Trpezlivosť ruže prináša. Neviem či to platí úplne, ale v našom prípade nám trpezlivosť priniesla nádherné jesenné babie leto.

    V lete boli slovenské rieky unavené. Kvárilo ich dlhodobé sucho. Keď sme sa vybrali na dolný Váh, neveriacky sme pozerali na kompu vo Vlčanoch. Sedela na dne a kompári nám prezradili, že neprevážajú už mesiac. Splav z Vlčian do Kolárova však mal svoje čaro. Plytká voda bola vyhriata, posedieť si na piesočnom dne sa dalo aj uprostred rieky. Pláž v Komoči siahala takmer k druhému brehu... Na Pálave sa však stále dalo a keď sa nedalo, tak sme vystúpili a potiahli. Na ostatných slovenských riekach, okrem Dunaja a jeho malého brata, však svietila  na vodáckom semafore červená. Tak sme si dolný Váh zopakovali v lete až trikrát a vlčianski kompári  nás už vítali ako domácich. Potom sa zdalo, že leto prešlo rovno do zimy a jeseň si tohto roku ani neškrtne. Na dolniakoch niekoľko dní vytrvalo pršalo a severnejšie zaskočila domácich predčasná snehová nádielka. Zrazu to však prišlo. Vykuklo slniečko a v povetrí začali poletovať postriebrené vlasy babieho leta.

Prišlo v pravú chvíľu, pár dní pred „dušičkami.“ Nesmieme váhať. Sme odhodlaní využiť hneď prvý víkend. Veď rieku treba zamknúť a vodácku sezónu ukončiť ako sa patrí. Výber rieky a konkrétneho úseku zostal na mňa. Pomohol mi nový aktualizovaný Sprievodca po Hrone. Listujem v ňom a hľadám úsek, ktorý by nebol príliš ďaleko, nemuselo by sa na ňom prenášať, mal by mať približne 25 r.km a nebolo by zlé, ak by bol aj krajinársky atraktívny.  Chceme toho ozaj dosť, ale zamknúť rieku treba slávnostne a s noblesou. Obraciam strany a už to mám. Buď ideme z Rudna nad Hronom alebo z Voznice a skončíme v Tlmačoch.  Sem – tam nejaká perejka, pohľad na najmladšiu, len 102 tisíc rokov starú  slovenskú sopku - Putikov vrch, veže Benediktínskeho kláštora v Hronskom Beňadiku, 10 kilometrový prielom Hrona a Slovenskú bránu. To je ozaj dosť hrozienok na tomto koláči.

   V sobotu, 24. novembra, plní očakávania vyrážame. Vo Voznici sa nad riekou ešte prevaľuje hmla a prekvapí nás aj ranný chlad. Brehy rieky sú zarastené tak husto, že by sme sa k vode museli presekať mačetou. Skúsime v Rudne. Auto nechávame pred železničnou stanicou a k rieke nás privedie chodník vyšliapaný rybármi.  Pod mostom nás „vítajú“ hrozivo vycerené zuby larzenovej steny.

Radšej sme odrážali o pár metrov nižšie. Kým sme naviazali sedačky a nafúkali Baraku, začala hmla stúpať a objavilo sa slnko. Vyrážame, prúd nám výdatne pomáha a perejky nás hojdajú.

Sprevádzajú nás volavky a kormorány. Ani sa nenazdáme a míňame ostrov v Brehoch, podplávame nový i starý most.

Obdivujeme kužeľ najmladšej slovenskej sopky – Putikov vrch - nad Tekovskou Breznicou. Po ďalších štyroch kilometroch sa celkom radi lúčime s diaľnicou.

 V diaľke už vidíme dve veže benediktínskeho kláštora v Hronskom Beňadiku.

Plavbu si naplno vychutnávame, slnko už dávno vyhnalo ranný chlad, vôkol poletujú pavúčie vlákna babieho leta, nemáme sa prečo ponáhľať. Neponáhľa sa ani riečny prúd. Hron v tomto úseku je už dôstojný a vyrovnaný pán.

Míňame Hronský Beňadik a o chvíľu pristávame pod Krivínom. Kanoe schováme v kríkoch a len tak naľahko vybehneme na Krivín. Pohľad na Hron meandrujúci hlboko pod nami stojí za to.

Vďaka Jane si prišli na svoje aj chuťové poháriky. Na skalnom vrchole sa podávala skvelá kávička.

    Pred sebou máme posledných päť kilometrov . Končíme pri cestnom moste v Tlmačoch.

Poďakujeme sa rieke, symbolicky otočíme párkrát vo vode listom pádla a svorne odriekame:

 Zamykáme řeku pádlem letitým

několikrát spravovaným, plechem obitým.

Zamykáme řeku, zahazujem klíč,

od vody si odpočinem, budem chvíli pryč.

                                                                                                                                          Ahoj Jana a Ivan