zbútľavel som
takmer do prstov
kedysi som nimi zdrapil zem
keď ňou márne kmásal
vietor
zúfalo praskajúc
stŕhal hrdosť
kým
zem vtiahla bolesť
po každom súboji
stečený
zvnútra
kamsi do útrob
šeptám
o nás
každému
kto sa skláňa
zbútľavel som
keď raz celkom stečiem do ticha
už mi ju nevezme…
„Dnes nie, sestra Mária Agáta,“ odbila ma matka predstavená, len čo som vošla do jej kancelárie. „Už som vám predsa povedala, že na tú tému už nebudeme debatovať. Teraz sa vráťte do svojej cely. Nezabúdajte na pravidlá nášho kláštora,“ mávla rukou Matka Predstavená, vrhnúc na mňa zlostný pohľad a …
navôkol klam
vravím si každý deň
nech je to tak či tak
aj tak v ňom žijem
ak čo len jednu chybu urobím
stav v ktorom som
náhle ma odpraví
z vlastnej reality
ak uznám že nie je to čo vnímam pravdivé
náhle sa otázka zákerná naskytne
otázka ktorá odpovedí mnoho má
otázka ktorá je iba mnou riadená…
Muž tresol päsťou po dubovom stole, až sa víno vylialo z čiaš. Vzápätí naň pripichol nožom pergamen. „Ten vrah sa mi vysmieva!“ zreval rozčúlene s červenou tvárou. „Mne, samotnému kráľovi.“„Viete čo to je!?“ spýtal sa po ťaživom tichu, keď ukázal na zdrap papiera. Zvraštil obočie a s páliacim…