Obišla som chatu a zaprela som sa do suda s dažďovou vodou, kým som ho neprevrátila. Na koberec z opadaného lístia sa vyliala brečka páchnuca hnilobou. Doniesla som si vodu z prameňa a drsnou kefou som dovtedy drhla vnútorné steny suda, kým z neho prestali opadávať šúplaty usadenín a voda oplachujúca jeho steny nebola na pohľad čistá. To stačilo. O nič viac mi nešlo. Len o to, aby bola voda na pohľad číra a nič v nej neplávalo. Aby som nemala problém ju piť. Nevadí, že toto nie je ideálna nádoba pre pitnú vodu. Čoho by som sa mala báť? Že ochoriem a umriem? Nebuďte smiešni.

Predstavila som si, ako naši zistia, že nie som vo svojom byte ani na inom známom mieste. Moja mama, moji bratia Fabien a Mathieu, obaja starší. Budú ma hľadať, no nenájdu ma. Aj preto som si vybrala toto miesto. Určite im nenapadne, že som tu. Nepoňala som to ako nejakú krutú skrývačku, v ktorej ich moje nenájdenie bude stáť môj život. Ani ako to takzvané volanie o pomoc, keď sa človek pokúša zabiť spôsobom, pri ktorom je skoro isté, že mu v ňom zabránia. Ľuďom, čo takto na seba upozorňujú, vôbec nerozumiem. Budú zachránení, možno sa k nim začne blízke okolie správať lepšie, ale za akú cenu?! Za cenu šepkania si a myšlienok: pozor, to je psychopat, musíme s ním do konca života zaobchádzať ako s nervovo labilným a duševne chorým, nie ako s plnohodnotným členom spoločnosti, aby sa o to náhodou nepokúsil znova. Otrasné!

Nie, dať si pred rodinou na čelo doživotnú nálepku vyšinutej nemienim. Preto som zavrhla aj mnoho ďalších spôsobov smrti: hrozilo pri nich veľké riziko zachránenia. A ja si už neželám upozorňovať na svoje problémy – neraz som to skúšala a len s čoraz úbohejším výsledkom. Teraz chcem už iba so všetkým skoncovať. Definitívne.

Neobávam sa toho, že by ma niekto v akútnom strachu o môj život náhle tak pochopil, že mu dôjde, na ktoré jediné miesto som stýraná žiaľom mohla ísť. Na to nedostačuje ani veľkosť ich strachu, ani schopnosť empatie. Žiadne volanie o pomoc a žiadne záchrany ako vystrihnuté z rodinného filmu, ktorý má podčiarknuť súdržnosť a vzájomnú blízkosť jej členov. Ďalšia vec, ktorú ma život naučil okrem toho, že nepozná spravodlivosť je, že nepozná ani sentiment. Nijaké padanie si s plačom do náručia. To bolo vymyslené čisto z komerčných dôvodov. V skutočnom živote to nejestvuje. A ľuďom ani nevadí, že to nejestvuje.

Okrem mňa.

Vzala som sud a pokúšala som sa ho prepchať dverami chaty. Jednu strašnú chvíľu sa zdalo, že to nedokážem – po ďalšom zapretí však s rachotom dopadol do predizby, kým ja som sa zadychčaná chytila zárubne. Vošla som dnu, prekročila som ho a dotiahla do obývačky, kde som ho postavila vedľa piecky. Vrátila som sa do kuchyne, z kredenca vybrala vedro a zamierila som von, k miestu, odkiaľ sa ozývalo zurčanie vody. Musím si spraviť čo najväčšie zásoby vody. Zamýšľala som umrieť hladom, nie – podľa mojej mienky – podstatne horším smädom, ale uvedomovala som si, že onedlho natoľko zoslabnem, že každodennú cestu k jarčeku už nebudem zvládať.

Obzrela som sa k chate pomaly zakrývanej stromami. Chata. Spomienka na príjemné vzrušenie, ktoré vo mne to slovo vyvolávalo ešte aj dlho potom, ako nemalo prečo. Mysľou mi preblesol ďalší zážitok zo strednej školy – ako ma spolužiaci pozvali na chatu a aké radostné zachvenie to slovo vo mne vyvolalo. Prirodzene. Bolo to preto, lebo som si pri ňom predstavila túto chatu. Teda, niečo na jej spôsob. Realita bola samozrejme iná. Žiadne detské bláznenie sa, ale typické teenagerské alkoholové orgie. Väčšinu víkendu som strávila mrzutým sedením v podkroví na úplné nepochopenie mojich kamarátok. Nevedeli, prečo sa zo mňa zrazu stala taká fúria. Ale ja som to chápala, ak nie priamo vtedy, tak v nasledujúcich mesiacoch. Nič proti odviazaniu sa, ale chata pre mňa vždy znamenala niečo iné. Úplne odlišnú formu zábavy, než sa diala vtedy, keď som mala sedemnásť či osemnásť. Bezstarostnú a čistú formu a... a... a to, čo sa tam vtedy so spolužiakmi dialo, to bolo ako sklamanie. To bolo doslova zneuctenie mojich spomienok.

Chápete ma?

Viem, hlúpa otázka. Keby sa na svete niekedy nachádzal niekto, kto má chápe, tak tu teraz sama v horách a bez jedla nie som.

Čupla som si k prúdu a podložila vedro.

Niekedy mi pripadá hlúpe, čo robím. Myslím tieto myšlienky. To, že si v hlave vediem akýsi mentálny denník, v duchu komentujem udalosti a niekedy sa v ňom obraciam s nejakou rozhorčenou otázkou na jeho čitateľov, ako keby nejakí mohli existovať. Skúšala som si viesť aj reálny denník. To je jasné. Je to totiž prvá vec, ktorú vám všade odporučia, keď nemáte dôverníka. Viesť si denník. Ale dlho som nevydržala. Nevedela som totiž zachytiť svoje myšlienky na papier v plnej šírke a ani v natoľko silnom odvare, aby som s nimi bola spokojná. V hlave všetko vyzerá perfektne a pochopiteľne. Pri prenose na papier sa to ale zmení na trápnu hatlaninu, takú nevýstižnú a hlúpu, že som mala nutkanie zúrivo krčiť listy papiera, hoci zvyčajne agresivitou neoplývam. A niekedy to ľutujem. To, že neoplývam agresivitou, že ju aspoň raz za čas nemôžem obrátiť voči nespočetným ľuďom, ktorí si to zaslúžia.

Zase som riadne odbehla, čo? To je bežné. Nie normálne, ale u mňa v posledných rokoch bežné. Neviem sa na nič sústrediť. Vôbec, ale vôbec na nič sústrediť. Ten zožierajúci mor zvaný smútok je skrátka všade, zastiera zrak, zastiera sluch, nedovoľuje mi vidieť nič okrem toho, čo s ním bezprostredne súvisí.

Náhle mi z kútiku oka vytiekla slza. Utrela som ju, zatiaľčo druhou rukou som narovnávala vedro. To sústredenie. Tá jeho strata ma tak rozľútostila. Donedávna som ešte aspoň kedy-tedy mala pocit, že by to ešte všetko mohlo byť dobré, keby okolnosti konečne prestali hrať proti mne. Ale táto moja vlastná premena, ten útlm, tá nesústredenosť signalizovali, že som nenávratne poškodená.

Smrkajúc sa vraciam s vedrom. Kde sme to skončili? Aha, myšlienkový denník. Navykla som si naň. Celkom dobrá vec. A má tiež tú nespornú výhodu, že mi ho nikto nemôže nájsť a prečítať.

Ale je to skutočná výhoda?

Uvažovala som, že by som predsa len mohla niečo napísať. Nejaký list na rozlúčku. Posledný pokus o vysvetlenie toho, čo som sa mnoho rokov neúspešne pokúšala vysvetliť ústami. Ale načo? Nechápali ma za života – čo mi už pomôže, ak ma pochopia po smrti? To by bolo len horšie. Mohlo by ich to raniť.

Ach, stále zabúdam. Vari by som mohla niekedy veriť tomu, že je tu reálna možnosť pochopenia ma? Preber sa, Jackie. Žiadny sentiment neexistuje.

Áno, asi sa budú viniť z mojej smrti. Ale len do tej miery, ako sa človek viní za to, že ignoroval podivné zvuky vydávané chladničkou, keď jedného dňa nájde všetky potraviny v nej pokazené.

Uvažovať, či za vznik tých čudných zvukov predchádzajúcich pokazeniu kompresora neboli zodpovední oni, im určite nenapadne.

V očiach ma pálili ďalšie slzy. Automaticky som sa ich pokúšala zadržať, kým som si uvedomila, že nemusím. Tu už konečne nemusím. Môžem si poplakať, koľko chcem. Nikto ma nevidí, nikto neohŕňa nos nad malou rozmaznanou Jackie. Nič v sebe nemusím dusiť. Môžem revať, koľko chcem. Aj ľutovať sa. To už vlastne robím. Ľutujem sa strašne, že? A to je dobre, lebo na dokončenie úlohy budem potrebovať všetku sebaľútosť sveta. Len mnou pohŕdaj, môj milý, imaginárny čitateľ. Aspoň nepočujem tvoje výčitky. Ja som si svoje emócie nevybrala, ale ustavične som za ne musela niesť zodpovednosť. Tu už nemusím. Môžem byť aká som bez následkov.

S týmto pomyslením som si chcela poplakať, ale nutkanie na plač ma prešlo. Pochopiteľne. Krátka úvaha zmenila smútok na hnev. Stávalo sa mi to často aj pred týmto mojím – ako to nazvať – výletom. No hnev bol rovnako neužitočný ako smútok, bolo to niečo, čo sa tak strašne chcelo vydrať von a nemalo sa kam.

Vliala som vedro do suda na dažďovú vodu. Otočím sa k prameňu ešte veľakrát, kým sud nebude plný. Potrebujem rezervu pre každý prípad, hoci nepočítam s tým, že vydržím pri vedomí dlhšie ako tri-štyri dni. Keď som bola hotová stresom z prijímacích skúšok na elitnú strednú školu, na tretí deň po tom, ako som prakticky nevzala nič do úst, som omdlela. Lekárka povedala, že to bolo z nízkej hladiny cukru v krvi. Tak vidíte. Možno ste sa zhrozili nad tým, aký ťažký koniec som si vybrala, ale ja viem, že to nič nie je. Mám to v podstate aj odskúšané. Počas tých troch dní som si ani nespomenula na jedlo.

Teraz som si však na jedlo spomenula. A nie je to dnes prvý raz. Ale to sa dalo očakávať. Snažím sa zbavovať takýchto myšlienok, nepozorovať sa. Stačí si vhodne zamestnať myseľ a pôjde to.

Mimochodom, tie prijímačky som neurobila. To len na margo adekvátneho zadosťučinenia môjho utrpenia. Neprišlo ani vtedy, ani pri iných príležitostiach. A keď sa celý život snažíte zbytočne, prestane vás to baviť.

Presne ako teraz mňa.