Břeclav – Hohenau
Babie leto sa predvádza v plnej kráse a nám sa už dlhší čas nepodarilo vytiahnuť päty z domu. Tí, čo majú „boty z kůže toulavejch psů“ si však čas na túlačku nájdu, aj keď majú veľa iných povinností.
Vodné stavy riek v tomto extrémnom suchu vodákom veľké možnosti neposkytujú. Na väčšine z nich, v kolónke aktuálna splavnosť, svieti na semafore červená. Dolná Dyje má však rozsvietenú oranžovú, čo značí, že aktuálny stav vody je 20 cm a to je zároveň spodná hranica splavnosti. Blesková porada, zopár základných informácií a je rozhodnuté. Máme síce k dispozícii len jeden deň, ale vďaka i zaň. V sobotu 1. októbra o 5 00 ráno vyrážame a o 7 30 už fúkame Baraku v Břeclavi na brehu Dyje.
Viac – menej intuitívne sme našli ideálne miesto pre začiatok plavby v Břeclavi. Neplatené parkovisko hneď za mostom priamo na nábreží, pár metrov pod nesplavnou haťou. 8 15 všetko pobalené, vyrážame do „neznáma“. Po pár metroch sme sa presvedčili, že i plavba regulovaným korytom, priamo centrom mesta, môže mať svoje čaro.
Stav vody však bol skutočne tak akurát na hranici splavnosti, museli sme sledovať najmä rieku, vyhýbať sa plytčinám a zvyškom kolov po starých mostoch, ktorých tu bolo hojne. Za mestom sa do koryta Dyje „vrátili“ vody odľahčovacieho kanála, ktorý obchádza mesto a podmienky plavby sa zlepšili.
Regulované koryto končilo 2 – 3 kilometre pred miestom, kde sa Dyje stáva hraničnou riekou s Rakúskom. Na pravom brehu Thaya, na ľavom Dyje. Bývalé hraničné pásmo Dyje, samozrejme dlhé roky zakázané, je naozaj pre vodáka, ktorý pre svoj život nepotrebuje nevyhnutne len WW, ale občas mu k šťastiu stačí i ZWC v krásnej krajine, to pravé orechové.
Riečka tu tečie pôvodným korytom, tak ako si ho za dlhé roky vytvarovala, bez výraznejších zásahov človeka. Rybárske chatky na rakúskom brehu, podobne ako na Morave, nepôsobia rušivo. V nádherných meandroch ožije i prúd a občas vás príjemne prekvapí i prajná perejka. Oba brehy lemujú lesy a v koryte rieky sú občas popadané stromy, až máte pocit, že prúd pred vami sa kdesi stráca.
Vždy však prejdete.
Niektorým spadnutym kmeňom výdatne pomohli bobry a pozrite si, ako vyzerá taký strom, na ktorom usilovne pracujú.
Jeden fešák sa nám i predviedol, ale napriek rýchlej reakcii háčika, fotoaparát zachytil už len rozčerenú vodu. Dyje nám obom, v hraničnom úseku spod Břeclavi až po sútok s Moravou, najviac z našich riek pripomínala Malý Dunaj v tých najkrajších úsekoch.
Na rakúskom brehu sú kilometrovníky, takže viete, kde ste a dokážete si vypočítať i rýchlosť plavby. Keďže sme v ten deň boli nastavení v režime pohoda, klídek, tabáček (ten nie), v našom prípade to bolo priemerne 6 km/hod. Vieme, že sa už opakujeme, ale ponáhľať sa obklopení takýmto prírodným divadlom by bol hriech.
Bobra sme už videli, ale že ešte v ten deň na rakúskom brehu Dyje zbadáme krokodíla, tak to sme netušili. Ktosi mal buď zmysel pre humor , alebo aspoň pochopenie pre gýč. (Uhol pohľadu) Mlynské koleso však nebolo len na ozdobu, ono naozaj čerpalo vodu. Sútok Dyje s Moravou je miestom, kde sa stretávajú hranice troch štátov. Rakúska, Česka a Slovenska.
Naše vlastenecké cítenie dostalo ranu pod pás, keď sme zistili, že sochu „Hľadača“ na našom brehu ktosi ukradol. Jednoducho ju odpílil, zostali len nohy. No a sme doma... Pred nami ešte posledné 2 kilometre dole prúdom Moravy.
Pristávame za mostom na ceste Moravský svätý Ján - Hohenau an der March na rakúskom brehu.
Do Hohenau na železničnú stanicu sú to od mosta asi 2 kilometre. Tie poctivo odkráčame s Barakou na chrbte. V pohode „stíhame“ vlak z Viedne do Břeclavi, ktorý tu stojí. Okolo 19 00 vyrážame späť a o 21 00 sme už doma. Bola to síce len „vodácka bleskovka,“ ale pekná.
Týždeň dva sa budú ľahšie znášať pracovné povinnosti všedných dní. Potom opäť zaúradujú „boty z kůže toulavejch psů“. Už teraz sa tešíme, samozrejme za vyššej vody, na horný úsek Dyje.
Comments
Pridať nový komentár
Pjekné ! ! !
Čaká nás 8 mesiacov zimy. V tričku budeme môcť vyjsť z domu niekedy v polovici mája 2012 - no hrôza! Neviem, čo za vydarené slovanské knieža / staršina / šaman rozhodli, že sa naši praprapra...predkovia (podľa národne orientovaných historikov Starí Slováci) usadili v okolí 50. rovnobežky ... pričom stačilo zbehnúť trochu južnejšie na pobrežie mora, prípadne sa preplaviť na pltiach z nafúkaných volských mechúrov na nejaký šikovný veľký ostrov, navrhujem Krétu - a teraz sme sa mohli váľať v teplom piesku obmývanom 26 stupňovou vodou.
Takto nám zostáva len si prezerať fotografie z uplynulého leta, ktoré bolo, najmä v druhej polovici, nádherné a klímou pripomínalo Tahiti.
Vďaka Ti, Ivan, že aj Tvoje pekné fotky nám pomôžu prežiť dušičkové hmly, zúrivé januárové víchrice s pichľavým snehom, poľadovice lámajúce nohy, ruky a karosérie, depresívne dlhé zimné večery spojené s prejedaním sa pri tureckých seriáloch, snehové nádielky (Ladovská zima), marcové blatá (Jesenin: "Krv kvasí od tých blát"), aprílové bláznivé vetry vyvracajúce dáždniky, májové nočné mrazy ap. K tomu sa pridružia ešte ďalšie katastrofy - zasadania parlamentu, voľby...
Zatiaľčo napr. na spomínanom Tahiti je priemerná celoročná teplota vzduchu 27 stupňov, priemerná teplota vody 26. Ako k tomu my, Slováci, jeden z najstarších národov na zemeguli, prídeme?