky sú oveľa viac chlapské, hoci konkrétne elfovia a pľutie na zem mi veľmi nejde dokopy. :-)
No a ešte: „Odkedy ti záleží na ľuďoch drakobijca?“ – toto je jeden z prípadov, kde tú čiarku FAKT treba, lebo bez nej sa mení význam celej vety. Napr. ja som sa na sekundu zamyslela, čo má drakobijec za ľudí :-) (lebo to vyznieva akoby to bolo o ľuďoch, čo patria drakobijcovi, a nie iba ako oslovenie drakobijca).
Edit: A ešte na jednu pripomienku som zabudla. Hláška: „Odkiaľ vieš našu reč nelf?“ prekvapene sa zahľadel svojimi mierne zošikmenými očami Faolin. - má podľa mňa tú uvádzaciu vetu mimoriadne nevhodnú. Jednak mi je proti srsti ten slovosled, jednak predpokladám, že Faolin tú vetu vyslovil a nie zahľadel. Áno, v uvádzacích vetách panuje dosť veľká benevolencia, a nemusíme všade písať len "povedal" a pod., ale hlášky nahradzujúce sloveso "povedal" sa spravidla týkajú nejakého gesta pri vyslovovaní tej vety - hľadenie mi už ale príde dosť odveci.
ďakujem veľmi pekne... a ako som vravel ohľadom inšpirácie, tá sa prejaví v poviedke, ktorú začnem písať, práve po tejto prvej :)
Tak som rád, že si sa pristavila a že som konečne vyhodil niečo, do čoho môžeš spoľahlivo "vŕtať". :D
Mimochodom som rád, že si sa povŕtala... niektoré nedostatky veru hneď aj odstránim.
Reakcia na kritiku:
Ono to tak aj býva, že posudzujeme texty podľa nášho momentálneho mentálneho rozpoloženia, takže to tak aj beriem, hoci máš pravdu, že tento príspevok je až príliš polopate napísaný.
Ale to je typická choroba 1.časti / 1.kapitoly, kde chcem ako autor trochu rekapitulovať a zhŕňať uplynulé udalosti. Do budúcna môžem len sľúbiť, že to bude viac dialógov a menej obkecov. Hádam aj minimum zbytočností. :-)
Reakcia na život v Bratislave:
A inak, len mi nehovor, že už si zabudla na naše prvé spoločné stretnutie v Bratislave? Veď aj vtedy nás (vlastne mňa) napadli dvaja pripití mladíci. Vtedy z toho našťastie nebola bitka, ale tiež sme museli skočiť do školy, aby som si umyl krvavú peru. :D
Spomínaš si?
Tuším mám aj toto naše stretnutie niekde napísané ako poviedku - "Prvé stretnutie s Adharou". :D Možno niekedy zverejním. ;-)
Vtedy si mi povedala, že si si naozaj nemyslela, že to o čom píšem naozaj aj zažívam. A vidíš... (máme aj spoločný dobrodružný zážitok) :D
Takže aspoň vidíš, že aj keď sa tie veci naozaj stanú (a stávajú sa často), niekomu to stále pripadá neuveriteľne.
Možno ak si pri čítaní vždy spomenieš na ten kratučký incident, príde ti to celé oveľa uveriteľnejšie.
O tej depresii a frustrácii sme sa už neraz rozprávali a myslím, že tam je to veľmi variabilné, ako taký človek dopadne... Ty si dopadla ako také vrabčiatko, zatiaľ čo ja som nabral poriadny pakel sádla. :D
Je to veľmi individuálne.
V každom prípade ti veľmi pekne ďakujem za komentár. Idem si opraviť chyby a porozmýšľať nad tým, z ktorého textu spravím pokračovanie.
Ahoj Mirka,
vďaka za zastavenie sa pri mojom príspevku. Som rád, že ťa to oslovilo. :-)
A tvoje pripomienky sú v podstate na mieste, aj keď veľa robí aj intonácia pri čítaní / spievaní.
Takže možno by mnohé zaniklo, keby som ti to napríklad zanôtil. :D
Ale soľné more nie je to isté čo slané... a pod. ;-)
Nuž a neviem, či štúrovský, ale hádam máš s tým rozprávačstvom pravdu.
Som taký ukecaný bard. :D
Ahoj. Super, že si po dlhom čase pridal aj prózu – čiže niečo, na čo sa môžem mrknúť aj ja. Poézia mi nikdy veľa nehovorila. Tak som si to prečítala. A, ehm...
...asi máš smolu, že k počítaču som sadla zrovna od knihy, kde som tiež čítala o zlomenom srdci a zrade hrdinu ženou, ktorú miloval. Takže nedá mi neporovnávať. A musím povedať, že toto Tvoje dielo mi v porovnaní s tým pripadá až príliš polopatistické. OK, snaha o pripomenutie toho, o čo na začiatku šlo v prvom dieli, sa cení. Napriek tom u myslím, že by sme rozpoloženie hlavného hrdinu pochopili aj bez viet typu „Nedokázal som už žiadnemu dievčaťu prejaviť skutočný cit.“ Nadbytočné mi pripadajú aj uvádzacie vety myšlienok, typu „Preháňalo sa mi hlavou.“ či „Hnali sa mi trpké myšlienky hlavou.“. Menej je niekedy viac. Na druhej strane, stále mám radšej priveľkú popisnosť a priamosť, než také „ťažké umenie“, že nemám ani šajnu, o čo v ňom ide.
Je to ale len môj názor, ktorý, ako som už spomenula, môže byť do veľkej miery iba dôsledkom nedávno čítanej pôsobivej knihy. :-)
A teraz trochu menej k dielu samotnému – už som to, myslím, aj písala pri prvom dieli – ale po prečítaní tohto som si opäť uvedomila, aké neuveriteľné mi pripadá, že si pritom čerpal zo skutočných zážitkov. Keď si ja spomeniem na svoj extrémne nudný život v Bratislave s prechádzkami po extrémne nudnom Sade Janka Kráľa, kde sa násilnícki grázli zjavia asi s takou pravdepodobnosťou ako Godzilla, začínam mať pocit, že ja som žila v nejakej úplne inej Bratislave. :-) Nie, nespochybňujem, čím si sa inšpiroval. Ja len, že toto je jeden z dôvodov, prečo veľmi, ale naozaj veľmi nemám rada slovenské prostredie. Moja skúsenosť je pri čítaní o tom príliš rušivá a bez ohľadu na autorovu snahu mi príbeh vyznieva neuveriteľne. Rozpor je silný.
Zastavím sa ešte pri odseku: „Žiadny priatelia – to znamená, žiadne chodenie von. Lenže čo robiť, doma? Pozerať telku? Čítať knihy? Brázdiť net? Nekonečné vysedávanie doma na zadku a čučanie do monitorov alebo ležanie na posteli a čítanie, si vybralo daň v podobe žiadnej kondičky a tučnenia.“ Áno, presne takáto bola moja situácia počas mojich dvoch rokov v Bratislave. Tiež som nechodila von, ak tým teda nemyslím chodenie do prírody, k Dunaju a do parkov. Prevažnú väčšinu času som však len som čučala do monitorov alebo si čítala. ALE na mojej kondičke sa to odrazilo asi tak, že som bola počas tých dvoch rokoch podvyživená so štyridsiatimi štyrmi kilami. Takže – to nie je životosprávou. Ani depresiou. Ale, ostatne, aj sám nižšie píšeš: „Depresie a frustrácie sa prejavujú rôzne“. :-)
A ešte, do vety „Ten tvoj záujem, ma vždy tak pohltí.“ nepatrí čiarka. Ani tvrdé „y“ do spojenia „Žiadny priatelia“. :-)
Po dlhom čase som sa rozhodol zverejniť prvú kapitolu z pokračovania Obyčajného príbehu zlomeného muža, ktorý sa aj na tejto stránke tešil veľkej obľube.
Asi najmä preto, že je celý inšpirovaný skutočnými udalosťami z môjho života.
Pevne verím, že Vás osloví aj pokračovanie. Ak áno, hádam vás poteším aj ďalšími časťami. ;-)
S pozdravom,
Dušan Damián
No ak nápady budú... veľmi rád knihu vydám.. a potom ti ju rád podpíšem aj s venovaním :D ďakujem za povzbudivý koment :)