Najnovšie komentáre
Chcel som ti to okomentovať už dávnejšie, ale jednak nebolo času a jednak som premýšľal, čo napíšem.
Po prvé, text sa mi páči - mám rád veci, ktoré sú napísané v inotajoch, metaforách a skrývajú veľa myšlienok.
Na druhej strane, napriek všetkému to práve na tom trochu pokryvkáva. Možno je tých "inotajov" až priveľa. Aspoň mne to príde tak, že sa z toho dá odvodiť až priveľa záverov na to, aby bola jasná tvoja myšlienka, ktorá je ukotvená v poslednej vete.
Rozhodne však v tebe vidím veľký autorský potenciál.
A teším sa na ďalšie príspevky.
S pozdravom,
Dušan Damián
Musím povedať, že sa to číta veľmi dobre.
Postrehol som v texte aj dáke "čechizmy" možno preto, že ťa ovplyvnili české fantasy texty, alebo dabované seriály. Veľká chyba to nie je, ale pri vznešených príbehoch, akým má byť aj tento by som si na to dal pozor.
Nezabúdaj, že velikáni ako Tolkien a Lewis alebo aj Martin sa s textom priadne pohrali, kým niečo pustili von.
Ale celkovo to hodnotím ako veľmi dobré - nadpriemerné dielo. Popravde sa už začínam zameriavať len na obsah, čo je veľké plus.
Držím palce! Nech ťa múza neopúšťa!
S pozdravom,
Dušan Damián
No je pravda že tento rozhovor sa mi písal ťažšie :) a keď to sám tak čítam tak tiež niesom s tým až tak spokojný :) ale už som niečo pozmenil :) a tie čiarky... to mi vždy nejak ujde :D ale vďaka za postreh :) som zvedavý na tvoj ďaľší koment :) ale ďakujem ešte raz :)
Nečítam veľmi básne, lebo ich väčšinou nepochopím. A najmä ich nekomentujem, lebo by som sa strápnila, že som nepochopila, no raz za čas mi z básne ostane nejaký pocit alebo predstava /a možno ide práve o to/. Presne to sa stalo pri čítaní tejto básne. Tak som si prečítala všetky tvoje príspevky a nemôžem sa zbaviť pocitu, že sú mi veľmi blízke. Témou. Ide z nich na mňa taký zvláštny smútok a zároveň nadhľad, neviem... Skrátka páčia sa mi, aj keď ich možno chápem po svojom. A no a čo. Najviac sa mi asi páči List Kamilovi a Človek. Sú tam myšlienky, ktorými sa často sama zaoberám. Neviem, prečo máš pri svojich príspevkoch tak málo komentárov, lebo podľa mňa sú skutočne dobré, tak preto taký dlhší komentár, aby si vedel.
Mal som možnosť istý čas pracovať v oblasti kultúry a umenia a niektoré diela, vystavené v galériách, ma prinútili zamyslieť sa nad tým, kto každý dnes môže byť umelcom. A takto vznikla "Vernisáž".
Autor: Joshua Jozef Kanaloš " ODKIAĹ SOM PRIŠIEL"
Aj keď dobre viem, že nie som syn z kráľovskej rodiny, ktorému pristane z hviezd čaro kruhom blýskavá svätožiara. Môj biologicky otec, Errol Leslie Thomson Flynn, sa narodil 20 júna 1909 a zomrel 14. októbra 1959. Bol austrálsky herec a bol známy pre jeho romantické hulvátske role v hollywoodskych filmoch ako aj jeho playboy životný štýl .. Ako naturalizovaný americký občan v roku 1942 zomrel v Kanadskom meste Vancouver. Mojou biologickou matkou je, Anabel Jessie Atwall nar.7.Maja 1936 v Betlehem – Palestína, Môj brat, dvojča- Daniel, narodený po mne po 1 minúte a brat, Sean Flynn Leslie narodený 31 mája 1941, zmizol 6.4.1970, vo veku 28 rokov a vyhlásený za mŕtveho v roku 1984.
Matkin život vyhasol, keď mi bolí necelé dva mesiace a otec zomrel keď mi bolí tri roky. Dvojča od narodenia som nikdy nevidel ani brata Seana. Viem, že aj já tu dlho nezostanem a teším sa na naše spoločné stretnutie. Verím tomu.
Viem, že otec by mi bol všetkým a to majstrom ako keď nad matkou bol nežnejším keď v plienkach som sa batolil, aj neskôr by ma vyťahoval z mnohých perných chvíľ. Kiež by mi raz dovolil by som vďačne na kolena klesol, ach Bože matka by ma v čase rušnom na dobré len mravy naučila. Dnes by som mal dom a slušné lože. Ja však čo dieťa poslušné, utekal som k tebe Pane. Teraz píšem z núdze chvíli krušnej a srdce z toho rozbolieva.
„Mladosť, je najkrajšie obdobie života. Zdá sa, že trvá len okamih. Zrazu sa spamätáš. Na staré dni po boku vnúčat na mladosť svoju spomínaš. Mladosti časy. Svet sa zdal svetlý. Ty tu sedíš, v jeseni života premietaš si zašlé časy. A túžiš ich opäť prežívať. So spomienkou na mladosť žiješ svoj dlhý život. Dosiahli ste v ňom všetko, čo ste chceli? „
„ Život, je veľké javisko, na ktorom musíš vedieť hrať, aj keď srdce krváca, no Ty, sa musíš smiať.“
Pekná poviedka - dá sa po nej zamyslieť nad všeličím.
Napr. aj nad tým, čo je to umenie. Alebo nad tým, aké rôzne psychologické stavy vyvolá ten istý obraz u rôznych divákov. Alebo nad tým, prečo ľudia v súkromí s úľubou čítajú, pozerajú, počúvajú veci, od ktorých sa ináč verejne dištancujú (bulvárne články, vraj "prihlúple" TV seriály, vulgárne texty raperov, porno či veľkorozmerné fotografie ľudských exkrementov...)
P.S. Videl som kedysi peknú, podľa mňa recesistickú inštaláciu v Nitrianskej galérii. "Dielo" sa volalo Žlté prdnutie: išlo o prázdnu menšiu miestnosť nalíčenú na bielo, na stenách ktorej bola žltá farba - umelec ju tam zrejme dostal tak, že do dózy s farbou umiestnil petardu - po výbuchu sa obsah rozprskol na steny. Je však možné, že tri dni jedol potravinársku žltú farbu (napr. kurkumu), potom si stiahol gate ... a ...
Umenie je skrátka božská vec, určená len pre vyvolených.
Ďakujem veľmi pekne za povzbudivý koment :) čo sa týka môjho diela kým by sa dostal do formy, že hotová kniha... tak určite prejde úpravami, niektoré ešte doteraz opravujem :) plus by som si chcel knihu aj ilustrovať :) ale vďaka ešte raz.. človeku sa hneď s väčšou radosťou píše, keď vie, že sa to niekomu zapáčilo :)