Bol Silvester, pol siedmej ráno, na diaľnici bola slabá premávka. Petra si pospevovala s rádiom. Bola rada, že dnes pôjde z práce skôr, šéfka sľúbila, že ich pustí. Cesta bola mokrá, ale nie šmykľavá a doma ju čakala nasolená kačica, ktorú večer upečie. „Bude to pekný deň a príjemný večer,“ pomyslela si, keď sa v aute ozvalo hlasné pípnutie. Oči sa jej rozšírili. Čo to bolo? Na palubovke sa rozsvietil oranžový obrázok.
Rýchlo pozrela na sedadlo spolujazdca, či tam má kabelku a jednou rukou hľadala mobil. Vytočila naposledy volané „ ICE Martin manžel“.
„No?“
„Martin, svieti mi na palubovke taký obrázok tej konvičky s kvapkou.“
„Olej?“
„Asi.“
„A svieti to oranžovo, alebo červeno?“
„Oranžovo.“
„Hm, tak máš málo oleja.“
„No dobre a teraz čo?“
„Nič.“
„Nič?“
„Choď ďalej, ale keby to zasvietilo na červeno, hneď zastav, lebo zadrieš motor.“
„Čo?“
„Alebo dolej. V kufri možno nejaký olej je.“
„A to kam mám naliať?“
„Ty si nechodila do autoškoly?“
„Chodila, ale tam nám to neukazovali.“
„Museli vám to ukazovať.“
„Neukazovali! A keby aj, tak to bolo pred jedenástimi rokmi. Zavolám ti z parkoviska.“
„No dobre, čau.“
„Čau.“

Na parkovisku pred prácou, šťastná, že nezadrela a prešla celým mestom bez problémov, hrdá na to, že v kufri našla nejaký olej, zavolala manželovi znovu:
„Som pred robotou, v kufri som našla takú šedú nádobku s nápisom Castrol a je tam tak na dne. Teraz mi povedz, ako sa otvára kapota.“
„Pod volantom naľavo je taká páčka.“
Petra si bola istá, že toto bude nadlho a na konci z nej bude úplná krava, ale predstava zadretého motora uprostred diaľnice na Silvestra ju nenadchýnala.
Asi po pol minúte hmatkania objavila to čo chcela:
„Mám ju potiahnuť? K sebe?“
„No, potiahni,“ povedal Martin otráveným monotónnym hlasom.
Ozvalo sa cvaknutie.
„Áno, áno, podarilo sa,“ prebehla pred auto a snažila sa kapotu nadvihnúť, „ale ako sa to teraz...“
„Budeš potrebovať obidve ruky,“ prerušil ju, „jednou musíš nájsť takú záklopku a druhou otváraj.“
Petra naklonila hlavu nabok a mobil si pri uchu pridržiavala ramenom. Takto sa jej podarilo otvoriť kapotu, podoprieť ju a odšraubovať viečko s obrázkom oleja, otvoriť fľašu a naliať z nej olej.  Trikrát si overila, či ho nalieva na správne miesto. To už zneistel aj Martin:
„Dúfam, že si to nenaliala do zásobníka s červeným viečkom!“
Petra stuhla. V ľavej ruke držala červené viečko.
„Ježiši áno, mám červené viečko, kam som to naliala?“ ruky sa jej roztriasli, no vzápätí si uvedomila, že len stresuje: „jáj nie, to je viečko z tej olejovej fľaše.“
V telefóne bol počuť hlasný vzdych.
To bol ten moment, s tou kravou, o ktorom premýšľala už na začiatku.
Zatvorila fľašu a len sa uistila: „Tak zašraubujem to viečko a je to?“
„Áno,“ hlas znovu nadobudol obvyklú flegmatickú úroveň.
Petra sa posledný krát nahla nad motor, spokojná, že to predsa len zvládla.
Chcela zatvoriť kapotu, no ako zodvihla ruky, mobil sa jej vyšmykol z ušno-ramenného zovretia a spadol. Niekam dovnútra.
Do nárazníka.
Rýchlo po ňom siahla a tým ho zasunula pod nejaký blbý kus plechu.
Už ho nevedela nahmatať, počula z neho len nezrozumiteľné výkriky.
Kľakla si pred auto do snehu a do mriežky v nárazníku kričala: „Si tam? Počuješ ma? Spadol mi mobil do nárazníka, zavolám ti z roboty!“
Postavila sa. Ruky čierne od motora, kolená mokré od snehu a telefón v nárazníku začal vyzváňať. Ešte pred hodinou to vyzeralo na príjemný deň.