Spomalila som. Absolútne som si vychutnávala voľno. Pomaličky som si prala plienky a vecičky pre bábätko, hodiny a hodiny som čítala, veľa som cez deň spala, pretože v noci sa spalo čoraz horšie. Brucho mi pravidelne tvrdlo a ja som si na to už zvykla. Bábo malo každú noc brušnú diskotéku a ja som sa presne každú hodinu musela prevaliť z jedného boka na druhý, kvôli neznesiteľnej bolesti kĺbov. V posteli som mala všetky vankúše z domu. Minimálne dva pod hlavou, aby som zmiernila pálenie záhy. Ďalšími troma som si vypodložila nohy, takže som pri každom pretočení prekladala aj všetky vankúše. Obliekla som už len jediné nohavice na traky, v ktorých som vyzerala ako krtko. Črty tváre sa mi začali meniť, pery sa mi nalievali, oči zvodnateli, nohy pri teplote vyššej ako dvadsať stupňov opúchali. Čítala som časopisy o tehotenstve, o bábätkách, pomaly som chodila po obchodoch a postupne som kupovala plienky, vlhké obrúsky, podbradníky a fľaše na mlieko. Keď bolo pekne, sedela som na balkóne s vyloženými nohami. Nemohla som pozerať správy, lebo som pri nich plakala. Nemohla som pozerať filmy o tehotných ženách, zamilované filmy, napínavé filmy, ani rozprávky. Pri všetkom som plakala. Spať som chodila o ôsmej, vstávala som o šiestej. Ráno som Martina vyprevadila do práce, dala som si bohaté raňajky a ľahla som si späť do postele. Denne som vypila viac ako liter plnotučného mlieka. Fučala som ako lokomotíva a aj som tak vyzerala. Pri poslednom plánovanom ultrazvuku som sa posledný krát uistila, že je tam skutočne len jedno dieťa. Termín som mala o mesiac. Vedela som, že už to môže prísť každý deň.