Aktualne nemame zaznamenane ziadne problemy na stranke, bolo by dobre napisat aj nejake detaily ak sa nieco podobne stane - ako konkretne tranka blbne a podobne.

-- Administrátor a správca.

je najlepšia. Stačí o polovicu menej priamej reči, to predsa všetci poznáme, vtipný slovný pingpong náš každodenný... A má chlapa za milión:)

Zaujímavý nápad. Mám rada tento druh poviedok. Blahoželám k úspechu.

Ahoj Wavako, ďakujem za komentár, je príjemné vedieť, že niekto klikne aj na druhú časť. Budem sa musieť k tomu začiatku vrátiť a ak sa odhodlám k prerábke, nejak to poškrtať. Možno som tam dala priveľa z nudnej reality. Zaujímavé je, že ja pri písaní skôr neustále pridávam, lebo základ mi pripadá vždy príliš krátky a strohý, no aj škrtanie je dôležité. V každom prípade ďakujem za postrehy a priazeň.

Ale je to naozaj dosť dlhé. Mne téma neprekáža a Tvoj štýl mám rada. Ten začiatok bol provokujúco prekvapivý, potom to bolo chvíľu také trochu nijaké, ako písala Adhara, ale potom sa to rozbehlo a čítalo sa to fajn. Zvláštnym spôsobom zarezonovala časť so zháňaním práce, keďže ešte pred rokom som mala podobný problém (s tým rozdielom, že som nebola po materskej :)), tešila som sa z nakladačky, ktorá sa ušla Zdene. Ty prosto písať vieš, zaujímavým spôsobom vystihnúť každodennú rutinu. Máš postreh a schopnosť (seba)ironizovať. To sa cení.

Ale súhlasím s Adharou, začiatok bol trošku slabší a tiež to bolo fakt dlhé, a to človeka trochu odrázda, keď roluje príspevok. Ale inak sa teším na pokračovanie. Je fajn, že si zasa začala prispievať. ;)

si ťa niekto idealizuje. Vidí na tebe len to dobré a postupne si začne uvedomovať, že veril v ilúziu. Ale to nemusí byť tvoja vina, ak si ho v tom nepodporovala... no nie? 

To isté patí aj pre očakávania. Keď proste nie som schopná splniť čo sa odo mňa očakáva, to ešte neznamená, že som zlá. 

Až teraz som mal čas si to poriadne prečítať. Vidím, že vystrkujete rožky, a stávajú sa z vás naozajstní cestovatelia. Perfektná reportáž (ako vždy). (Ja som často iba cestujúci, nie cestovateľ, hoci mám toho asi pochodeného viac.)

Nemyslela som poslednú vetu, tá bola fajn. Vlastne som do poslednej chvíle čakala, čo presne tam napíšeš, takže sa Ti podarilo udržať pozornosť čitateľa. Myslela som skôr asi celú tú poslednú pasáž.

A čo sa týka tej myšlienky, nie je to presne to isté, čo si myslela Ty - ako pochovanie ilúzií, skôr ako keby človek prestal žiť prv, ako reálne umrie. Počula som taký výrok, sa mi zdá, že to kdesi spomínal Hudák vo svojej prednáške, že nápis na náhrobnom kameni - zomrel v tridsiatich, pochovaný v päťdesiatich. Alebo také dačo. Takže to nie je o pochovávaní ilúzií, ale v niečom je ten nápad trošku podobný. Tým som nemyslela, že Ty nie si originálna, ale pre mňa bola tá myšlienka v niečom už nie celkom nová. Ty si to ale aj tak poňala z iného konca.

A čo sa týka tých umeleckých opisov, ono to bolo fajn, len práve v porovnaní s tým štýlom, čo si použila v Nula Kelvinoch, mi to prišlo trošku nezvyčajné. :)

Tak toľko asi k môjmu pohľadu na vec. :)

Ďakujem. Keď autor prinúti čitateľa zamyslieť sa, je to najväčšia výhra. Máš pravdu, že pochovanie na takomto cintoríne nemusí byť len vinou samotnej pochovávanej osoby, niekedy stačí pre pochopenie lepšie poznať okolnosti, a niekedy mávame od druhých nerealistické očakávania, za ktoré oni nemôžu... to už je riziko citových väzieb.

Vďaka. Zrýchlený záver – ťažko povedať... snažila som sa skrátka vložiť čo najviac údernosti do poslednej vety, ak myslíš to.

Nepasovalo – nuž, to som čakala. Ide o príbeh z odnože môjho štýlu, ktorú nazývam semirealita, teda o príbehy oveľa viac inšpirované skutočnosťou, než sú moje sci-fi. To si ale vyžaduje odlišné podanie, bez vedeckosti. Hoci... zišlo sa mi, že som počas štúdia biológie pochytila názvy zopár rastlinných druhov. :-)

A kde si tú myšlienku videla, ak sa môžem spýtať? Dosť ma to zaujíma, zvlášť keď to nebolo v beletrii...