Oči, sledujúce ťa deň čo deň,
zmätené, túžiace, zradené.
Hľadajúc tvoju tvár v dave
plný šedých tvárí,úprimný smútok odrážajúczrkadlo duše.Pery, šepkajúce tvoje meno,plné, nesmelé, nežné.Volajúce ťa späť do oblakovhlasom ľútosti,
keď zo zeme padnutých
niet mosta ani cesty.
Je zaujímavé ako sú niektoré pocity protichodné....na jednej strane tupá bolesť zarývajúca sa priamo do všetkých chlopní a závitov a na tej druhej akási neustála túžba aspoň na chvíľku precitnúť do minulosti a vidieť to krajšie svetielko, ktoré občas svietilo na cestu... Akí sme maličkí, ešte…
Snovým pohľadom sťaby kvapka, Pretekáš mojim životom. Postojíš, no len čo zavejú západné vetry, Odihráš sa za inou rosou. Sŕkaš životom, neznesiem to, No ďalej natriasam cirrusy poblúznení. S chichôtkou v studni,čo pomaly vysychá Len ťažko hľadám vhodný pijak. A atrament našich rozhovorov vypila…
Malú terasu objímal neskorý letný večer. Útulnú reštauráciu od úplnej prázdnoty delili len dvaja zamestnanci a starec, ktorého silueta sa črtala na pozadí širokého sivohnedého kmeňa mnohoročného orecha. Pod jemným dotykom vetra sa šveholenie tmavozelených kopijovitých listov vznášalo nad osamelou…