Ginosaji,

som si sprvu myslela, že to bude depresivná báseň, hlavne po tom:...

Neboj sa skočiť

do prázdna...

že do nej ani nanahliadnem, ale v skutku si ma presvedčil o tom, že to tak nebolo, ak som ju pochopila ako som mala. Prekvapivý koniec.

Hlavne sa mi páči: 

So slnkom v pätách

až na kraj sveta

bez tieňa

Ale aj iné.

Píšeš o nezištnom dobre ale sám vymenúvaš samé zištné dôvody - odmena v podobe raja a večného života, ochrana pred minulou karmou atď.

Tá otázka na záver to trochu zachránila.. teda v prípade, ak by si na ňu odpovedal nie.

Ale ani to dokonca nestačí.. Ak niekto koná dobro LEN preto, aby sa dostal do raja, zrejme to nie je správne, každopádne väčšina ľudí koná dobro možno z iných dôvodov, ale zároveň s vedomím, že im ich konanie miestenku v raji určite zabezpečí. Takže to stále zostáva akýmsi "nepriamym" motívom. Z toho vyplýva, že do raja sa môže dostať len ten, kto vôbec nevie o jeho existencii alebo kto v neho neverí – teda ateista.

A napokon, prečo by vôbec mali ľudia konať dobro bezdôvodne? Dobro pre dobro samo.. aký má zmysel tento samoúčel?

No a na záver posledná otázka na toto nedeľné popoludnie – čo je vôbec dobro? nie je dobro to čo chcem ja, napríklad?

Viem, čo chcem svojim čitateľom povedať. Išlo mi však o uveriteľnosť – uveriteľnosť z môjho uhla pohľadu.

Nechcel som demotivovať, ani mi nešlo priamo o ovplyvňovanie deja. Skôr som ťa chcel varovať, aby si si lepšie premyslela, čo chceš svojim čitateľom povedať, lebo sa mi prestávalo páčiť, ako sa to celé vyvíja. No možno to boli predčasné starosti. V každom prípade máš dosť vypestovaný štýl na to, aby si nenudila. Peace.

Ahoj Dušan,

normálne kompliment od teba, potešilo!

Ďakujem za povzbudivý komentár. Hej, dospela k tomu nechtiac, vlastne presnejšie nezávisle – ja často objavujem Ameriku. :-D

Zaujímavý je pohľad na to, že touto kapitolou nastal zlom – bola som v tom, že všetky zmeny sa s Jackie dejú postupne a teda ťažko určiť nejaký zvrat. Ale je fajn, že to tak vnímaš a ešte lepšie je, že to prišlo hneď po hromadnom čitateľskom frflaní na ničnedianie – ale to je fakt len náhoda, vždy mám napísané o dve kapitoly viac, než sú vyvesené (lebo aj priebežne zverejňovaný text musí odstáť), takže určite nejde o prispôsobenie sa čitateľom. Asi je to tá autorská intuícia. ;-)

Isteže Jackie zomrie – všetci raz zomrieme. Ale za akých okolností a v akom rozpoložení – nechajte sa prekvapiť.

Klimeux, díky. Áno, je lepšie, keď autor zverejní svoje dielo až po dokončení. Ja som to tiež doteraz každému odporúčala a aj som to dlhé roky vždy tak robila, presne z dôvodov, o ktorých píšeš, aj z ďalších. Ono aj to priebežné zverejňovanie je experiment. Skúšala som to už dvakrát, ale v oveľa menšom rozsahu, no a objavila som jeho výhodu – pozitívne komentáre dokážu veľmi motivovať do ďalšieho písania, zvlášť keď sa to písanie bez toho ťahalo ako sopeľ na rukáve. Som rada, že je pre Teba zaujímavý, pre mňa sú totiž nepochopené knihy a filmy jednoducho nudné a priznať sa to nehanbím (aj o tom bude výlevík, ale nie v Samovrahovi – osobitne, na blogu).

Možno ťa prekvapí, keď ti poviem, že Jackie v tejto kapitole, zrejme nechtiac „objavila“ dialektický materializmus :D vystihla to presne.. áno, všetko sa deje v špirále, ktorá zdanlivo pôsobí ako kruh, keďže negácia negácie sa zdá byť tým pôvodným, z čoho vzišla.. avšak je vyššej kvality.

Každopádne sa teším, že Jackie dospela vo svojom uvažovaní k niečomu podobnému ako ja :)

Celá kapitola, napriek tomu, že ju naša hrdinka strávila s hrnčekom vody v ruke – čo je dosť pasívne aj na ňu – mala spád a bola nabitá dejom vnútorným, búrlivými myšlienkovými pochodmi, s ktorými, tak ako ona, bojujeme asi všetci počas dlhých zimných večerov.

Doteraz sa každou kapitolou stupňovala alebo zosilovala vnútorná pohnútka, ktorá vedie Jackie k definitívnemu koncu. Teraz nastal zlom, skoro až "dejový" zvrat. Žeby bol život až taký krutý humorista a skazil by jej i to jediné víťazstvo, ktoré ju čaká? Alebo si to celé proste rozmyslí a vydá sa späť do dediny? Nemyslím.

Kto napokon zvíťazí? Jackie nad životom alebo život nad Jackie? Isté je len jedno – Jackie zomrie.. otázkou zostáva, či sa jej koniec ponesie v duchu úľavy a katarzie alebo vypije svoj kalich horkosti až do dna.

Zdá sa mi, že tej kritiky bolo doteraz akosi viac než chvály, čo je podľa mňa dosť demotivujúce pri ďaľšom písaní (teda pokiaľ to už náhodou nemáš celé napísané a len sem postupne jednotlivé kapitoly nehádžeš), nehľadiac na to, že akýkoľvek názor čitateľov ťa môže určitým spôsobom ovplyvňovať i počas písania, aj keď tvrdíš, že záver je pevne určený. Preto zrejme väčšina autorov svoje dielo zverejňuje až po dokončení.. ani maliar nikomu neukáže svoje plátno pred tým, než sa ho posledný raz dotkne štetec. V tomto prípade sa samozrejme teším, že môžeme príbeh sledovať priebežne a že nám ho odkrývaš po častiach, zároveň si ale, s istou dávkou domýšľavosti hovorím, či predsa len i my-čitatelia nie sme tak trochu spolu-autormi ;) na druhú stranu, nikto si nepraje, aby jeho dielo zostalo bez odozvy a verím, že každý komentár poteší, takže je už len na tebe nenechať sa nijako ostatnými ovplyvniť :)

Ako píšeš, Denník je experimentom.. to večné hádanie sa o motívoch samovraha už ma pomaly prestáva baviť, k žiadnej zhode sme zatiaľ i tak nedospeli.. dobrovoľné vyhladovanie sa k smrti je pre mňa osobne niečím novým, takže je celý príbeh nutné označiť minimálne za – zaujímavý. Týmto termínom väčšinou ľudia hodnotia knihy či filmy, ktoré nepochopili alebo ktoré sa im jednoducho nepáčili a nechcú to priznať :D verím, že v mojom prípade to tak brať nebudeš, napokon, dôkazom už je len fakt, že vytrvale pokračujem v čítaní každej novej kapitoly :)

Neútočím. Prekvapilo ma, že to tak vyznelo. S tým stokrát vylúhovaným čajom som nemyslela Teba, napokon, Tvoju tvorbu poznám len okrajovo, z niekoľkých kratších príspevkov. Pri písaní komentára som mala na mysli také zakopnutie o šťastie, ako napríklad v Twilighte a v iných dievčanských a ženských románoch o osamelých, utiahnutých dievčatách, ktorým šťastie jedného krásneho dňa padlo na hlavu.

Ešte čosi - Denník samovraha je len experiment. Ak sa vydarí, otvorí mi ďalšie dvere, ak nie tak nie - aj tak za dôležitejšie tvorbu považujem science-fiction, kde je akcie a akcie a (práve z tohto dôvodu) autobiografické črty postáv sú slabšie.