Vrátil som sa z prechádzky so psom a dcéra mi oznámila, že telefonoval pán Franko a mám sa mu ozvať. Keď volal Feri, môže ísť len o pozvanie na vodu. Aj tak bolo a udalosti nadobudli rýchly spád. Na druhý deň sme už sedeli v aute, smer Nemecká – vodácke táborisko. Od začiatku až do konca akcie som intenzívne z pozadia vnímal to, čo som síce tušil, ale ešte nezažil. Feriho ako legendu slovenského vodáckeho „sveta“. Slovo legenda sa môže zdať prehnané a velikášske. Vo Feriho prípade však určite nejde o legendu, ktorá si na čomsi zakladá, na čomsi potrpí a udržiava si odstup. On sa totiž stal legendou bez toho, že by po tom túžil, resp. sa o to snažil. Už privítanie „domácich“ v Nemeckej bolo srdečné a úprimné, akoby prišiel ktosi z rodiny. Zrazu som sa ocitol v kuchyni a spolu s nimi odkôstkovával marhule z Feriho záhradky na lekvár. Pani domácu z jeho úrody potešili aj pekné paradajky a papriky. Riešiť, či je Feri lepší záhradkár alebo vodák, je asi to isté ako zisťovať, či bolo prvé vajce alebo sliepka. Samozrejme padol zákaz postaviť si stany na mokrej tráve, Horehroním sa prehnala búrka, spať sme „museli“ pod strechou. Večerali sme vynikajúce rezance s tvarohom sediac za jedným stolom s domácimi.
Na druhý deň, ešte som driemal, bol Feri pozrieť vodu. Vôbec nepotreboval internet a informácie z SHMÚ. Stačil mu letmý pohľad na vodu a vedel, že dnes to pôjde až z Bujakova. Jeho ďalšia prognóza znela : „ Za Lopejom sa síce nejakej plytčinke nevyhneme, ale určite prejdeme.“ Presne tak aj bolo. Za haťou v Lopeji sme dva – trikrát dnom našich lodí šuchli o dno Hrona, ale vystúpiť sme nemuseli. V Brezne Feri pristál pod mostom, že pozrieme autobus, ktorým sa vrátim do Bujakova (vlak tam nestojí) po auto a doveziem ho do Brezna. V predchádzajúcom živote bol asi veľký mág kmeňa Jojonamov z povodia Amazonky, lebo ledva som z lodného vaku vytiahol doklady, prišiel autobus. Naskočil som a o chvíľu som bol späť v Bujakove a ešte istý čas som bol z toho vedľa . No dobre - náhoda. Lenže podobné náhody sa zopakovali ešte viackrát, takže vážne neviem, či ako bývalý mág nie je stále spriahnutý s dákymi tajomnými silami. V Brezne som zaparkoval pred železničnou stanicou a pokračovali sme ďalej. Keďže som sa Ferimu priznal, že Hron som ešte bez háčika sám v lodi nešiel (no a čo raz to musíš vyskúšať ), išiel celý čas prvý a nenápadne kontroloval situáciu.
Do okna hate vo Valaskej som síce trafil, ale príliš vpravo, bol tam zachytený strom, takže som sa cvakol. Feri ma počkal, dvomi vetami sformuloval chybu a viac sa k tomu nevracal. Nenápadne na mňa počkal aj pred železiarňami v Podbrezovej a po očku odkontroloval môj prejazd pomedzi navigačné steny, ktoré prúd dosť rozvlnili. To isté sa zopakovalo aj pred Lopejom, kde som si dokonca vyslúžil pochvalu. V Nemeckej ma predbehol, aby istil aj moje pristátie. Po krátkej prestávke sme pokračovali až na Mlynčok, kde sa podobná pristávacia taktika zopakovala. Tu ma však už musel odchytiť, inak by som Mlynčok minul a možno tvrdo pristál o kúsok nižšie na skale, trefne vodákmi zvanej Magnet. V táborisku som opäť s pasiou sledoval koľkých vodákov Feriho príchod potešil. Mnohí sa s ním s radosťou zvítali. Boli to úprimné stretnutia plné spoločných zážitkov a spomienok.
Naše lode sme nechali na Mlynčoku a nebol problém ani s odvozom na železničnú stanicu v Slovenskej Ľupči. Tam ďalšie prekvapko. Feri si v pokladni kupuje lístok pre cestujúcich nad 70 rokov. Je to možné ? No comment. Vlakom sme sa vrátili. Feri vystúpil v Nemeckej a ponúkol sa, že vezme aj môj batoh, aby som sa s ním nemusel trepať až do Brezna. Tak on by kľudne šliapal dobrý kilometer zo stanice do táboriska s dvomi batohmi, aby som ja „mladý pánko“ nemusel prejsť 50 metrov zo stanice v Brezne k autu. Keď sme sa opäť stretli a boli už pod strechou (to opäť zariadil vďaka svojim čarodejníckym schopnostiam), strhla sa jedna búrka za druhou, lialo celú noc. Ráno (čáry-máry fuk ) opäť slniečko a my opäť na Mlynčoku. Hladina Hrona v noci celkom dramaticky stúpla (v B.B. 180 cm.), netrúfal som si pokračovať sám.
„Neliezlo“ to zo mňa vôbec ľahko. Feri sa len usmial, chcel mi totiž navrhnúť to isté. Tak sa stalo, že sme pokračovali len na mojej Barake. (jeho Pálavka mu už snáď odpustila.) Mal som tú česť robiť mu háčika. Predvídal problémy, riešil ich skoro a s prehľadom. Pokyny boli jasné, nevnášali nervozitu, skôr upokojovali. Iba raz z jeho úst vybehlo „k-rva“ hoci dôvodov aj na tvrdšie slová mal ďaleko viac. Aj ho to hneď zamrzelo... „vieš, ja to tak nemyslím, ale náklon po prúde nie je to isté čo náklon proti prúdu.“ V úseku Mlynčok – Sliač sme prenášali len dvakrát. Ľupčiansku hať (Feri ju chcel dať, ja som mal obavy, rešpektoval to) a samozrejme Šalkovú. Vlkanovskú perej ( pri 180-ke v Bystrici to už je statočná perejisko) najprv pozorne prezrel a nafotil, potom sme ju vďaka nemu bez problémov splavili.
Keďže nie sme žiadni kultúrni barbari, pristáli sme i v Hronseku, prezreli si kostolík i lipy. Plavbu sme ukončili na Sliači, kde sme sa v cukrárni odmenili dobrými zákuskami a kofolou.
Feri už vedel o mojej závislosti na kofeíne, tak ma za moje háčikovské „služby“ odmenil aj voňavým pressom. Pohľad z okna cukrárne (opäť veľký mág a jeho čáry-máry fuk) a kde sa vzal, tu sa vzal, pri našej lodi so starou Fordkou Mana stál. Búrlivé zvítanie s Ferim a ponuka odvozu na Mlynčok, kde nás čakala jeho Pálavka a moje auto. Cesta domov pri country muzičke z autorádia bola príjemná a rýchla.
P.S. Feri, náklon po prúde trénujem poctivo doma vo foteli a už mi to celkom ide.
Pridať nový komentár