„Ak toto je umenie, tak ja som Panna Orleánska.“

(Neznáma pri pohľade na performance od Asphalt Piloten)

Mal som ho radšej hneď spláchnuť. Nový fotoaparát. Kodak. Digitálny. O tom, že je to obyčajný šikmooký, som sa presvedčil neskôr. Nemal ani poriadne telo. V tme fotil ako po fľaši kvalitnej slivky. Spočiatku som bol spokojný. Najmä kvôli nízkym nákladom, ktoré som na kúpu vynaložil.

Zrkadlovka to síce nebola, aspoň sa však na ňu rozmermi ponášal. Neskúsení pozorovatelia, akých bolo v našom mestečku makovo, mi mohli závidieť. Pýtali sa ma na cenu mojej mašinky. Ale nikdy som nič neprezradil. Iba sa potmehúdsky usmieval pri sumách ako päťsto, ba dokonca tisíc eur.

Keďže som v tých časoch začínal s novinárčením, fotoaparát bol pre mňa ako koľaj pre vlak. Fotil som zápasy futbalového mužstva, ktoré večne prehrávalo. Medzi hráčmi boli moji priatelia, prosili ma, aby som vyberal tie najkrajšie fotky. V pondelňajšom vydaní regionálnych novín boli moje obrázky vysoko cenené. Určite viac ako výsledky našich futbalistov. Tak ma začali volať na otvorenia družstevných výstav, mestských jarmokov či na vystúpenia miestneho speváckeho zboru dôchodcov Rozkvet. Vďaka týmto udalostiam som veľmi rýchlo podľahol predstave, že sa zo mňa stáva profesionál.

Niekedy som sa len tak z nudy prešiel námestím. Na krku som mal zavesený svoj zázrak a občas sa pristavil pri lavičke, na ktorej sa dvaja pusinkovali, a cvakal som. Inokedy som bleskoval mestský úrad, aby si ľudia mysleli, že pracujem na článku, týkajúcom sa samosprávy.

Ako každý čudák som sa uťahoval do samoty. Inšpiráciou pre mňa bola neďaleká rieka Laborec. Fotil som prúd vody, lámajúci sa o kamene. Cigánov kúpajúcich sa v rieke. Most ponad Laborec, cez ktorý viedla cesta druhej triedy. Sústredených rybárov. (Väčšinou sústredene jedli alebo spali.) Všetko potajme.

Bol som spokojný, a to bolo zle. Aby sa môj úspech potvrdil, fotky som ukázal skúsenému fotografovi, ktorý mal vlastný ateliér. Vysmial ma.

A bolo po kariére. Do očí sa mi tlačila soľ. Slová fotografa boli ako údery Van Damma.

Šiel som domov. Zradil si ma, Kodak!

V posteli mi skrsla myšlienka. Múza. Bola taká samovražedná, že som sa bál o nej ďalej premýšľať. Začala naberať pevné kontúry. Zhmotňovala sa mi pred očami. Vedel som, že niet cesty späť.

O desať hodín... Žena môjho života ma vysmieva. Potom prestane. Myslí. Začína vymýšľať. Vysmievanie prešlo do usmievania. Páči sa jej to. A ja sa odrazu bojím. Spätkujem. Ťahá ma späť, aby sme myšlienku okefovali spolu. A poriadne. Aby sme to aspoň skúsili.

No dobre.

Prvý problém sa objavil, len čo som otvoril dvere a pozrel na záchod...

Vernisáž bola naplánovaná na tridsiateho apríla. Moja láska v ten deň naozaj žiarila. Nechty na rukách a nohách krvavé, kučery vo vlasoch, vymodelkované oči a šaty, čo mi trýznivo pripomínali, že je škoda Evinho a Adamovho bláznenia. A že vlastne najväčšia vášeň žien, kedy sa ako malé deti preháňajú po nákupných centrách za tými najkrajšími handrami a topánkami, korení v hriechu.

Pozvánky sme exportovali po mestečku. Sám farár v ten večer zrušil omšu. Pri vchode do budovy som vítal poštára, opravára aj s manželkou, dámy z klubu seniorov, celý spevácky zbor, primátora... Prišla aj kamarátka z novín, aby celé podujatie na týždeň zvečnila. Potili sa mi dlane. Pochyboval som o sebe i o tom, či som pri zmysloch, že som ich sem všetkých pozval. Možno túto noc neprežijem. Aj takáto myšlienka mi prebleskla vlasmi. Som sám.

Ľudia očumovali fotografie vyvesené na stenách kultúrneho domu.

Vernisáž:

Prvý problém sa objavil, len čo som otvoril dvere a pozrel na náš záchod. Nebol vhodný na vytvorenie výstavy. Potreboval som klozet s plochým splachovaním. Našiel som ho u tety, ktorá býva v Írsku, ale jej starý prázdny byt je o päť ulíc vedľa. WC mi vyhovovalo.

Produkovanie fekálií je ako smrť. Jeme, aby sme žili. Jedlo je dôležitejšie ako láska. Vieme, čo sa s ním stane, keď prejde tráviacou sústavou.

Práve o tom je moja výstava. Jedol som veľa a mal veľa materiálu. Fotoaparát som si vešal na krk, utekal do tetinho bytu, aby som tam vykonal potrebu, pretože záchod u nich doma mi vyhovoval. Mal som špeciálny kôš na použitý toaletný papier, aby sa nemiešal s mojimi produktmi, ktoré som chcel bleskovať a vytvoriť z nich umenie.

Zaobstaral som si i osviežovače vzduchu. Fotil som svoje exkrementy a robil som to s láskou a zanietením. Dlhé a hrubé človečince sa stáčali do ulít, pripomínali hadie hniezda, kreovali sa do tvaru písmen. Inokedy z nich boli kopčeky bez ladu a skladu. Menili farbu podľa toho, čo som práve jedol. Občas sa ako tenké šúľančeky dívali do môjho objektívu. Experimentoval som. Kozumoval som kukuricu, morské plody, čínu... Všetky tieto produkty sú na stenách a vy máte možnosť ich obdivovať.

A ľudia obdivovali. Rozprávali sa s vážnosťou. O mylšienke, kvalite, originalite. Pili šampus a tvárili sa ako odborníci.

Zažil si niečo podivuhodné pri tvorení? reportérka.

Raz som si zle vymeral čas a v polovici cesty do tetinho bytu som to nevydržal.

Čo sa stalo potom?

Nič. Riziko povolania.

Jednému z hostí prišlo nevoľno. Ponáhľal sa na záchod. Urobil, čo bolo treba, ale nespláchol. Všetkým oznámil, že i na toaletách je jeden exponát v 3D prevedení. Smial sa.

Ľudia klonili hlavy, odložili poháre so šampusom a odišli. Zvesil som fotografie. Chcelo sa mi plakať. Chcel som byť sám. Jediné miesto, ktoré mohlo spláchnuť moje slzy, bolo obsadené. 

Viac autorovej tvorby nájdete na rozumvplamenoch.webnode.sk