1943
Cestovateľský blog
https://blog.enigma.sk/wp-content/uploads/2017/09/IMG_2664-4.jpg
14.08.2013 - 09:59
2
93
5115

Poloniny – Bohom zabudnuté či požehnané?

 

 Pôvodný zámer cestovať za neporušenou a divokou prírodou Karpát do Rumunska nám nevyšiel. „Divočinu“ Karpát si však môžeme vychutnať i doma na Slovensku, ak navštívime  najvýchodnejšie slovenské veľkoplošne chránené územie, Národný park Poloniny. Rozprestiera sa v Bukovských vrchoch, v miestach, kde sa stretajú hranice troch krajín. Slovenska, Poľska a Ukrajiny. Spolu s poľskými a ukrajinskými chránenými územiami tvoria Poloniny prvú trilaterálnu biosférickú rezerváciu sveta, vyhlásenú UNESCO-m.

   Rozsiahle porasty bukovo – jedľových pralesov sú domovom vysokej zveri, medveďov, vlkov, diviakov, voľne žijúcej 15 člennej čriedy zubrov a dokonca z poľskej strany sem občas prechádza i vzácny los mokraďový. Cesta do Polonín je zároveň  cestou za jedinečnými cerkvami a ikonami v malebných rusínskych dedinkách. 23 hodinový prechod hlavného hrebeňa v nás zanechal hlboké dojmy, umocnené odľahlosťou od civilizácie a neopakovateľnou prírodou. Pobyt v tejto vzdialenej a „exotickej“ časti našej krajiny je pre vnímavého turistu jedinečným zážitkom.

   Východiskovým bodom nášho putovania sa stala najvýchodnejšia obec Slovenska, Nová Sedlica. V nedeľu 4.8. 2013 vyrážame a po dlhej ceste vlakom, s päťnásobným prestupovaním, sa utrmácaní a zničení horúčavou ocitáme v Snine. Ďalej sa však dnes už nedostaneme, posledný autobus do Novej Sedlice je preč.

Vlaky (ako inak) meškajú. Aj tu sa však už objavuje Zimmer frei, tak to využijeme a ihneď po sprche padáme do postelí, aby sme ráno o 5,20 stáli zbalení pri prvom autobuse, ktorý nás na začiatok našej cesty vezie ešte takmer dve hodiny. Zachádza do každej dedinky. Z južného Slovenska sme zvyknutí na názvy obcí v maďarčine, tu sa rozpamätávame na azbuku a čítame Topoľa, Runina , Ruský potok... Obdivujeme drevené kostolíky, namiesto Pohostinstvo čítame Zakusočna... hranica s Ukrajinou je na skok. 7,30 konečne Nová Sedlica, konečná. Ďalej už cesta nevedie. Ťažké batohy, dostali prezývku Svine, hádžeme na plecia a vyrážame. Smer Stužická rieka, Kremenec. Najskôr po lesnej ceste, neskôr vpravo do lesa v prudkom stúpaní  na rázsochu Kýčery. Červená značka, ktorá nás celé tri dni spoľahlivo vedie, nás privádza k riečke Stužica. Kráčame Stužickým pralesom.

Tento nenarušený pôvodný jedľovo – bukový prales je ukážkou toho, ako vyzerali naše lesy v minulosti. V lesnom poraste dominuje buk, ale kráľovnou lesa je jedľa biela. Najstaršia stužická jedľa má viac než 300 rokov a „obvod v páse“ 518 cm. Hlboké údolie riečky Stužice (tečúcej na Ukrajinu) nás v sparnom dni na chvíľu osviežilo príjemným chládkom. Podliezame množstvo pováľaných, už práchnivejúcich gigantov tohto naozaj divokého karpatského pralesa.

Postupne naberáme výšku a popri slovensko – ukrajinských hraničných stĺpoch prichádzame na vrchol Kremenca. Východnejšie sa už na Slovensku nedá. Tento 1221 m vysoký vrchol je bodom, kde sa stretajú hranice troch štátov. Slovenska, Poľska a Ukrajiny. Povinné foto pri veľkom kamennom pylóne.

Ak ho obídete, prejdete za pár sekúnd územím troch štátov. Je horúčava, hľadáme úkryt v tieni stromov. Zo samotného vrcholu nie je výhľad, ak však prejdete kúsok po poľsko – ukrajinskom hraničnom prieseku, otvorí sa vám nádherný výhľad na 1307 m vysokú Wielku Rawku, ktorá „stráži“ Biesczadski park narodowy.

Po návrate zisťujeme, že spoľahlivá studňa pod vrcholom je suchá. Uvidíme, ako to bude s vodou ďalej. „Svine“ na chrbát a pokračujeme smer Kamenná lúka a Čierťaž. Hlavný hrebeň je prevažne zalesnený, občas však hustý a zdravý prevažne bukový les vystriedajú nádherné horské lúky, po rusínsky poloniny. Máme šťastie, objavíme i vzácne východokarpatské endemity, fialku dácku a zubačku žliazkatú.

Rovnako nás potešia i dozrievajúce čučoriedky, na ktorých sa pasieme ako medvede, pred ktorými nás varujú i poľskí zberači. Stúpame na Čierťaž (Czertež) a schádzame do sedla, v ktorom je útulňa a sláva i studňa s troškou vody.

Prišla v pravú chvíľu. Útulňu už obsadili českí turisti, my pokračujeme ďalej. V sedielku, medzi vrcholmi Čelo (Czolo) a Jarabou skalu (Rabia Skala), už toho máme dosť, bivakujeme. Pred spaním trošku lomozíme, sme vyplašení z tých rečí o medveďoch a v duchu si prajeme, aby to bolo naopak a medvede boli vyplašené z nás.

Ráno všetko balíme, nesmie po nás zostať ani smietka. V tomto sme zásadoví. Jarabá skala nás prekvapí nádherným výhľadom a panelom s množstvom zaujímavých informácií.

Čaká nás výstup na Ďurkovec (Dziurkowec). V sedle pod Ďurkovcom turistický smerovník a pri ňom stretávame našich známych z vlaku. Partia chalanov ide tú istú trasu, ale opačne. Vyrazili z Osadného a chcú sa dostať do Novej Sedlice. Informujú nás, že máme pred sebou ešte dobrú „makačku“.

Nevadí, práve to nás baví. Asi 200 m pod hrebeňom, opäť v pravú chvíľu, studňa s vodou. Pred nami krásny kus hrebeňa, kde les striedajú horské lúky. Čučoriedkové prestávky sú čoraz častejšie. Stúpame na horskú poľanu Pľaša (Plasza) 1162 m a neskôr na 1100 m vysoký Kruhliak (Okraglik), ktorý je zalesnený, bez výhľadu, s množstvom  poľských turistov. Nezdržíme sa tu a našim už unaveným nohám dá poriadne zabrať prudký zostup do Ruského sedla, kadiaľ prechádzala historická cesta Porta Rusica medzi Uhorskom a Malopoľskom. Dnes je to hraničný prechod pre peších i cykloturistov. V sedle je útulňa, ktorú však už obsadili pražskí skauti, studňa s vodou a prameň rieky Cirocha.

Zašli sme i k nemu, bol však beznádejne suchý. Oželeli sme i možnosť dať si v pol hodiny vzdialenej chate na poľskej strane kávu. Nemali sme zloté ani istotu, že vezmú eurá. Po dlhšom oddychu sme sa pobrali ďalej, smer Rypy (Rypi wjerch). Po hodine chôdze sme si našli ako tak rovný plácok, akurát na jeden stan a zabivakovali. Opäť sme trochu lomozili a naháňali strach medveďom... Ráno nás čakal posledný úsek hlavného hrebeňa Polonín. Výstupy na Šípkovú (Sipkowa), Strop (Stryb), Černiny (Czerenin) sú „poprekladané“ nádhernými horskými lúkami s ďalekými výhľadmi.

Za Černinami prechádzame ponad pramenné zdrojnice riečky Udava, ktorá je pirátskou riečkou. Nesmejte sa, nie sú na nej piráti. Tento termín je riadny odborný názov pre jav, keď vďaka eróznej činnosti Udava „kradne“ stále viac vody až trom poľským riekam, Solinke, Oslawe a Balnici. Asi po hodine chôdze sa vynárame z lesa a ocitáme sa na konečnej staničke Bieščadskej úzkorozchodnej lesnej železnice, v sedle Balnica.

Vzápätí sa ozve húkanie motorového rušňa, ktorý privezie kopu cestujúcich. Tí však väčšinou z vozňov ani nevystúpia.  Po pätnástich minútach vláčik odchádza a opäť sa rozhostí božské ticho. Budova staničky ponúka občerstvenie a my si tu po troch dňoch kofeínovej abstinencie neskutočne vychutnávame kávičku a kupujeme nejaké pohľadnice na pamiatku. Eurá vám bez problémov vezmú. V sedle Balnica naše putovanie po hlavnom hrebeni Polonín končí, nás však ešte čaká zostup po zaujímavom náučnom chodníku (žltá značka) do dediny Osadné.

V Osadnom určite stoja za návštevu dva pravoslávne kostoly. Pri prvom je cintorín s pamätníkom ruským vojakom, ktorí tu padli počas prvej svetovej vojny. Pod druhým je krypta mnohých z nich. Je prístupná. Keď sme ju navštívili, behali nám zimomriavky po tele i v horúcom letnom dni. Ako nám prezradil  veselý miestny  krčmár :„My máme dva kostoly. Jeden lebkový a druhý bezlebkový.“

V Osadnom naše putovanie nádhernými, Bohom požehnanými a zároveň zabudnutými Poloninami končí.

                                                                                  Poloninské naj

najvyšší vrch a zároveň najvýchodnejší bod Slovenska – Kremenec 1221m n.m.

najvýchodnejšia obec na Slovensku – Nová Sedlica

najväčší komplex pralesov na Slovensku

najmenej navštevovaný národný park

najviac národných kultúrnych pamiatok – drevené kostolíky

najväčší výskyt veľkých lesných zvierat – zubor, medveď, vlk, los...

najväčšia nádrž pitnej vody – Starina

najväčšia plocha s riečnym pirátstvom – horný tok rieky Udava

 

                                                       Praktické informácie a turistická orientácia

Hlavný hrebeň je bez orientačných problémov. Vedie ním spoločný slovensko- poľský chodník, poľská značka modrá, slovenská červená. Dobrá orientácia je aj vďaka výrazným bielo – červeným hraničným kameňom. Časové údaje na poľských a slovenských smerovníkoch sú často rôzne, poľské sú reálnejšie.  Studničky, na ktoré sa dá spoľahnúť i v mimoriadne suchom lete : sedlo pod Čierťažou, sedlo pod Ďurkovcom, Ruské sedlo. Oficiálne povolené miesta na bivak hl. hrebeň: sedlo pod Čierťažou, Ruské sedlo – v oboch sú i útulne. Spoľahlivá mapa VKÚ Harmanec č. 118  Bukovské vrchy – mapa je potrebná!

Kultúrne možnosti v širšom okolí – Návšteva múzea Andyho Warhola v Medzilaborciach. Venovali sme mu celý deň a neľutujeme.

Štvorhodinové čakanie na prestup v Košiciach sme využili na prechádzku po peknej pešej zóne, obzreli sme si Dóm sv. Alžbety a z jeho hlavnej veže i Košice z vtáčej perspektívy, zaujal nás interiér tamojšej synagógy a istý čas sme strávili „rozhovorom“ so slávnym košickým rodákom, prozaikom Sándorom Máraim.

No a potom už rýchlik a domov.

Túlať sa a spoznávať zaujímavé miesta je krásne !  

Ahoj, Jana foto, Ivan text

 

 

 

 

Pridal/a ivanr dňa 14.08.2013 - 09:59

Comments

Pridať nový komentár

Príležitostne mi porozprávaš, o čom ste si ,,pokecali " so Šanim  . . .

Ale je to pekné   Žmurkajúci

Veru, ďaleko ste sa zatúlali; "zapadňare" obvykle chodia na východ tak po Ždiar. Pre mňa je východné pohraničie terra incognita, jediný raz som sa pred rokmi dostal bližšie k Ukrajine, konkrétne do okolia Sniny (Sninský kameň a Morské oko).
Chválim Ťa za peknú reportáž z málo známej časti Slovenska a za odvahu stanovať v lese s výskytom medveďov. Ja by som asi celú noc prebdel pri ohni s plynovou pištoľou v dlani - to sa však v lese nesmie (myslím ten oheň).

P.S. V Poloninách nejaké ochranárske (či poľovnícke) združenie začalo vypúšťať do voľnej prírody zubre. Malo by ich tam byť už 11. Predstava, že Ťa z jednej strany naháňa 350-kilový medveď a z druhej tisíckilogramový Putifar je veľmi povznášajúca. Do lesa sa časom bude chodiť zrejme už len s kalašnikovom. A deťom budeme ukazovať hríby iba na monitore PC.

P.P.S. Navrhujem vypustiť do slovenských lesov v okolí väčších miest zopár ussurijských tigrov, nech sa národ pobaví. Tiež Austrália by nám iste rada podarovala pár desiatok jedovatých hadov. Naše zmije to jednoducho nestíhajú.

Možný je však aj takýto prístup:
Do prírody patrí zver. Človek patrí do kaviarne.
A je to.

Vlado Preložník

Viac o autorovi

Počet príspevkov:
42
Počet nazbieraných
3, 835
učím, dúfam, že nemučím
Všetky príspevky od autora

Príspevky, ktoré by sa vám mohli páčiť