Keď kvapka po kvapkemi na tvár padla z nebaboli prestávky prikrátkeosud mi opäť privial teba po týždňoch plných páľava prahnúceho suchadáždik šantivý mnou mávala tešil môjho ducha úsmev tvoj viac by mi dalkeď dážď začal zrazu bodaťnáš rozchod veľa nám vzalchtiac-nechtiac...hm... rozhodol som sa…
1. deň - poobede
Kráčam. So svojím vlastným tichom. Nie po ulici, ako sa sluší a malo by sa. Idem krížom cez pole, kde sa niekedy vrany rady prechádzajú a pozorujú nás, ľudí. Nie je to pokojná chôdza. Nedá sa nemyslieť na ďalší stratený deň, ktorému kráčam v ústrety, akoby to môjmu telu bolo jedno…
Pol siestej ,
a na mna sada prach.
Pol siestej,
a ty stale nie si vo dverach.
Pol zivota
Pol siestej
a teba niet doma
ked zomrie srdce cloveka
potom aj laska skona
ked ostava sama doma.
Len slzy na tvari predstavuju cit.
Nic sa ti nedari a stracas volu zit.
Mat tvoju ruku na lici, po tvojom boku byt!
Povedat milujem Ta!
odpovies: Prid!
Ale naco a kam?!
To malo co sme mali, uz zobrali nam...
Teba zotnu ako kacira,
ja ostanem sam...