Máme termín svadby, pozvánky, mám vybrané šaty, Martin má nový oblek. V práci už to všetci vedia a každý je na mňa milý. Ranné nevoľnosti sa nedostavili. Je mi zle od rána do večera. Nezvraciam, môžem jesť, no moje porcie sú menšie, v jedle sa vŕtam a odnášam ho nedojedené. Kolegyne sa usmievajú a ja vlastne tiež. Moje nepríjemné pocity v bruchu, ktoré mám od prvého dňa sa stupňujú a ja som zmätená a neviem, či to tak má byť. V slabinách cítim ťahanie, pri prudších pohyboch ma pichá na okrajoch brucha a keď prejdem pár krokov, som zadýchaná.

V ôsmom týždni tehotenstva plačúc volám Martinovi, aby pre mňa prišiel do práce a odviezol ma k lekárovi, lebo slabo krvácam. Lekár mi po ultrazvuku hovorí, že zatiaľ je všetko v poriadku ale týždeň si poležím v nemocnici. Keď Martin odchádza z mojej izby, plačem a bojím sa, zároveň viem, že by som mala pozitívne myslieť. No dá sa to? Vedľa mňa na izbe leží žena po operácii a preberá sa z narkózy. No to bude... hovorím si a myslím na to, že sme práve chceli začať pozývať hostí na svadbu. Nemocnica je ďaleko od centra mesta, kde počuť zvony z kostolnej veže. Tie mi doteraz každé ráno pripomínali, že ma čaká svadba a zdali sa mi také radostné....