Ďakujem Adhara za vždy trefné pripomienky! :)

Čo sa týka smerovania príbehu, tak sa neplánujem držať reality, práveže by som to chcela spraviť trošku tajomné, trošku nadreálne. Ani princa nebudem idealizovať... hádam sa mi to podarí tak, ako to mám v pláne - len to pretaviť do písmen! :) Aj ja by som bola rada, keby sa vyjadrilo viac ľudí. Uvidíme ... :)

Ahoj,

K tomuto som sa už tuším vyjadrovala na Mámtalente, ale zdá sa mi, že si to dosť prerobila, tak idem znova. :-)

Pri čítaní som mala miestami silný pocit, akoby som to hovorila ja! Píšeš mi fakt z duše. Hlavne v prológu som sa silne stotožňovala s hrdinkou, hoci konkrétne zoznamy fiktívnych postáv, ktorých životy by chcela žiť, mám dosť odlišné. Ale to bude silne individuálne. Veľmi ma oslovilo napríklad tápanie v slovenskej realite, pocit, že život začne až kdesi v budúcnosti, keď si niečo odtrpíme, až napokon, prerastie do permanentného čakania, i frfľoši na anglické prostredie. :-) To všetko je super. Ale práve preto, že je to také realistické a oveľa viac zo života než z knihy, mám dosť veľké obavy o ďalšie smerovanie príbehu. Držať sa v rovine reality sa nevypláca, o tom som sa presvedčila vo svojom tiež dosť realistickom (tým myslím realistickom na moje pomery) Denníku samovraha. Ale ak by prišiel princ na bielom Ferrari, to je zase klišé a utópia, ktoré silnú stránku príbehu úplne zabije a presunie do sfér rozprávočiek pre naivné deti. Takže neviem, ako sa dá týmto spôsobom elegantne pokračovať. Dúfam, že ma prekvapíš. :-) A ktovie, nakoľko to bude baviť čítať niekoho, komu sú takéto stavy úplne cudzie. Bolo by fajn, keby sa ešte niekto k tomuto dielku vyjadril. Aj ja som zvedavá. Žiaľ, momentálne veľa ľudí zrejme na Enigmu nechodí.

Štylizovať vieš, sem-tam mám však pocit, že sú banalitky popisované až príliš podrobne – to je však iba môj názor. A občas unikol dĺžeň alebo čiarka.

Tu len skrátený komentár k celému príbehu, podrobné hodnotenie som poslala na mail (zo svojej druhej mailovej adresy, tak snáď to neskončí v spame :-)):

Klady: Páči sa mi, že príbeh je z väčšej časti zrozumiteľný, že má hlavu a pätu a nábeh (i keď žiaľ nie celkom dotiahnutý) na dobrú fantasy atmosféru. Máš pozorovací talent a určitý zmysel pre vyjadrenie scény, jej načasovanie, charakteristiku postáv a správne rozprávačské tempo. Oceňujem, že názov nie je odveci a že myšlienka otázky ceny sa v texte objavuje hneď niekoľkokrát, je teda s textom spätá (opäť to ale narúša posledná kapitola, kde sa už cena nespomína a načína niečo úplne iné). Tiež sa mi páčilo – ale to som už spomenula aj na Enigme – že nastal nečakaný zvrat, keď Uldar zistil, že vlastne nepôjde o boj s drakom. Druhý neočakávaný obrat bol v tom, že Tiona vlastne nebola skutočná. Je dobré, keď čitateľ netuší, akým smerom sa text bude uberať, keď je nepredvídateľný. Na rozdiel od mnohých iných začínajúcich autorov si tiež ako-tak konzistentný (menšie nezrovnalosti, kde si odporuješ, sú vyznačené v texte), nezabúdaš na to, čo si napísal predtým – zranenia, výzor, vzťahy medzi postavami a podobne.  V texte sa nájdu celkom vydarené obrazy a slovné spojenia, na ktorých sa dá stavať.

Zápory: Tu budem obšírnejšia, lebo chvála autora nikam neposúva, no z kritiky sa viac naučí. Nehovoriac o tom, že chyby sa hľadajú ľahšie než klady. :-)
Takže najprv chyby celku. Prvá je, že to nie je poviedka, ide o otvorený útvar a teda tam chýba nejaká tá pointa, čo dobrú poviedku korunuje. Aj tá spojitosť s názvom, ktorú som pochválila, sa časom vytráca, veci sa len komplikujú a komplikujú a čitateľovi začína byť jasné, že sa díva len na zlomok väčšieho fantasy sveta a príbehu, čo vedie k istému rozčarovaniu. U brilantného autora by sme sa tešili, že je toho viac, ale žiaľ, Ty si to nemal spracované tak dobre, aby čítanie bolo pôžitkom. Máš veľa začiatočníckych štylistických chýb, k tomu sa vyjadrím ešte nižšie.
Druhá vec, ktorá súvisí s prvou: Používaš značné množstvo nevysvetlených vecí typu záhadná Uldarova minulosť a tiež veľa zbytočných názvov, ktoré si čitateľ na takom krátkom priestore nezapamätá. Pritom zbytočne. Geografia kontinentu nebola pre tento krátky príbeh vôbec dôležitá. Pri krátkych útvaroch platí: používať čo najmenej mien a názvov, ako je to len možné, aby sme čitateľa zbytočne nezahlcovali a neodpútavali jeho pozornosť od toho, čo treba. Toto mi však až tak drasticky nevadilo.
Tretia vec, z príbehu až príliš trčí Tolkien a Martin a to aj potom, ako si opravil mená. Sčítaný fantasy čitateľ poľahky zistí, čím si sa inšpiroval. Prezradia Ťa detaily. Autor by však mal mať svoj štýl a nikoho nenapodobňovať. V príbehu som žiaľ nenašla nič nápadito originálne – ani v spôsobe písania, ani v deji. Týmto sa ale podľa mňa nemusíš zatiaľ trápiť, vraví sa, že také veci ako autorský štýl prídu časom – treba však veľa písať a veľa čítať, nielen fantasy. A možno sa viac zamýšľať nad originálnymi detailmi, ktoré robia fantasy svety skutočnejšími a jedinečnejšími.
Štvrtá vec, a táto je asi najpodstatnejšia – toto mi vadilo najviac – z príbehu až príliš trčí morálne posolstvo. Niektoré tie reči o otázke ceny, ako aj záverečný rozhovor Uldara s Faolinom žiaľ pôsobia tak, ako by ich písalo dieťa alebo pubertiak s hlavou plnou ideálov, ktoré chce roztrúbiť do celého sveta. Pôsobí to nevyzreto a obávam sa, že dospelých by si tým neoslovil. Vieš, morálne posolstvá sú strašne chúlostivá vec – jednak sú otrepané a klišé, jednak s pribúdajúcim vekom majú ľudia sklony im neveriť. Preto ich treba viac zakryť, nepodávať ich po lopate, a už vôbec nie po lopate do priamej reči postáv. Ani Tolkien ani Marin nikde nemajú také priamočiare vyjadrenia ako: „Vždy lepšie, ako skrývať sa v tieni stromov a čakať. Nečinne sa prizerať, ako zlo rastie. Nie je to môj osud. Možno by bolo lepšie ísť s vami, ukryť sa, žiť, zostarnúť a zomrieť. Ale navždy by som mal výčitky. Výčitky, že som mohol urobiť viac preto, aby bolo zlo potlačené. To nebude môj osud. Nebudem sa skrývať ako zbabelec.“
Celkove text pôsobí dosť začiatočníckym, neskúseným dojmom. Neviem, koľké je toto Tvoje dielo v poradí, no verím, že sa ešte vypiluješ.
Ďalej, je dôležité, akým spôsobom je príbeh písaný, lebo to zo všetkého najviac ovplyvňuje, či čitateľa zaujme alebo nie. Nápady a dej majú u väčšiny ľudí až podradnú úlohu. Hlavná je štylizácia. A pred ňou stojí samozrejme ešte gramatika, no tú nemáš veľmi zlú – až na čiarky. Čiarky vždy vymedzujú oslovenie, skoro vždy sa píšu pred spojkami “že”, “ktorý” a “aby”.
Pozor aj na úvodzovky, bodky, medzery a iné drobnosti, ktoré si mal neraz tiež zle. Na pohľad sú to len „prkotiny“, ale na čítanie môžu mať zásadný vplyv.
A Tvoje najčastejšie štylistické chyby: Pridlhé vety, zlá vetná väzba, opakujúce sa slová, pridlhé a zbytočne sa opakujúce veci – tvojmu textu by veľmi pomohlo preškrtanie, slová s chybným významom, konzistencia, slovosled, členenie dialógov, nejasnosti – v Tvojej poviedke niekedy nebolo jasné, kto čo robí, resp. kto čo hovorí.

Tak bez predlohy sa robí ťažko. Teda pokiaľ človek nie je už takej úrovne ako origoš drsní maliari. Ale i tak je to riadne vymakané. A hej, ten výraz v hrdinkinej tvári je obzvlášť psychopatický, to sa Ti podarilo :D

Predloha bola - neviem, či sa mi niekedy podarí tak vypracovať, že si poradím aj úplne bez nej - ale kopírovala som ju len voľne. Odpudivejší a hrozivejší ksicht než na dievčati z predlohy sa mi však "podaril" nechtiac. :-)

Vlastne až teraz som ju čítala prvýkrát. A ilustrácia je hustá. Mala si predlohu, či je to čisto z Tvojej hlavy?

Rada by som upozornila, že poviedka už má aj autorskú ilustráciu.

Poľana by ľudí iste zaujala, veď to bola jedna z najväčších sopiek v Európe. Mňa zaujíma aj Putikov vŕšok pri Hronskej Breznici s prieduchom / jaskyňou Sézam, cez ktorý vytekala láva. Nemám však odtiaľ žiadnu fotku (potrebujem do Sprievodcu po Hrone). Skvelé by teraz boli fotky z Etny, ktorá sa prebudila...

Odliatkov mŕtvych je v Pompejach len pár. Množstvo nálezov je v Neapolskom múzeu, tam sme však nestihli ísť.  

  Ok, toto je dosť veľký rozdiel. Kniha keď je hotová, tak je hotová, môžeš pridať tak druhý diel. Na programe sa vždy dá niečo vylepšovať, pridať nový level, funkciu, vylepšiť grafiku, atď., takže tam jasná hranica neexistuje.

A čo ak to nedokážeš dokončiť kvôli nedostatočnej vytrvalosti? Aj tú je treba otestovať predtým, ako sa začne robiť niečo naostro (tj. ako príde projekt, ktorý už musíš dokončiť).

Keby aj o to nešlo, opakujem, že takémuto zmýšľaniu vôbec nerozumiem. Aj v maľovanej krížovke keď už je jasné, čo bude na výslednom obrázku, poctivo pokračujem v maľovaní. Pocit z dokončenia je väčšinou skvelý pocit, pre ktorý sa to oplatí robiť. Inak, práve literatúra u mňa v tomto predstavuje jednu zo zriedkavých výnimiek (pocit po dokončení knihy sa dá najlepšie prirovnať k pocitu ovalenia kladivom po hlave ).