Padá na mňa november. Nepodlieham nátlaku ženských časopisov. Nikto mi nevnútil pocit jesennej melanchólie. Je tu.
Tvoje ľahostajné oči ma ubezpečujú, že vášeň je preč. Ešte stále sedíme pri sebe, no každý hľadí do iného kúta. Ešte stále a možno navždy. A ktovie, či nie naposledy.
Mali by sme niečo.....kým máme ešte chuť tu sedieť. Ale kto prvý? Ja neviem, čo mám urobiť, tuším len, čo by si mal urobiť ty. Aj keď je dosť možné, že ak by si to urobil, nebolo by to ono. Realita je vždy trápnejšia a menej šťastná.
A tak snívam.
O veľkej kríze a ešte väčšom udobrovaní – len preto, že neviem, o čom to je, hlúpa.
O tom, že mi len tak prinesieš veľkú kyticu.....viem, že sa nedá zjesť, zvädne a je zbytočne drahá, no nie je zbytočná.
O tom, že mi pripravíš horúci voňavý kúpeľ, uvaríš večeru, pobiješ sa kvôli mne, nastriekaš na plot nápis: Ľúbim ťa, tekvička! Keby si len niečo také urobil!
Také bláznovstvo. Hlúpy nápad. Prečo mi nevidíš do hlavy? Nechápeš čo chcem?
Škoda.
Ani ja.
Možno len čosi malé, no radšej niečo obrovské.
Tak prečo tomu nerozumieš?
Pozoruješ ma. Vidíš, že niečo nie je v poriadku, odhaduješ situáciu. Toto nikdy neuhádneš, milý môj. Tvoje romantické predstavy začínajú pri podprsenke a končia v nohavičkách. „Hneváš sa na mňa?“ pýtaš sa. Taká hlúpa otázka.
„Nie,“ krútim vytrvalo hlavou a trošku sa usmievam. Aspoň ťa trošku vytrápim, ty lenivec. Otočíš hlavu a znovu sa dívaš do svojho kúta.
To je všetko?
No, to som ti teda dala.
Čo v tom kúte vidíš? Aha, televízor.
Asi to bude tým, že ty si človek praktický a mojej nálade nerozumieš. Aj tak dobre. Stačí, že s ňou bojujem ja.
A november stále padá. Trochu mu uhnem, nech má miesto. Tak sa tu len prevaľuj, ty zamračený, zahmlený!
Je to už tak dávno, čo mi november nevadil. Sedeli sme vonku a na tebe bolo tak horúco. Tvoje praktické ľadové ruky pod mojou košeľou rozopínali bleskovou rýchlosťou a pálili dožerava.
Zostarli sme. Je to všetko len preto, že sme zostarli? Preto je tu ten november?
Pomaly vstávam a cítim na zadku tvoj pohľad. Stále to funguje. Chyba je teda vo mne. Ale len v najskrytejších myšlienkach. Nikdy by som nepriznala nahlas, že chcem zažiť niečo ......čo vlastne? Že chcem zažiť niečo, čo zažiť nechcem. Nechcem nič stratiť, aby som si to mohla potom vážiť. To je na nič.
Takto mi to stačí. Pohrávať sa s myšlienkami a snívať.