S Henrichom bol život slnečný. Príjemných 25 stupňov, na dvore zelená tráva okolo nafukovacieho bazéna. Žiadne oblaky, žiadne prehánky, istota a pokoj. Biela blúzka so sukňou po kolená.  Keď som sa schúlila do jeho náručia, bola som doma. Bol pozorný, otváral mi dvere, nosil ťažké tašky a počúval ma. Ohromovalo ma, že mi bol schopný dať všetko len preto, lebo som s ním bola.

Nič nežiadal.

Mojim nápadom sa usmieval,  zaujímalo ho o mne úplne všetko a večer, keď sme zhasli, miloval ma nežne a vášnivo, akoby hral na husle. Opatrne mi prešiel ukazovákom stredom čela cez nos k perám a ja som ho chcela uhryznúť. Zatváril sa prísne a pohrozil mi prstom. Zvážnela som a započúvala som sa do jeho clivých tónov, ktoré pomaly postupne naberali na sile, intenzite a nehe.

Dokonalý husľový koncert.

Nič pre mňa.

Chcela som mu to povedať pokojne, bez zbytočných scén, no on nechápal. Uisťoval ma, že tu bude vždy len pre mňa, pripravený otvoriť mi dvere, keď sa budem vracať. Tak som vzala motyku a zasekla ju do bazéna na dvore. Aby pochopil, že to myslím vážne.  Voda sa vyliala na dokonalý trávnik. Zamračilo sa a ja som odišla s pocitom ľahkosti, lebo byť zbožňovanou, dostávať všetko a nedávať nič bolo pre mňa ťaživé.

Stretla som Gaba. Pri ňom som počasie nevnímala. Menilo sa rýchlo, často a intenzívne. Našla som to, čo som hľadala. Chlapa, pre ktorého by som vraždila. Bola som pripravená nasledovať ho kamkoľvek. Vedela som, že so mnou nebude navždy a on mi to nikdy nesľuboval. Preto som do vzťahu s ním šla po hlave, aby to celé nakoniec bolelo ešte viac.  

Bazén sme nemali, ležali sme vo vani. Niekedy mi otvoril dvere a držal ich so sklonenou hlavou, kľačiac na jednom kolene, kým som prešla a inokedy mi zabuchol pred nosom. Ráno krátka kožená sukňa, na obed roztrhané rifle, večer červené plesové šaty s páperím na rukávoch.

Rozprával mi vtipy, ja som ho za to hrýzla do ramena. Vravel, že som jeho liek a užíval ma v návykových dávkach.

Sex s Gabom, to boli gitary a bubny.

Nežne zabrnkal na moje struny a potom mi vyrazil dych. Bolestné balady, ktoré mrazili v zápästiach sa striedali s výbušnou energiou, ktorá gradovala až do úplného šialenstva.  Nežný spev prechádzajúci do besného revu. Svojou hudbou ma ovládal a mne sa každá skladba vryla do pokožky.

Už je to pol roka, čo odišiel.

Ja som mu nechala na ramenách jazvy od nechtov a zubov a on mne deravú dušu, ktorú stále neviem zaflekovať. Keď zabuchol dvere, utekala som do lesa. Vysoké borovice nemo načúvali mojim výkrikom a bez mihnutia oka znášali moje zúrenie a besnenie. Chcela som si vybiť zlosť, no tá sa len zmenila na smútok. Unavene som si ľahla na zem a trýznila sa spomienkami. Nekonečne dlho som ležala bez pohnutia a tráva mnou bolestivo prerastala.  

Prišiel ku mne Henrich a chcel mi pomôcť vstať. Zaváhala som. Bolo by jednoduché započúvať sa do jeho sladkých huslí, no nebolo by to fér. Nechcela som sa klamať a preto som vstala sama. Gitaru potrebujem k životu a pri jej prvých tónoch by som mu aj tak zasa utiekla. Hudbu má človek v krvi a tá sa nedá len tak vymeniť.

Teraz bojujem s počasím sama a čakám. Na niekoho, kto zahreje, ale nespáli. Na muža, ktorý ma rozosmeje, nebude mi otvárať dvere, /na to stačím sama/, no vykopne ich, ak budú zamknuté. Na lásku, v ktorej nikto nie je víťazom a nikto porazeným. Na hudbu môjho života, v ktorej budú husle, gitary a bubny v súlade.