Pred dvomi rokmi som snežnice v zime ťahal so sebou zbytočne. Snehu bolo síce veľa, ale bol zmrznutý a udržal ma. Na Téryho chatu to išlo aj bez nich. Minulý rok som si ich nevzal, a keď som to po márnom boji  musel pod Zbojníckou chatou otočiť, zaprisahal som sa, že snežnice už doma v zime nikdy nenechám. Najprv som sa prepadával do snehu po kolená, neskôr vyše pása, nakoniec som sa plazil. Jednoducho to nešlo, tak som sa kúsok pod chatou otočil.  Závidel som Jane, lebo jej mušiu váhu sneh udržal a bez problémov na chatu „vyhopkala.“ So smútkom, ale i zlosťou na seba samého som sa pozeral, ako jej silueta mizne za skalným prahom. Hlavná vec, že moje snežnice odpočívali doma v skrini... Bez nich už v zime nikdy do Tatier nejdem! Tohoročná zima je zatiaľ na sneh skúpa, ale sklamanie z minuloročného predčasného návratu je stále  „živé“, takže  rozhodnutie z minulého roka platí. Beriem ich, hoci tuším, že zbytočne. Aspoň sa prevetrajú.

    Belianske Tatry  sú mimo hlavných turistických centier  a práve tým sú pre nás príťažlivé. V zime sa v nich núka nádherná sedemhodinová túra z Tatranskej Kotliny, Dolinou Siedmich prameňov na chatu Plesnivec.

Odtiaľ popod hlavný hrebeň Belianskych Tatier k Veľkému Bielemu plesu a od neho na Chatu pri Zelenom plese.  Z nej už „len“ dole dolinou Kežmarskej Bielej vody na Bielu Vodu.

   Belianske Tatry sú zaujímavé najmä tým, že sú geologicky úplne odlišným horstvom než Vysoké Tatry. Bodom „dotyku“ tmavej vysokotatranskej žuly s bielym vápencovým 14 km dlhým hrebeňom Belianskych Tatier je Kopské sedlo. V „Belankách“ síce chýbajú typické tatranské morény, skalné prahy, terasy a divoké rázsochy, pozornosť vnímavého turistu však rovnako upútajú strmé vápencové steny a najmä  dominanty tohto hrebeňa Ždiarska vidla, Havran a Bujačí vrch. Tešíme sa aj na chatu Plesnivec, kde vládne nefalšovaná horská atmosféra.

Plní očakávania pekných zážitkov  vystupujeme 1. februára o 7.15 ráno v Tatranskej Kotline z takmer prázdneho autobusu. Batohy na plecia a Dolinou Siedmich prameňov vyrážame na našu prvú zastávku, chatu  Plesnivec, ktorá stojí na juhovýchodnom úbočí Bujačieho vrchu.

Na tomto mieste stála už v 18. storočí chatrč zlatokopa Drechslera, ktorá slúžila až do roku 1930 ako pastierska koliba. V roku 1932 si tu postavil Tibor Gresch zo Spišskej Belej súkromnú chatu. Chata získala prístavbou, o šesť rokov neskôr,  dnešnú podobu. Po 2. sv. vojne slúžila najprv turistom, neskôr bola výskumnou základňou TANAPu. V tomto období na nej spolu s manželom chatárčila pani Eva Ružičková – Kasická z Prahy. Navštevovali ju najmä botanici a biológovia z Masarykovej univerzity v Brne. Práve na týchto miestach je totiž najbohatšie zastúpenie rastlinných druhov v Tatrách. V roku 1978, po odchode pani Kašickej do dôchodku,  zostala chata prázdna a pustá. V roku 1993 prešla do vlastníctva mesta Spišská Belá a to ju prenajalo súčasnému chatárovi, bývalému horolezcovi Jánovi Matavovi, ktorý spravil kusisko roboty. Vymenil prehnité trámy a strechu, chatu zaizoloval, vybudoval sociálne zariadenia, čističku odpadových vôd, vymenil dlažby, zaviedol ústredné kúrenie...  Chata Plesnivec bola skolaudovaná v októbri 1997 a dnes opäť slúži turistickej verejnosti.  Nádherná pôvodná podoba dreveného zrubu však zostala bez výraznejšej zmeny, a keď sme sa k nej po necelých dvoch hodinách chôdze priblížili, bola to pastva pre oči.

V malej ale útulnej jedálni sme boli jediní hostia.  Spolu s čajom a sladkosťami sme si užívali najmä ticho a pohodu, ktoré tu vládli.

Aby sme prišli na Bielu vodu ešte za svetla, nezdržali sme sa dlho a pohli sa ďalej. Najprv sme stúpali lesom, neskôr kosodrevinou a zasneženými lúkami popod hrebeň. Občas sa dokonca ukázalo slnko, tak sme zo zasneženej a slnkom zaliatej Rakúskej poľany mohli nerušene obdivovať Skalné vráta, Bujačí vrch, Predné a Zadné jatky, Ždiarsku Vidlu a Havran.

Názvy Bujačí vrch, Predné a Zadné jatky súviseli s intenzívnou pastierskou činnosťou. Keď pastieri potrebovali nejaké zviera zabiť, jednoducho ho zhodili zo strmej steny a dole rozporcovali. Vyriešili tak aj zdĺhavý a namáhavý transport z pasienkov vysoko na hrebeni...Tam, kde sú žľaby pod hrebeňom bez snehu, pozorujeme kamzíkov, ktorí v zime nepohrdnú ani suchou trávou. Je ich tu dosť, v Belianskych Tatrách prečkávajú zimu. Počas fujavíc a v krutých mrazoch nájdu spoľahlivý úkryt v priestrannej Kamzíčej jaskyni, priamo na hrebeni, v blízkosti Zadných jatiek.

Práve z dôvodu ich ochrany nevedie hrebeňom Belianskych Tatier turistický chodník. Lúka na dotyku začiatku dvoch dolín, Predné Meďodoly a Dolina Bielych plies je zafúkaná snehom a bez akejkoľvek stopy. Vytýčime si smer, ale o chvíľu končíme v hustej kosodrevine a vraciame sa späť.

Po niekoľkých ďalších pokusoch sa nám podarí nájsť rázcestie pri Veľkom Bielom plese a až tu, v ten deň, stretávame prvých turistov.  

Myslím, že takýto deň, viac než päť hodín nádhernej samoty, sme v Tatrách zažili prvýkrát. Zostup k Zelenému plesu si už vychutnávame.

Na chate je však ľudí ako v nákupnom centre. Čo už, nemôžeme chcieť všetko. Pohľad na veľkolepý kotol nad plesom, obe Zmrzlé doliny a oblúk štítov od Jastrabej veže až po Kežmarský štít nám  nezovšednie nikdy.  

Dáme si horúci čaj a cestou dole, dolinou Kežmarskej Bielej vody, sa rútime ako snežné skútre. Určite prekonávame platný rýchlostný rekord. Chceme totiž stihnúť vyhliadnutý autobus. Na autobusovej zastávke Biela Voda som sa spýtal svojich snežníc, ktoré absolvovali celú túru hore na batohu: „Tak čo? Ako bolo?“

   Vraj super a mám ich zobrať aj o rok.

Ahoj, Jana foto a Ivan text