Pre Jackie neexistuje ospravedlnenie, ani dostatočne silná motivácia (ak to nie je posledná možnosť, ako zachrániť ľudstvo, napríklad). Samovrahovia si do dôsledkov neuvedomujú, čo robia. Ich myseľ je dočasne akoby v hmle, je to skrat - preto je to taká tragédia. To je aj dôvod, prečo odchádzajú zo sveta rýchlo - ak by si totižto dali viac času, tak zvyšujú šancu, že sa na seba pozrú nezaujato a uvedomia si obludnú nezmyselnosť takého činu. Hlavná hrdinka má more času - preto Jackiina (alebo ako sa to píše) smrť bude ešte tragickejšia (pre ňu). Ak ho nevyužije na svoju záchranu, bude vyzerať ako labilný človek - nie som si istý, či toto je tvojim cieľom. Zatiaľ sa iba vŕta vo vlastnom marazme a pritom sa zaťato, systematicky, chladnokrvne ničí. Tým si moje sympatie rozhodne nezíska. Môžem ju maximálne tak poľutovať, že zomiera bez toho, aby vlastne vedela, čo robí.

Samozrejme, je iné o samovražde "len" premýšľať (to sa dá celé roky) a iné je, ak človek stojí nad priepasťou - v takom prípade už musí prísť nejaký výpadok, dobrovoľne by asi neskočil nikto.

Takže akokoľvek dobre vykreslíš jej akokoľvek veľké utrpenie - máš to dopredu prehrané: Jackie z toho chtiac-nechtiac vyjde ako psychopat.

Hm, takže aby som to zhrnula, treba silnejšiu motiváciu a častejšie kapitoly? Na tom prvom by sa snáď dalo zapracovať, to druhé ale neviem neviem, pretože príbeh je v štádiu písania a ako na potvoru budem mať odteraz strašne málo času.

Čo sa týka fyzickej práce, ja za seba môžem povedať, že NIKDY som necítila väčšiu beznádej, ako keď som bola zapriahnutá do ťažkej fyzickej práce – namáhavej, dlhej a stresujúcej. Mnoho z myšlienok Denníka samovraha sa zrodilo práve počas tej práce. Keď ruky a nohy robia, myseľ  sa venuje svojmu, ak nútiš zapojiť sa aj myseľ, ona odmietne bez ohľadu na postih, alebo to spraví iba tak napoly. Všetko odskúšané. Aj so športom. Mimochodom, k zaneprázdnenosti ako „liečbe“ z depresie je čosi hneď v ďalšej kapitole – ktorú som vyvesila skôr, než pribudol Klimeuxov komentár. :-)

Ale beriem si pripomienky k srdcu a skúsim to tam nejako zapracovať – napokon, ja sama často autorom otrepávam o hlavu, že nemajú vysvetľovať v komentároch, čo svojím textom mysleli, ale majú tomu prispôsobiť samotný text. Na druhej strane, niektorí čitatelia nepochopia, ani keď sa autor rozkrája (ale netvrdím, že je to tento prípad – napokon, ste s podobnými námietkami už traja).

A ešte väčší problém je, že v očiach niektorých nie ste najsuper nikdy! :-D

Dušan: Príjemná recesia. Najviac ma pobavilo asi „aký som šťastný, že sa mám“.

... problém je v tom, že my muži chceme byť v ženských očiach "najsuper" VŽDY, nielen občas... :-)

Trpezlivo vyčkávam a čítam každú kapitolu a nemôžem povedať, že by sa mi to čítalo zle. Rovnako ako kolega Eltamin som zhltol prvé 3 kapitoly, zhltol som ale i nasledujúce. Preto, čo do formy vlastne nemám čo vytknúť, možno je to písané miestami príliš hovorovým štýlom, ale napokon, je to denník.

Čo do obsahu ale s každou ďaľšou kapitolou začínam viac súhlasiť s Eltaminom (okrem Jetiho a Chucka :D), ona fakt trochu začína pôsobiť rozmaznane, napriek tomu, že má moje sympatie. Možno je to i tým, že jednotlivé kapitoly prichádzajú s dlhším časovým odstupom, nepamätám si všetko, čo Jackie rozprávala a teda i sila jej pohnútok sa pre mňa vytráca (možno, že ak by som sfúkol všetky kapitoly naraz, pochopil by som jej motiváciu k samovražde lepšie.. a možno nie, trebárs mi chýba dostatok empatie).

Jackie nemá len jedlo, pitie a strechu nad hlavou. Má napríklad aj všetky 4 končatiny, zdravotne je na tom relatívne dobre (ak neberieme v uvahu jej psychický stav), nezažila vojnu, nemusela nikomu bodákom párať črevá, neprežila hladomor (ak nerátame ten, čo prežíva teraz dobrovoľne), nikto ju nenútil k prostitúcii... Navrhovaná terapia – fyzická práca, a nejaká poriadne namáhavá, aby nemala čas uvažovať o sebe a neustále analyzovať a bilancovať. Ak nie práca, tak aspoň veľa športu a pohybu, také dve hodinky behania vedia s ľudskou psyché spraviť zázraky. A ak nepomôže ani to, tak už jedine polročný "zájazd" do Sýrie alebo niekde, kde je teraz pekne horúco. Pohľad na pár odrezaných hláv človeku zaručene ukáže, čo je beznádej.

Na druhú stranu, samovražda môže byť motivovaná všeljako a mne neprislúcha hodnotiť subjektívne dôvody tej Jackiinej. Preto by som chápal, ak by sa zabila na základe nejakého impulzu, skratkovitého konania, afektu. Vtedy človek ale neanalyzuje, čo sa mu zadarilo a čo nie, proste to na neho v sekunde príde a koná.

Posledná poznámka.. miesto čítania motivačných knižiek pre "retardovaných" mohla Jackie radšej stráviť čas užitočnejšie – s filozofiou.. tam by možno našla odpovede, ktoré hľadá.

Narážal som na členenie, ale keďže sú na to dôvody, tak OK, budem sa s tým musieť zmieriť :) Čítanie je to zaujímavé, hoci mi trochu behá mráz po chrbte z toho, ako veľmi hlavnej hrdinke chýba nadhľad.

Pri niektorých výrazoch jednoducho MUSÍ ísť o chybu, lebo to odtiaľ až srší. Už radšej ani nehovorím o hrubiciach typu zlé triafanie ypsilonov a podobne.

No jo, preklady, to je tiež otras - teda, predpokladám, že niektoré príšerné formulácie a pojmy sú spôsobené prekladmi, nakoľko s originálom to neviem porovnať.

Ahoj,

V prvom rade vďaka za spätnú väzbu.

Čo sa týka veľkého množstva kapitol, nie som si istá, či narážaš na dĺžku samotného diela alebo priamo na jeho členenie.

Čo sa týka členenia, podľa skúseností z viacerých literárnych serveroch sú lepšie čítané menšie kapitolky ako hromada textu na 50 obrazoviek – navyše som zistila, že príbeh sa mi dá celkom dobre “zbaliť” do týchto kratších celkov s podobnou dĺžkou.

Ak myslíš dĺžku celého diela – nuž, asi by sa to dalo skrátiť, prečo nie. Ale hlavným zámerom jeho písania je vývoj myslenia hrdinky, čo nejde raz-dva. Chcela som načrieť riadne do hĺbky jej duše, aby sa jej rozhodnutie zabiť sa ako aj následný vývoj (viac nechcem prezrádzať) nevyznievalo len ako jedna z nálad hysterickej pubertiačky.

Zlievanie textu neberiem tragicky. Súhlasím aj s tým, že to na pohľad nemá žiadny dej, hoci podľa mňa tam nejaký predsa len je, i keď je nevýrazný, aspoň spočiatku. Tento príbeh má byť psychologickou novelou, a taký žáner sa akciou veľmi nezvykne potrhať. Ale z mojej strany je to v mnohých ohľadoch experiment, ktorý nemusí vyjsť – nielen preto, že som nič podobné v takom rozsahu ešte nepísala, ale tiež napríklad preto, že skúšam, či sa dá zaujať aj inak než cez románové klišé. Preto ľutujem, ale Yeti ani podobné “nestvúry” sa tam neobjavia – tentoraz som sa rozhodla inšpirovať životom, ktorého najprízračnejšou črtou je, že sa v ňom nič nedeje. Ale netreba mať strach, inšpirácia je stále len inšpiráciou – čo znamená, že je to poriadne vylepšené fantáziou.

Najviac ma zamrzelo to, že jej čin Ti nedáva zmysel. Tým viac, že to nie je ojedinelá výčitka. Robila som, čo som mohla, aby som hrdinkino utrpenie čo najvernejšie priblížila. Dodať k tomu môžem azda len to, že život v beznádeji nezvláda každý.

každý je občas najsuper