5.

Jedine ak by ma Tibor opustil. Iba vtedy by som si mohla skutočne začať s niekým iným. Viem to o sebe, som na to hrdá, no občas sa s tým neviem zmieriť.
Skúsim si to predstaviť.
Keby ma opustil.
Keby ma naozaj opustil.... Po akom čase by som vôbec mohla pozrieť na nejakého chlapa?
Na toto by som myslieť nemala.
Som šibnutá.
Ale keby predsa?
Keby to mohol byť Číro? Keby sa úplne zbláznil a chcel by byť so mnou? Ako by to bolo potom? Čo by som si predstavovala pri ňom? Boli by to zasa iní? Mladší?
Nesmiem zaspať.
Musím.... musím na to prísť. Už som blízko, už to takmer mám..... Na koho by som myslela?
Tibor!
Bol by to Tibor!
Preboha, ja som krava.

„Tibor,“ potriasla som mu ramenom. Spal. Tričko mal vyzlečené a ja som sledovala ako dýcha. Jeho ramená ma vždy fascinovali, no občas som na to zabúdala. Pozorovala som ho, akoby som ho videla prvý krát. Čo mi šibe? premýšľala som. Je krásny a môj. Čo taký Číro? Môže sa dať vypchať. Je to pravda. Všetky tie reči, že túžime po tom, čo nemáme, že si nevážime to, čo máme. Trápne.
Očami som prechádzala stredom chrbta až k zadku, ktorý bol spolovice prekrytý perinou. Vzdychla som.
„Čo je?“ spýtal sa zrazu.
„Neopustíš ma?“ bolo mi do plaču, „ja som taká krava.“
„Nebuď trubka,“ zobral ma pod rameno a prstami mi jemne prehrabával vlasy po pramienkoch. Po chvíli sme zaspali.

Poobede zazvonil zvonček pri dverách. Riško bežal otvoriť. V tesnom závese za ním trielil Erik a kričal:
„Aj ja, aj ja!“
„Mama,“ zakričal vzápätí Riško, „je tu nejaká teta!“
„Áno?“ dobehla som ku dverám. Stála tam žena približne v mojom veku. Bola vysoká a mäsitá.
„Pani Trubecká?“
„To som ja.“
„Vy ma nepoznáte. Som Žaková. Petra Žaková. Dostala som na vás kontakt od mojej sestry. Ona robí na úrade práce,“ rozprávala veľmi rýchlo a mala nejakú rečovú vadu, ktorú som pri tej rýchlosti a snahe porozumieť nevedela určiť. V podstate som pochopila, čo hovorí, no skôr, než som stihla zareagovať, znovu spustila:
„Vy ste jej včera odovzdávali papiere a zrejme omylom ste jej odovzdali aj toto,“ otrčila mi pred nos môj motivačný list s názvom Prečo prijať do zamestnania ženu po materskej dovolenke.
„Ježiši, ja som krava,“ chytila som sa za hlavu.
„Nemyslím si,“ vážne na mňa pozerala.
Vyzerá ako vikingská žena, pomyslela som si, už len prilba s rohami jej chýba.
„Poďte ďalej,“ pozvala som ju dnu, no hneď som sa zháčila. Vnútri bol príšerný bodrel a chlapci sa práve hrali so všetkými hrncami, ktoré v kuchyni našli. Roztáčali ich na parketách a veľmi sa na tom zabávali.
„Prepáčte,“ viedla som ju do kuchyne a napadlo ma, či ju nevezmem radšej do izby, no nebola som si istá, ako to vyzerá tam, „máme tu hrozný neporiadok, ale sú prázdniny....a chystáme sa preč, tak balím kufre...“ snažila som sa nejako ospravedlniť to, čo v kuchyni bolo. Po stole boli rozhádzané ceruzky a papiere. Začala som ich hádzať do krabice.
„Buďte tichšie!“ zrevala som na chlapcov, ktorí si to ani nevšimli. Rýchlo som zo stola utrela rozliate mlieko z rána.
„Sadnite si,“ ukázala som na stoličku.
„Takže ide o to,“ začala mlieť, „že moja sestra mi dala tento list prečítať a je fakt výborný. Ja by som ho chcela použiť a prišla som sa spýtať, či s tým budete súhlasiť.“
Šliape si na jazyk, stihla som zistiť a ona rýchlo pokračovala:
„Som riaditeľkou miestneho materského centra a budúci mesiac spúšťa únia materských centier veľkú kampaň s názvom Ako sa zamestnať po materskej.“
Jej jazyk nepracoval normálne. Rotoval v ústach a miešal sliny, ktoré prskali na všetky strany. Celá bola taká veľká, mala veľkú hlavu a hrubý krk. Obrovský jazyk stále mlel a ja som nestíhala dosť dobre chápať všetko, čo rozprávala.
„Ak budete súhlasiť, rozšírime tento váš list prakticky po celom Slovensku, samozrejme aj s inými reklamnými nástrojmi. Použité budú prívesky na kľúče, magnetky, hrnčeky s potlačou...“
Prestávala som vnímať. Nebolo mi jsné, o čom tá ženská rozpráva. Používala slová, ktoré mi spolu v tej rýchlosti nedávali význam. Nechápala som, ako môže tak rýchlo vôbec tvoriť vety. Riško s Erikom si zobrali varechy a z hrncov urobili bubny.
„Takže súhlasíte?“
„Aby som to zhrnula,“ začala som rozprávať a moja reč mi pripadala príšerne pomalá, „vy chcete tento list skrátka prefotiť a rozoslať do materských centier.“
„Presne tak.“
„Ale je vám jasné, že to bolo myslené tak trochu ako žart? Vám sa to môže páčiť, lebo máte zrejme zmysel pre humor,“ hovorila som neisto, lebo som tomu sama neverila, „no niekomu sa to môže zdať primitívne, úbohé...výsmešné.“
„Je to také, aké to má byť,“ jednou rukou rýchlo zachytila letiacu varechu, ktorá sa Erikovi vyšmykla z ruky a mierila jej do hlavy. Bez slova mu ju vrátila, „vtipné a trefné. Som presvedčená o tom, že to bude mať pozitívny ohlas.“
Riško s otvorenými ústami pozeral na ňu, na Erika a na varechu. Zašermoval rukami vo vzduchu a zakričal: „Kung – fu.“
„Prepáčte,“ chytila som sa za hlavu, „on má teraz mániu v sledovaní rozprávky Kung – fu panda a ....“ zrazu som nevedela, ako pokračovať, „máte dobrý postreh.“
„Mám štyri deti,“ vysvetlila jednoducho.
„Aha,“ chcela som debatu posunúť ku koncu, „tak dobre, súhlasím. Budem rada, keď sa na tom niekto pobaví, alebo to niekomu pomôže.“
„Výborne,“ usmiala sa konečne vikingská kung – fu panda, „ak by ste mali ešte nejaké nápady a chceli by ste pomáhať mamičkám, tu je na mňa kontakt,“ podala mi vizitku, rozlúčila sa a zrazu bola fuč.
„Riško?“ pozerala som na dvere, za ktorými zmizla, „to sa mi snívalo, alebo tu naozaj bola taká teta, ktorá mi tu niečo rozprávala, mlela jazykom a oprskala nám celý stôl?“
Riško sa na mňa zhovievavo usmial a povedal:
„Mama, nestresuj!“

Začala som baliť tašky na víkend. Tešila som sa, že vypadneme z domu, že mám prácu a bola som hrdá na to, že sa môj motivačný list niekomu páčil.
„Mama,“ vbehol do izby Riško, „v chladničke je hovno.“
„Áno?“ zatiahla som pochybovačne.
„Vážne, poď sa pozrieť.“
Odtiahol ma do kuchyne, otvoril chladničku a ukázal prstom:
„Tam.“
Erik si už prisúval stoličku, aby o to neprišiel.
„Daj tú stoličku späť,“ vybrala som označený tanierik a položila som ho na stôl, „nie je to hovno.“
Obaja sa s odporom priblížili k tanieru:
„A čo to je?“ vykríkol Erik.
„Hovno so špáradlom,“ rýpol do toho Riško znechutene.
„To je jaternica,“ zhukla som.
„Fúúúúj,“ zaskučali naraz.
„Žiadne fuj,“ povedala som prísne a zo zásuvky som vytiahla nôž. Pozorovali ma, ako jaternicu prekrajujem a krčili nosy.
„To sa takto dá na pol minúty do mikrovlnky,“ sledovala som ich zhrozené pohľady „a zohreje sa to.“ Zobrala som druhý tanier a jednu polovicu jaternice som naň preložila.
„Ták,“ ku každému kúsku som dala krajec chleba, „a to je váš obed.“ Podávala som im taniere. Vybuchli do jediného zdeseného výkriku a utiekli do izby.
„Tie dnešné deti,“ vzdychla som a s chuťou som sa zahryzla.  

Tibor prišiel z práce skôr.
„Čo máme na obed?“ zakričal od dverí.
„Aj my ťa radi vidíme,“ odpovedala som.
Erik s Riškom sa naháňali okolo stola.
„Tato,“ vykríkol Erik a zavesil sa mu na nohy, „ideme na výlet, ideme na výlet.“
„Mama už zbalila tašky,“ pochválil  ma Riško a odskákal do chodby.
„Kedy už pôjdeme?“ spýtal sa Erik. Tibor si ho posadil na kolená a povedal:
„Zajtra doobeda vyrazíme. Vybavil som si dlhšiu dovolenku. Do práce pôjdem až v stredu, takže tam môžeme ostať dlhšie.“
„To je super!“ zakričal Riško z chodby.
„Hulá!“ odpovedal mu Erik.
„Tak to musím oprať ešte nejaké veci!“ vyskočila som a bežala som do kúpeľne.
„Vidíš to, Eričko?“ počula som Tibora z kuchyne, „ani najesť mi nedala. Čo je na ten obed?“
„My s Liškom sme mali palacinky,“ odpovedal poslušne Erik, „ale mama zjedla jaštelicu, čo vyzelala ako hovno.“
Bola som hore do pol noci. Tibor považoval môj cestovný ošiaľ za prehnaný, no že by mi s balením pomohol, to ho ani nenapadlo. Stále som vyťahovala zo skríň ďalšie tašky, balila som všetko, čo bude treba, žehlila som veci, fénom som dosúšala to, čo som poobede rýchlo prala. Spať som išla s pocitom, že som určite niečo dôležité zabudla.

„Maminka sa nahodila,“ pleskol ma Tibor po zadku, „hmmm aké krátke šatôčky si to vytiahla?“
„Cez deň má byť horúco,“ balila som jedlo na cestu.
„Mali by sme vyraziť čo najskôr,“ škrabal sa na prsiach a pozeral z okna.
„Ešte musíme počkať na Ivana, mal by prísť každú chvíľu. A cestou sa zastavíme v obchode kúpiť nejaké keksy a vodu do auta, dobre?“
„Jasné vedúca. Hmmm to sú nožičky,“ obzeral si ma, „a Ivan to bude hneď aj orať?“
„Nie, poorať to príde až cez víkend. Dnes len dovezie hnoj a nechá ho vzadu aj s vlečkou. Keď sa v utorok vrátime, bude záhradka pripravená.“
„Ja som vedel, že ty si to zariadiš, lebo si taká šikovná....“
„Lebo ty si to nedokázal.“
„Mama,“ kričal Erik po schodoch, „počujem tlaktol!
„To je ujo Ivan, ide k nám. Poď, rýchlo otvoríme bránku.“
Ivan presne zacúval dozadu, odpojil vlečku, zatrúbil na Erika, zamával nám na pozdrav a odfrčal preč. Zatvorili sme bránu a naložili veci do auta. Už sme boli na odchode, keď si zrazu Tibor spomenul, že večer, keď som dávala chlapcov spať, volal môj otec.
„Kvôli čomu volal? Stalo sa niečo?“ spýtala som sa.
„Neviem, čo to má byť,“ začal sa prehrabávať v papieroch na kredenci, „ale prinútil ma, aby som si toto zapísal. Je to pre Erika.“ Našiel poskladaný papierik, na ktorom bola napísaná básnička:
Horčicové párky
išli do rozprávky.
Stretli Janka Hraška,
odhryzol im hlávky.
Plavili sa v rieke,
zabalené v deke,
rozmočili sa tam.
Boli príliš mäkké.

V meste zastavil Tibor pred Kauflandom a ja som vybehla z auta. Na parkovisku som zbadala Čírove auto. Automaticky som začala hľadať, či ho nikde uvidím. Sedel pred zmrzlinovým stánkom s nejakým dievčaťom s krátkymi svetlohnedými vlasmi. Hneď som si uvedomila, že to nie je tá istá, s ktorou som ho videla minule.
Pán je asi prelietavý, pomyslela som si a rázne som kráčala do obchodu. Pozeral na mňa. Drzo si ma celú premeriaval, pohľad sa mu zastavil na stehnách. Keď som sa k nemu blížila, zdvihol zrak a pozrel mi do očí. Bol to len okamih.
Známy pohľad, celkom jednoznačný.
Už mi nespôsoboval to, čo pred pár dňami.
Príjemne hladil, trochu dráždil, ale....
....nemučil.
Vôbec ma netrápilo, že tam sedí s inou ženou.
To je dobre, to je veľmi dobre, uvažovala som, ja mám svojho muža, ty maj svoje dámy. Mňa mať nebudeš, no je príjemné vedieť, že by si chcel.
Kývol hlavou. Ja som miesto pozdravu ukázala na jeho dokvapkané tričko a so smiechom som povedala:
„Tečie ti zmrzlina.“
Cítila som sa úžasne slobodná. Bolo mi jasné, že si ho budem ďalej predstavovať. Na to sa usadil v mojej hlave. Aby som nerobila skutočné hlúposti, len si ich vymýšľala.
Keď som odchádzala z obchodu, zastavila som sa ako vždy pri výklade so svadobnými fotkami. Aj keď som sa ponáhľala, neodolala som. Pohľadom som prechádzala po fotografiách a hodnotila som nevesty a ženíchov, ako sú oblečení, učesaní a či sa k sebe hodia.
Zarazila som sa.
Zbadala som známu tvár.
Jeden zo ženíchov bol Filip.
Okamžite mi mysľou prebehlo naše stretnutie v kvetinárstve. Bol si pre svadobnú kyticu. Kyticu, ktorú možno vyberal on. Alebo ona? Pozerala som na jeho vážny výraz a na šťastnú tvár jeho nevesty. Bola pekná, mladá, svieža. Bude mu rozkazovať? premýšľala som. Nie, táto vyzerá skutočne milo. Asi na ňu dlho čakal. Veď už mu ťahá na 40. Zrejme je od neho oveľa mladšia. Čím si získala tohto smutného vážneho muža? Je jeho opakom a od rána do večera sa usmieva a šteboce? Alebo budú spolu často dlho vážne mlčať? Uvedomila som si, že už musím ísť.
Tak, Filip sa oženil, krútila som hlavou cestou k autu, pätnásť rokov sme sa nevideli a stretli sme sa práve v deň jeho svadby. Zanechalo v ňom naše stretnutie nejaký určitý pocit, alebo na mňa zabudol hneď ako vyšiel z obchodu a už si nespomenul?
Neverím!
Muselo to s ním niečo urobiť. Muselo ho napadnúť, aké by to bolo so mnou. To je neuveriteľné. Nikto ma nepresvedčí o tom, že toto nebolo vopred naplánované niekde hore. Niekto niekde vymýšľa takéto stretnutia, aby sa na nás všetkých dobre zabavil.

Rozhodli sme sa, že tentoraz nebudeme robiť žiadne dlhé prestávky. Niekedy sme si natiahli cestu aj na osem, deväť hodín. Zastavili sme v nejakom väčšom meste, väčšinou v Žiline a tam sme behali po obchodoch, aby sme mali zmenu. Deti sa pri tom vždy ešte viac rozbláznili a my sme boli viac unavení a nervózni. Tento krát sme stáli len dva razy na parkovisku a raz na pumpe. Všetci sme sa povinne vycikali, natiahli sme si nohy a hajde späť do auta. Chlapci síce protestovali, no po chvíli sa upokojili. Po piatich hodinách cesty sme sa blížili k cieľu. Na zadných sedačkách to vrelo, buď vrešťal Erik, alebo Riško. Všetci sme toho už mali dosť, no mňa tešilo toľko vecí, že som mala napriek všetkému dobrú náladu. Pozrela som na mobil.
„Sú dve hodiny,“ povedala som šťastne.
„No,“ zívol Tibor.
„Hostia sa pomaly schádzajú,“ naťahovala som dramaticky.
„Akí hostia?“
„Na Zdeninu opekačku,“ významne som naňho pozerala.
„Čo ma po nich...“
„Dobre, chápem,“ vzdala som to, „vidím, že si unavený z cesty, poviem ti to ešte raz.“
Nechápavo na mňa pozrel.
„Dobre počúvaj. Sú dve hodiny a hostia sa pomaly schádzajú,“ opakovala som pomaly. Ruky mi krúžili vo vzduchu, akoby som čarovala, „a zápach z hnoja sa šíri....“
Ožil. Zdvihol obočie a pozrel na mňa. Nastavil dlaň:
„Daj na to!“
Plesla som mu po nej a začali sme sa smiať.
Po chvíli Tibor zvážnel:
„Teba by som si nechcel pohnevať.“
„To ani neskúšaj,“ odsekla som.

Zasvietila som stropné svetlo v kúpeľni aj bodovku nad umývadlom. Umyla som si tvár studenou vodou a vyšúchala uterákom. Pozrela som do zrkadla. Koža bola začervenaná. Prstom som urobila biele krémové bodky po celej tvári a pomaly rozotrela. Obliekla som sa a vrátila som sa späť do kúpeľne. Na tvár a krk som naniesla tenkú vrstvu BB krému. Oči boli nevýrazné, stratené. Pod spodné mihalnice som ceruzkou nakreslila tenkú čiernu linku, na viečka zelené tiene. Stále som na seba pozerala. Mihalnice som natrela čiernou špirálou. Oči vystúpili do popredia, no nebola som celkom spokojná.
Zhasla som bodovku.
To je ono. Teraz je to oveľa lepšie.
Zhasla som aj stropné svetlo. Do kúpeľne dopadalo len matné svetlo z chodby. Takmer som sa nevidela.
Dokonalé.

Ruky sa mi triasli, bola som nervózna. Síce odhodlaná, no vôbec nie sebavedomá. Snažila som sa pôsobiť prirodzene, ale sedem rokov je sedem rokov.
Kučeravý ma usadil za môj stôl. Po chvíli prišiel za mnou s malým vozíčkom, na ktorom mi priviezol kancelárske potreby a kopu papierov.
„Toto je pracovný poriadok,“ položil na stôl hrubý fascikel. „To má čas, postupne si to preštudujete.“ Prikývla som.
„Toto,“ vylovil tenkú brožúrku, „je firemný kódex.“
Potom povykladal niekoľko kníh: „Základy leasingu. Finančný, operatívny, atď, atď. S tým začnite, bez toho sa nepohnete. Ďalší krok,“ stôl sa už pekne zapĺňal, „smernice a manuál k softwaru.“
Nakoniec mi na zem k stolu položil dva balíky čistého kancelárskeho papiera. Vozík bol prázdny.
„Toto?“ ukázala som na papier.
„To vám posiela šéf. Aby ste sa mali na čo postaviť, keby ste chceli zvolať poradu.“
Sklonila som hlavu. Čelom som sa dotkla tučného fascikla a zhlboka som vydýchla:
„Tak toto bude sranda.“

Keby som bola filmová postava.... kedy by film skončil, aby mal šťastný koniec?
Vtedy, keď som začala chodiť s Tiborom?
Svadbou?
Narodením detí?
Kedy by sa dalo povedať, že som už len ďalej šťastne žila? Život je plný filmových koncov. Keď mám pocit, že som všetko pekne usporiadala a vyriešila, príde ďalšia kapitola, ktorá všetko rozhádže.