Nechcem preháňať, ale vnímavý človek, ktorý sa niekoľko dní plaví po rieke až tam, kde končí aj ona, pocíti čosi výnimočné. Väčšina riek končí na sútoku, kde splynie s inou, väčšou riekou alebo v delte, ktorou  ústi do mora. Zopár riek má aj smutné konce. Postupne strácajú vodu a skončia ako suché koryto. Nás však opantali najmä miesta, kde sa rieka stáva súčasťou mora. Chvíľa, keď sa pred vami objaví obrovská vodná plocha, spenené vlny, nad hlavou vám škriekajú čajky a vo vzduchu cítite soľ, patrí medzi vznešené a vyvoláva silné emócie. Takýto zážitok si túžite zopakovať. Silná túžba je skoro ako choroba. My sme na túto závislosť „ochoreli“ v delte Dunaja, keď sme vplávali do Čierneho mora. Neskôr sa konala recidíva a lotyšskou riekou Gauja sme vplávali do Baltského mora. Ešte ani poriadne neuschli pádla a už sme pátrali po tretej rieke a podľa možnosti aj po treťom mori. Dozvedeli sme sa o rieke Spey v severnom Škótsku a okamžite sme zahájili veľké pátranie. Zistili sme, že Spey má prameň v Škótskej Vysočine nad Lochom Spey  a po 172 km /107 míľ/ ústi do Severného mora. Z jej celkovej dĺžky je však splavných „len“ 128 km. To sa nám zdalo málo, tak sme si vymysleli ešte jeden športový cieľ. Výstup na najvyššiu horu nielen Škótska, ale Veľkej Británie vôbec, Ben Nevis.

   Zvláštnosťou rieky Spey je fakt, že jej konvexný pozdĺžny profil spôsobuje, že hoci už na rovine, sa jej tok smerom k moru neustále zrýchľuje. Až na zopár kratších úsekov je to však stále rýchlo tečúca rieka. Perej strieda perej, niektoré sú dvojkové a dve tri by som bez obáv klasifikoval tretím stupňom obtiažnosti. Spey je absolútne prírodná rieka, ponechaná svojmu prirodzenému vývoju. Tiahnu ňou lososy, preto je na nej zakázaný akýkoľvek umelý zásah. Jej ústie do mora - Spey Bay - je chránená oblasť UNESCO.

  Veľmi sme sa tešili. Najprv sme však museli rozmotať poriadne veľké klbko problémov. Pri ich prekonávaní nám pomáhala predstava, ako odrážame od brehu a naša verná družka Pálava prekonáva prvé pereje rieky Spey. Vyznamenala sa najmä Jana. Pre ňu sú prekážky výzvou, nie problémom. Po dlhej, ale vôbec nie nudnej ceste cez Bratislavu, Prahu, Luxemburg, Štrasburg, Londýn a Edinburgh, sme sa konečne ocitli v mestečku Newtonmore, odkiaľ je Spey celoročne splavná.

Keďže sa viac kamarátime s mapou a kompasom než s modernými navigáciami, orientovali sme sa najmä podľa mostov, ktoré som si vypísal z Google Earth.  Fungovalo to spoľahlivo aj bez podrobnejšej mapy a kilometráže.

    30.7.  V Newtonmore sme si doplnili zásoby jedla , pitnú vodu a presunuli sme sa k rieke. Veľmi nám pomohlo, že na kraji mesta sme vošli na dvorček malého skromného hostela a natrafili sme na sympatického pána, ktorý nám dovolil nechať si svine /tak voláme naše neskutočne ťažké batohy/ u neho. Čudoval sa, že kvôli rieke sme absolvovali takú diaľku, ale keď sme mu povedali, že to už je dlhší čas naša dream river pochopil a vyjadril nám uznanie.  Takto pekne povzbudení sme horko - ťažko dostali svine na ramená a pobrali sa k rieke, ktorá nás mala podľa našich plánov o 4 - 5 dní „dopraviť“ do Severného mora. Asi o 15,15 sme položili poriadne naloženú Pálavu na vodu a už nás niesol rýchly prúd. Istý čas trvalo, kým sme sa s riekou zžili. Už po chvíli sme však vedeli, že sme si vybrali správne. Rieka je krásna, ale zadarmo nám nič nedaruje. Rovnako sa rozhodlo aj počasie. Začalo pršať, prestalo pršať, začalo pršať..... Dážď a teplota okolo 15 stupňov je v severnom Škótsku istota, na ktorú sa môžete spoľahnúť.

Zvykli sme si a prijali to ako fakt. Zabivakovali sme okolo 18,00 za druhým cestným mostom v Kingussie, 3-4 r.km pred Loch Insh. Spoločnosť nám robili kravy, kozy a ovce, ktoré sú v Škótsku úplne všade.

V hlave si premietame prvé hodiny na vode. Pomerne plytká, ale rýchla voda, ktorú treba pozorne čítať, aby sme neuviazli na plytčine. Naviac všade veľa balvanov a ostrovčekov. Často si vopred vyberieme „správny“ smer, ale naše rozhodnutie musíme na poslednú chvíľu meniť. Na obdiv volaviek, bučiakov, rybárikov a okolia niet veľa času, plavba nás zamestnáva naplno.

Začať v Newtonmore je trošku „drncačka“ o kamene, ale dá sa. Čosi zjeme, ja sa prejdem po brehu, Jana si zapisuje prvé dojmy a zaliezame do spacákov.

  31.7.  Ráno sa zobúdzame do dažďa. Bol to poriadny heavy rain. Obloha beznádejne sivá. Okolo 9,30 však vykúka slniečko, rýchlo sušíme čo sa dá a vyrážame. Vplávame do Lochu Insh s mnohými plachetnicami, ale aj tromi chalanmi, ktorí sa šikovne plavia na paddleboardoch. Držíme sa pri ľavom brehu, kde objavíme výjazd z jazera. Za ním nám prúd rieky opäť výdatne pomáha.

Cestný most a lávka pre peších signalizujú, že sa blížime k Aviemore a Boat of Garten. Míňame Francúzov na rafte a navzájom si prajeme nice day a nice trip. Bivakujeme na rybárskom pľaci s vykoseným trávnikom a búdkou, ktorú využívame ako sklad.

Staviame stan a varíme. Jana opäť píše, aby na nič nezabudla a ja si zase doprajem prechádzku popri brehu k starému mostu, z ktorého zostali už len oblúkové stĺpy v koryte rieky. Zaspávame a netušíme, že ďalší deň bude „nabitý“  dvoj až trojkovými perejami.

  1.8.  Ráno sa zobúdzame a čuduj sa svete, svieti slnko. Rýchlo balíme a vyrážame. Rieka sa nám najprv zdala akási lenivá. Potom to však prišlo. Perej strieda perej, veľké vlny nám zalievajú Pálavu, niet ani kde z nej vyliať  vodu. V rýchlom prúde sa zrazu koryto rieky zužuje, všetka voda sa natlačí do akéhosi lievika, skok ako sviňa a za ním vlny väčšie než tie, do ktorých sme vplávali  neskôr v mori. Nedalo sa iné, než udržať kanoe v priamom smere a veriť, že to „ustojí“. Stalo sa. Prešli sme aj vlnami a hlboko si vydýchli.

Toto miesto vieme situovať len veľmi neurčito – niekde pred Maryparkom. Aby vody nebolo veľa len zdola, prišiel poriadny heavy rain zhora a po ňom búrka. To, že nám vlny v nekončiacich perejach neustále zalievali loď, nám už nevadilo.

V daždi si na pokosenej lúke staviame stan. Príde sa na nás pozrieť majiteľ tohto pozemku, sympatický pán, ktorý nám bez problémov dovolí prenocovať.

   2.8. Ďalší deň je na škótske pomery neuveriteľne slnečný. No heavy rain, only light rain.

Využívame to a pádlujeme od 8,30 až do 18,30. Zastavíme sa pred nádherným historickým mostom a v mestečku Craigellaiche vybavíme nákup.

Najprv sa v post office spýtame na obchod. Prechádzame popri rodinnej destillery whisky. Keď nám do nosa udrie typická vôňa whisky, povieme si, že by sa patrilo ju aj okoštovať, veď práve  táto oblasť je aj  vďaka whisky taká známa. Jediný obchod s potravinami je na benzínovej pumpe. Malý, ale dostali sme v ňom všetko, čo sme potrebovali. Po krátkom oddychu pokračujeme ďalej. Jedna perej strieda druhú, ale charakter rieky sa už mení. Najprv si vyhĺbi koryto v červenom spraši, neskôr sa rozvetvuje do viacerých ramien.

Niektoré sú slepé, v iných je príliš plytká voda. To správne je vždy len jedno. Nie vždy doň trafíme, občas sa musíme vrátiť. Za mestom Fochabers sú už hory definitívne za nami. Paradoxne je však prúd rieky, hoci už na rovine, stále rýchly. Vo vzduchu cítiť blízkosť mora, ale žiada sa nám ešte jeden bivak na rieke. Na pieskovej pláži objavíme rybársku búdu a pri nej staviame stan. Varíme, dáme si aj hlt naozaj výbornej škótskej whisky a obdivujeme hviezdne nebo nad našimi hlavami. Rýchly prúd rieky Spey nám „šumí“ poslednú uspávanku.

   3.8. Opäť, ako za odmenu, pekné ráno. 8,30 vyrážame, aby sme už o 9,00 vplávali riekou Spey do Severného mora.

Ešte aj za hranicou rieky a mora cítime silný ťah riečneho prúdu. Radšej si preto dovolíme iba symbolických pár metrov od pobrežia. Otáčame sa a pádlujeme ako o život späť. Sme šťastní a dojatí...

V ústí rieky, Spey Bay je vybudované akési náučné ekologické centrum. Je tu obchodík so suvenírmi, reštaurácia, malý skanzen a prednášková miestnosť. Všetko nenápadné, skromné, vôbec to neruší prírodný charakter okolia.

Spey Bay si obľúbili najmä  delfíny. My sme na ne nemali  šťastie,  ale potešili nás dva zvedavé tulene. V Spey Bay sme sa zdržali ešte dva dni. Hlavnú náplň nášho programu tvorili dlhé prechádzky po pobreží a návšteva blízkeho mestečka Garmouth. Potom sme sa škótskymi autobusovými linkami presunuli do mesta Fort William. Museli sme aj stopovať a zostali sme úplne paf, keď nám zastavilo auto len preto, aby sa nám šofér ospravedlnil, že nás nemôže zobrať, lebo sa  ponáhľa do práce a veľmi ho to mrzí. Napriek veľkým batohom, nás zobral rybár, ktorý sa vracal z lovu lososov. Do Elginu, kde sme mali prestupovať, sme prišli na minútu presne. Nastúpili sme a autobus sa pohol... Ďalší prestup sme už absolvovali v pohode v meste Invernesse. Odtiaľ sme už cestovali priamo do Fort William. Od Severného mora sme sa presunuli až k Atlantickému oceánu. Toto mesto je východiskom pre výstup na najvyšší vrch Veľkej Británie, Ben Nevis. Cestou tam sme obdivovali slávny Loch Ness a Kaledonský prieplav. Na cestu z Fort William do kempu Glen Nevis sme využili taxík. V ten večer sme zaľahli veľmi skoro, aby sme mohli ráno okolo piatej vstať a pokúsiť sa o vrchol. Nepršalo, nad horami sa však prevaľovali mraky. Prechádzame mostíkom ponad riečku Nevis. Stúpame sýto zeleným úbočím, vyhýbame sa voľne pohybujúcim kozám a ovciam.

Už v strmom svahu križujeme párkrát potok, ktorý tu vytvára fotogenické vodopády. Kamenným chodníkom sa dostávame do sedla pri jazere Lochan Meall. 

Naberáme výšku a prichádzame na vrcholový hrebeň.  V hustej hmle musíme dávať pozor, aby sme nezišli z chodníka. Pomáhajú nám však skalní mužíci, ktorí nás privedú až na vrchol.

Vidíme tu zvyšok múrov starého observatória, pamätník obetiam druhej svetovej vojny, núdzovú bivakovú búdu a vrcholovú kótu.

Na ňu Jana kladie biely kamienok od Severného mora, ktorý sa tak vďaka nej dostal z nadmorskej výšky 0 na najvyšší bod Veľkej Británie, do nadmorskej výšky 1322m n. m.

Výstup nám trval asi 3 a pol hodiny. Dá sa povedať, že takmer ten istý výškový rozdiel, ako kamienok od Severného mora, sme prekonali aj my, lebo Glen  Nevis leží len vo „výške“ 20 m n.  m. Ben Nevis a kopce v jeho okolí mi najviac z našich hôr pripomínali Nízke Tatry v oblasti Ďumbiera alebo Západné Tatry v okolí Sivého vrchu. Dole sa vraciame tou istou cestou.

Chodníkom, ktorý sa volá Pony Track. Vybudovali ho kvôli zásobovaniu dnes už neexistujúceho observatória. Cestou dole však stretávame zástupy turistov, skoro ako na chodníku na Chatu pod Rysmi. Sme radi, že sme vyrazili tak skoro ráno a mohli si užiť samotu.  Naspäť v kempe sme už o 12,00. Heavy rain sa dostaví až večer.

   Náš pobyt sa chýli ku koncu. Z Fort William do Glasgowa cestujeme nádherným údolím Glen Coe /Údolie zvončekov/, kde sa natáčali „statočné srdcia, nesmrteľní highlanderi, robroyovia, harry potteri“. Naozaj čarovná krajina.

  Keďže nie sme kultúrni barbari, nechali sme si po jednom dni aj na Edinburgh a Londýn. Jana tam už párkrát bola, takže sa z nej, počas pobytu v týchto mestách, stala výborná sprievodkyňa. Mňa úplne dostal Edinburgh. Z európskych miest, ktoré som navštívil, mu dávam jednotku.

                                                                                                    Ahoj Ivan /text/ Jana /foto/