Veru, má. A keď sa tam nájde, tak ešte frfle. :-)

ale praktické... 

Akosi som sa tam našla. Prečítala som to včera ráno a celý deň som premýšľala, kto by ma takto pochoval... Prišla som na niekoľko mien ale tak nejak som si uvedomila, že to prečo by ma niekto mal pochovať na takomto cintoríne sú AJ veci, ktoré som nespôsobila LEN ja a ďalšie, ktoré boli vynútené okolnosťami a niektoré dokonca milne pochopené druhou stranou... 

Tiež som si uvedomila že aj ja by som mohla pár ľudí takto pochovať ale to už je o inom... 

V každom prípade som ostala ohúrená nápadom tejto poviedky a jej temným svetlom, ktoré si ma podmanilo. Príde mi to ako príbeh k ohňu v temnom lese do úzkeho kruhu ľudí. 

Na zamyslenie. A aj ja Ti gratulujem k tretiemu miestu Adhara :)

V závere mi to prišlo trochu zrýchlené, ale nápad je fajn. Trošku ma prekvapili tie umelecké opisy, akoby mi to k Tebe nepasovalo. Niežeby to bolo zlé. :)

A hoci myšlienka mi nepríde celkom nová (aj keď možno poňatá z trochu iného konca), spracované beletristicky som to ešte nevidela. A gratulujem k tretiemu miestu ;)

Ahoj Adhara. Napriek tomu, že ťa toto nezaujalo, potešila si ma komentárom. A cením si, že komentáre píšeš. Možno to do konca nedočítal ani nikto. Ja sama tiež vväčšinou nič dlhšie nedočítam, ale kúskovať toto na 100 častí sa mi, priznám sa, nechce. Ale ktovie, možno niekto narazí na druhú časť a keď ho zaujme, vráti sa aj k prvej. A možno nie. V každom prípade ďakujem za postrehy, pouvažujem nad nimi, keď vytriezviem.

Už som ti ju komentoval, takže vieš že myšlienka sa mi páči. Len sa obávam, že väčšina ľudí na tom tvojom cintoríne už svoj hrob má... Čo tak pridať fotku sošky, nech všetci od úžasu padnú na zadok :-).

Keďže tu znova máme Sviatok všetkých svätých, dala som sem niečo o cintorínoch. Táto poviedka získala tretie miesto v tohoročnej súťaži Mladá slovenská poviedka.

Ahoj,

Už som to asi niekde spomínala – Tvoje témy síce nie sú mojou šálkou kávy (teda, ehm, kakaa, lebo ani samotná káva nie je mojou šálkou kávy :-)), ale vždy si na Tvoje príspevky kliknem, pretože bývajú dobre spracované. U Teba sme si už zvykli na určitý štandard kvality. 

A predsa som tento konkrétne nedočítala, hoci celkove je určite nad priemernou úrovňou literárnych blogov. Začiatok je okej. S prvou vetou by som síce myšlienkovo zásadne nesúhlasila, ale z literárneho hľadiska nemôžem nič vytknúť. No druhá scéna, tá masa krátkych úsečných dialógových viet, ma položila. Stratila som sa v tom, kto čo hovorí, a chýbalo mi niečo, čo by ma ďalej namotávalo na príbeh. Je to skrátka taká bežná rodinná scénka, v ktorej som až pridlho nebadala nič viac.

Zrejme tomu nepomohlo ani to, že príspevok je taký dlhý. Nedávno som sa síce dozvedela, že jeden čitateľ neznáša sekanie poviedok na drobné a radšej si ich také dlhé prečíta vcelku, ale ja taká rozhodne nie som. A beztak je ten príspevok už rozdelený, tak možno by sa zišlo oddeliť ho od zvyšku už skôr.

Toľko moje dojmy – ja viem, chabé, keďže som to nečítala celé, ale snáď lepšie než žiadne.

P.S. pre admina: táto stránka zase nejako blbne, trvalo dlho, kým sa mi podarilo pridať tento komentár.

...smutné. Podľa mňa

S tými ságami sa nezhodneme. Podľa mňa nie je nič horšie ako zle ukončená sága (pozdravujem Harryho Pottera), pretože zlý koniec tristostranovej knihy pokazí len tých tristo strán, kdežto zlý koniec tritisícstranovej knihy pokazí tritisíc strán. A teraz, čo je horšie? :-) Čím dlhšia kniha /séria, tým viac musí byť všetko super, aby sme to vydržali. Vrátane konca, lebo inak si už druhú takú nekúpim. Samozrejme, napísať super koniec ságy je ťažšie než u kratšej knižky. Ale pri písaní dobrej ságy je ťažké všetko.

A na tie otvorené konce som mala tiež taký názor, kým sa neukázalo, že čo čitateľom neotrepem lopatou po hlave, na to budú šomrať. Aj keď popravde naposledy šomrali na to, že vysvetlenie je zbytočné, no z toho sa už fakt jeden nevysomári. :-)

Koniec je samozrejme najmenej dôležitá časť knihy, pretože keď ostatné za veľa nestojí, tak sa k nemu čitateľ ani nedostane :-).

Súhlasím že také násilné ukončovanie aby všetko skončilo dobre napriek neskutočným prekážkam pôsobí ako päsť na oko. Na druhú stranu keď si človek postavu obľúbi, tak mu je smutno, keď to s ňou nedopadne dobre, ale asi je to tak lepšie.

Čo sa týka otvorenosti - mne príliš nevadí, veď aj v živote je kopa záhad a neobjasnených vecí, keď sa všetko vysvetlí, tak to pôsobí skôr neprirodzene, i keď hlavné témy by sa mohli nejako uzavrieť (pokiaľ nie je pokračovanie). Navyše keď je koniec otvorený, môžem si ho domyslieť ako mi to vyhovuje, čo často robím aj s uzavretými koncami, len sa presuniem pred ne a uzavriem ich po svojom, ak sa mi autorov koniec nepáčil :-).

A závisí aj od rozsahu. Krátky 300 stranový román potrebuje aj dobrý koniec, pretože je jeho podstatnou súčasťou. Pri dlhých niekoľkotisícstranových ságach mi ide o život v samotnom fiktívnom svete, ako sa postavy vyvíjajú, ako sa mení. Tam ide skôr o cestu a ak aj koniec nestojí za veľa (čo je podľa mojej skúsenosti dosť časté), tak mi to až tak nevadí.