Váh z Ilavy do Trenčína

    Koniec augusta bol nezvyčajne daždivý a pomerne chladný. Záhradkári a vinohradníci hundrali, vodáci sa usmievali. Ako sa však tvárili vodáci, ktorí majú záhradku. Asi hundrali, ale s úsmevom na tvári. Z niekoľkých dní lepšieho počasia sme si s Janou ukradli jednu sobotu len pre seba. Vody bolo dosť, tak sme sa rozhodli pre Váh z Ilavy do Trenčína.

   Stredná časť Váhu na úseku Žilina – Piešťany je v podstate splavná až pod Púchovom. Tu sa Váh delí na kanál, ktorý poháňa elektrárne Vážskej kaskády a pôvodné koryto, kde biologické minimum vody vylepšujú najmä prítoky z Bielych Karpát. Ak zaprší, býva vodný stav vhodný na pohodový splav až do Piešťan, čo je necelých 90 rkm. My sme mali k dispozícii len jeden deň, preto sme štart nášho splavu posunuli do Ilavy. Cieľom bol Trenčín. Vlakom sa z Trenčína dostaneme bez problémov späť k autu, takže nie je čo riešiť, ostáva nám už len tešiť sa.

   V poslednú augustovú sobotu o 9 00 hod. ráno stojíme v Ilave na ľavom brehu starého koryta  Váhu a odrážame.

Voda je tu prekvapivo čistá, všade mnoho vtáctva, dokonca aj pomerne zriedkavá volavka biela a rybárik. Plytké štrkové dno, pomerne rýchly prúd, časté štrkové pláže na oboch brehoch, parádne výhľady na vrcholy Strážovských vrchov, Považského Inovca a Bielych Karpát aspoň na chvíľu poskytnú vodákovi predstavu o tom, ako vyzeral nespútaný Váh starých čias. Dnes je to už len obraz našej predstavivosti, ale prečo sa aspoň na chvíľu nepreniesť do oných čias.

Nesmieme však snívať príliš dlho, lebo prúd nás chce občas precvičiť a preskúšať zo základov vodáckej abecedy. Najmä vtedy, keď nás chce pritlačiť o breh alebo prekvapí splavnou perejkou.

Práve vo chvíli, keď už máte chuť po niekoľkých hodinách plavby pristáť, oddýchnuť si a ponaťahovať  stŕpnuté nohy, objaví sa pred vami na pravom brehu miesto, ktoré dýcha históriou a symbolicky spája Ponitrie s Považím.

Skalka nad Váhom sa po odchode sv. Svorada - Andreja z benediktínskeho kláštora v Nitre, stala miestom, kde strávil spolu so svojím učeníkom Beňadikom,  zvyšok svojho života. Aj sv. Beňadik vstúpil do benediktínskeho kláštora na Zobore a neskôr ho pridelili za Svoradovho pomocníka v starobe.

Po smrti svojho učiteľa žil Beňadik na Skalke ešte 3 roky. V roku 1033 ho prepadli zbojníci, zabili a mŕtve telo zhodili do Váhu. Podľa legendy po roku vytiahli z Váhu jeho úplne neporušené telo. Pltníci, predchodcovia dnešných vodákov, plaviaci sa po Váhu, uctievali sv. Beňadika ako svojho patróna.

Toto miesto teda nemôžeme  obísť ani my. Pod Skalkou pristávame, prebrodíme Súčanku, ktorá sa tu do Váhu vlieva a zaradíme sa k ďalším návštevníkom kláštora a jaskyne.  

Pod vedením sprievodkyne absolvujeme návštevu tohto pútnického miesta. Skalka svojou atmosférou rovnako osloví všetkých, nielen veriacich. Mali sme šťastie, stihli sme posledný deň, kedy bola počas letnej sezóny prístupná verejnosti.

   Poďme však ďalej. Trenčín už nie je ďaleko. Jana ešte fotí z hladiny rieky hrad a o chvíľu sme už pri lodenici.

Tu pristávame a obdivujeme rýchlostných kanoistov, ktorí usilovne trénujú. Balíme Pálavu, dožičíme si šálku voňavej horúcej kávy a ponáhľame sa na železničnú stanicu na vlak...

   Váh je naozaj človekom ťažko skúšaná rieka. Ľudskej vôli sa dnes už  príliš nevzpiera. Nemá toľko sily čo predtým. Vyzerá to tak, že Váh sa ako typický stoik definitívne zmieril so svojím osudom. Zmierenie sa s osudom ale neznamená, že by sa úplne premenil na nejaký unavený a únavný olej. Jeho hlavnými zbraňami boli a sú štrkové dno, plytčiny a naplaveniny, prúd, prahy a hate z kameňov prírodných, ale aj umelo navŕšených.

Na displeji fantázie nám naskakujú obrázky neskrotenej rieky s neustále sa meniacim korytom, v údolí plnom tôní a povodňových ramien s vyvrátenými stromami. Rieka vtedy vládla nad celým Považím a človeku prenechávala vládu len veľmi pomaly a neochotne. Nakoniec však tento súboj prehrala. Väčšinu jej vody odvádza umelý kanál a neďaleko hučí diaľnica. Staré, pôvodné koryto Váhu tu však stále je a zdá sa, že prijíma všetky svoje premeny so stoickým pokojom. Váh akoby pochopil Senecovo vyjadrenie stoického ideálu : „ Kto chce, toho osud vedie, kto sa mu protiví, toho vlečie násilím.“ Možno práve vďaka tomu dospel k absolútnej stoickej slobode. A tak,  napriek všetkému, vie aj dnes vnímavého vodáka potešiť a občas veru aj poriadne prekvapiť.

Ipeľ  zo Šiah do Sokolca nad Ipľom

       V polovičke októbra konečne dorazilo aj pravé, nefalšované babie leto. Pani jeseň už mala k dispozícii pestrú paletu farieb a vôbec nimi nešetrila. Bol by hriech v takom počasí sedieť doma. Na jar sme boli príjemne prekvapení  Ipľom v úseku Balog nad Ipľom – Šahy. Veríme, že nás táto rieka nesklame ani pod Šahami. Kto nevyskúša, nevie. Preto sme sa rozhodli že ideme a 18. októbra sme  ráno o 9,00 hod. odrážali v centre Šiah pod cestným mostom.

Presne tam, kde sme na jar pristávali a končili. Na okraji mesta sme podplávali ďalší cestný most a za mestom pomerne vysokú hladinu vody sprava ešte vylepšil prítok potoka Krupinica.

Napriek tomu sa prúd postupne strácal a za železničným mostom na trati Čata – Šahy prišiel k slovu olej.

Kostolná veža a  domy so záhradami siahajúcimi takmer  k ľavému brehu rieky nám prezrádzajú, že míňame Preseľany nad Ipľom. Rieka pod Šahami opúšťa štátnu hranicu s Maďarskom, aby sa na ňu asi po 15 r.km, kúsok pod železničným  mostom pri Kubáňove zase vrátila. Čosi vyše hodiny plavby pod Preseľanmi  sa na pravom brehu objavia Hrkovce a za nimi nás čaká prvá prenáška.  Asi 4metrová hať bez priepuste. Má síce zaujímavo riešený, ale pre vodákov určite nesplavný rybochod. Prenášame, na oboch stranách hate sú schodíky, prenáška (keď už musí byť) je aspoň krátka.

Po chvíľke oddychu pokračujeme. Vpravo míňame výrazné a neprehliadnuteľné rameno Ipľa, podplávame cestný most a o chvíľu sme vo Vyškovciach nad Ipľom. Je 12,15 hod. a za sebou máme necelých 11 r.km. Musíme sa rozhodnúť či pokračujeme ďalej do Sokolca (ďalších asi 14 r.km), alebo skončíme už tu.  Na železničnej trati Čata - Šahy sú totiž len 2 zastávky. Ipeľský Sokolec a Vyškovce nad Ipľom a my máme k dispozícii  iba jeden spoj s odchodom zo Sokolca o 16,25 hod. Je otázne, či ho stihneme. Jana je rozhodnutá risknúť to a ísť. Dlho ma  presviedčať nemusela. Nesmieme sa  však „flákať“, lebo za železničným mostom vo Vyškovciach nás čaká ďalší olej a opäť hať, ktorá „akoby z oka vypadla“ tej predchádzajúcej. Ďalšia prenáška. Za ňou sa na naše príjemné prekvapenie opäť prúd rozbehol a niekoľko kilometrov nám pomáhal. Pod mostom v obci Kubáňovo ďalšie príjemné prekvapenie, jazykom pri pravom brehu splavná perej. Pod Kubáňovom podplávame cestný i železničný most. Za nimi je Ipeľ opäť až do ústia do Dunaja hraničnou riekou s Maďarskom. Na naše prekvapenie sa okolo 15,00 hod. pred nami objaví ďalšia hať. Tú už ale neprenášame. Tu dnes totiž, po zhruba 24r.km,  končíme. Aj tretia hať na tomto úseku je taká istá ako dve predchádzajúce. Nemusíme sa ponáhľať, prišli sme skôr, než sme predpokladali. Balíme Baraku a všetko ostatné. Popri zavlažovacom kanále sa dostaneme ku koľajniciam. Po železničných „pražcoch“, tak ako sa to spieva v takmer všetkých trampských pesničkách, prejdeme na opustenú železničnú stanicu v Ipeľskom Sokolci. Od hate sú to asi 2 km. Presne o 16,25 prichádza jeden vagón motoráčika. Nastupujeme a o 20 minút sme v Šahách. Záver ako vystrihnutý z dákeho westernu.  

   Ipeľ pod Šahami je iný než nad nimi. Zásahy človeka do života rieky sú tu viditeľnejšie. Pod haťou v Ipeľskom Sokolci je na rieke ešte jedna hať (pri Malých Kosihách) a tam výrazne regulovaný úsek rieky končí. Štyri, až 4m vysoké hate bez priepustí spravia určite svoje. Každá z nich zdvihne hladinu rieky a spôsobí asi 3-4 kilometrový olej.  Za poslednou, štvrtou, je Ipeľ opäť,  až na niekoľko kratších úsekov, prírodnou riekou. Nedá sa však vôbec povedať, že opisovaný  úsek je vodácky nezaujímavý. Aj tu objavíte sprašové profily s dierami, v ktorých hniezdia brehule, zopár pekných meandrov, les dotýkajúci sa rieky, prúdom podomleté skalné útvary... Nás však azda najviac prekvapil  fakt, že aj na dolnom Ipli, v spomínanom úseku, sme videli bobra. Dôkazom prítomnosti bobrov na Ipli je napríklad tento parádny ohryz.

Na záver môžeme svorne skonštatovať, že Ipeľ zostal pre nás riekou mnohých objavov a prekvapení.

Impresia posledného októbrového dňa vo Vysokých Tatrách

    Neskorá jeseň. Babie leto, ktoré sa kdesi pozabudlo, ale túži rozdať posledné zvyšky tepla. Akoby aj slnko bolo prekvapené, že ešte môže pobudnúť a zohriať tulákov kráčajúcich chodníčkom odchádzajúceho leta. Jesenné stíšenie prírody pôsobí vyrovnane a upokojujúco. Všade okolo nás impresionistická neurčitosť. Spomienky na letné dni ustupujú predstavám zimného chladu. A zrazu inverzia! Chaos letných spomienok a zimných predstáv. Všetko naopak. Čím vyššie, tým teplejšie, letnejšie. Leto odlieta, ale chvíľku sa ešte na najvyšších vrcholoch zdrží. Tu si na neho zima zatiaľ netrúfne. Niekoľko dní, skôr než ho definitívne vyženie, musí ešte pani zima vydržať pekne pri zemi, v dolinách. Inverzia na horách. Jej krehká a pominuteľná krása. Slnkom zaliate vrcholy štítov a more oblakov pod nami. Pozri sa nad seba a zapamätaj si tú modrú, lebo  o niekoľko dní ju nahradí sivá. Pozri sa pod seba a zapamätaj si to vlnobitie oblakov. Najradšej by zaplavili všetko. Odchádzajúce leto však  pozbieralo dosť sily, aby oblačnosť pustilo len po úpätia štítov. Mraky  na istý čas uväzní  v doline. V posledný októbrový deň sa vďaka inverzii na horách  celý Liptov zmenil na more. Obdivovali sme ho z vrcholu tatranského Kriváňa. Ľudské uponáhľané trasovisko pod nami zrazu zmizlo. Nebolo ho. Boli tu len štíty Vysokých a v diaľke, akoby na druhom brehu, aj Nízkych Tatier.  Nádherná chvíľa, vzácna impresia. Zostupujeme potichu, ponorení do vlastných úvah a pocitov. Vďaka ti, impresionistická inverzia...

 Zopár fotografií z októbrového výstupu na Kriváň     

                                                                                                                                     Ahoj Jana a Ivan