Konečne sa pomaly dostávame k vlastnému písaniu.
V nejednej poviedke a románe, hlavne z minulých čias sa stretávame z tým, že hrdina nutne potreboval odovzdať nejakú správu, ale nemal ju čím napísať. Preto sa porezal do prsta alebo niekde inde a napísal správu vlastnou krvou. Je dosť pravdepodobné…
v bezmocnej nedôvere
mĺkvo
naťahané brázdy
a neha
vytláčaná z preliačín
prsty vkladám do rán
v údive
odrazu prázdny
skúšaš ma vyhladiť do strán
dúfajúc
že naznačím
a ty
mäkko vsiakneš...
Smútok z toho čo spôsobil som mám
a hlavne preto sa cítim byť sám
cez moju bolesť trpia ostatní
prízraky záhrobia v duši mi povstali
ospravedlnenie mýtom stalo sa
nepômože dnes ani zajtra
čas dám tomu - no jazvu zanechal som
určuješ ma ty, vy či on...
no nikdy sám sa neurčím
v tom je môj kríž
volám…
Utíchne vietor, na ruke pristane mi prvá mucha; odbzučí a zase si len prisadne ku mne, na slnkom ohriatu skalu obrastenú lišajníkmi, ktoré mi pripomínajú tretiu svetovú uniformu. Správam sa ako blázon. – ovoniavam mach na mŕtvych pňoch, objímam stromy a všetko je to o láske. Nikto mi neuverí, že…