1539
Kope vás múza

Ani po lopate

Padá na mňa november. Nepodlieham nátlaku ženských časopisov. Nikto mi nevnútil pocit jesennej melanchólie. Je tu.
Tvoje ľahostajné oči ma ubezpečujú, že vášeň je preč. Ešte stále sedíme pri sebe, no každý hľadí do iného kúta. Ešte stále a možno navždy. A ktovie, či nie naposledy.
Mali by sme niečo.....kým máme ešte chuť tu sedieť. Ale kto prvý? Ja neviem, čo mám urobiť, tuším len, čo by si mal urobiť ty. Aj keď je dosť možné, že ak by si to urobil, nebolo by to ono. Realita je vždy trápnejšia a menej šťastná.
A tak snívam.
O veľkej kríze a ešte väčšom udobrovaní – len preto, že neviem, o čom to je, hlúpa.
O tom, že mi len tak prinesieš veľkú kyticu.....viem, že sa nedá zjesť, zvädne a je zbytočne drahá, no nie je zbytočná.
O tom, že mi pripravíš horúci voňavý kúpeľ, uvaríš večeru, pobiješ sa kvôli mne, nastriekaš na plot nápis: Ľúbim ťa, tekvička! Keby si len niečo také urobil!
Také bláznovstvo. Hlúpy nápad. Prečo mi nevidíš do hlavy? Nechápeš čo chcem?
Škoda.
Ani ja.
Možno len čosi malé, no radšej niečo obrovské.
Tak prečo tomu nerozumieš?
Pozoruješ ma. Vidíš, že niečo nie je v poriadku, odhaduješ situáciu. Toto nikdy neuhádneš, milý môj. Tvoje romantické predstavy začínajú pri podprsenke a končia v nohavičkách. „Hneváš sa na mňa?“ pýtaš sa. Taká hlúpa otázka.
„Nie,“ krútim vytrvalo hlavou a trošku sa usmievam. Aspoň ťa trošku vytrápim, ty lenivec. Otočíš hlavu a znovu sa dívaš do svojho kúta.
To je všetko?
No, to som ti teda dala.
Čo v tom kúte vidíš? Aha, televízor.
Asi to bude tým, že ty si človek praktický a mojej nálade nerozumieš. Aj tak dobre. Stačí, že s ňou bojujem ja.
A november stále padá. Trochu mu uhnem, nech má miesto. Tak sa tu len prevaľuj, ty zamračený, zahmlený!
Je to už tak dávno, čo mi november nevadil. Sedeli sme vonku a na tebe bolo tak horúco. Tvoje praktické ľadové ruky pod mojou košeľou rozopínali bleskovou rýchlosťou a pálili dožerava.
Zostarli sme. Je to všetko len preto, že sme zostarli? Preto je tu ten november?
Pomaly vstávam a cítim na zadku tvoj pohľad. Stále to funguje. Chyba je teda vo mne. Ale len v najskrytejších myšlienkach. Nikdy by som nepriznala nahlas, že chcem zažiť niečo ......čo vlastne? Že chcem zažiť niečo, čo zažiť nechcem. Nechcem nič stratiť, aby som si to mohla potom vážiť. To je na nič.
Takto mi to stačí. Pohrávať sa s myšlienkami a snívať.

Comments

Pridať nový komentár

Teba tu vidieť po sto rokoch - to sa len tak nevidí :)

Veľmi dobre napísané. Tak uveriteľne. Aspoň ja som teda cítila tú atmosféru, čo znamená, že je to asi dobre, či? Ja sa nevyznám. Ale páčilo sa mi to. Horšie je, ak je to realita (čo je dosť možné, že je, nech už patrí komukoľvek). Presne toto je jedna z vecí, ktoré človeka od vzťahov odrádzajú. Že časom zovšednejú. Kto vie, či to tak musí byť. Asi som ešte mladá a sprostá. Alebo už práveže ani nie. Strata ilúzií je... nepríjemná :P

 

Ďakujem za komentár, Wavako. No a ilúzie nestrácaj, nemôžeme to vzdať, nie?

Zuzana

... asi je to jedno zo štádií lásky. A, žiaľ, asi to platí všeobecne, ako sa tak okolo seba pozerám. Tvoj štýl je tip-top, ako tu píše Wawako, tak uveriteľný...

Pripomenulo mi to jednu báseň od môjho obľúbeného Ferlinghettiho. Viem, nie je to zvykom, ale tú báseň sem hodím. Nie však preto, aby som Ťa nebodaj porovnával s Ferlinghettim, ale skôr ako údiv sa nad tým, že dvaja ľudia, žijúci navyše každý v inej dobe, každý na opačnom konci sveta dokážu tak presne a zároveň poeticky vyjadriť podobné pocity, pričom, a to je zvláštne, jeden z nich je žena a druhý muž.

Lawrence Ferlinghetti - Lunapark mysle (8)

Toho dňa v Parku pri Zlatej bráne
kráčali muž a žena obrovskou lúkou
ktorá je lúkou sveta
Muž mal zelené traky
a v jednej ruke niesol
starú zlámanú flautu
a jeho žena niesla strapec hrozna
a odštipovala
zrnko po zrnku
a rozdávala kadejakým veveričkám
akoby každé z nich
bolo podareným žartom
A potom obaja šli ďalej
obrovskou lúkou
ktorá je lúkou sveta
a potom na tichom mieste
kde stromy snívali
a zdalo sa že celú večnosť čakali
len na nich
sadli si spolu do trávy
ani sa nepozreli na seba
a jedli pomaranče
ani sa nepozreli na seba
a šupky hádzali do košíka
ktorý si zrejme priniesli iba preto
a ani sa nepozreli na seba
A potom
chlap si vyzliekol košeľu i tričko
no klobúk si nechal nasadený nabok
a bez slovíčka pod ním zaspal
A jeho žena len tak sedela
a dívala sa ako navôkol poletujú vtáci
a kričia na seba v stíchnutom povetrí
akoby pochybovali o existencii
či chceli si spomenúť na čosi zabudnuté
Ale napokon aj ona si ľahla
a prstami blúdila po starej flaute
na ktorej nemal kto hrať a len tak ležala
a dívala sa do prázdna
až celkom nakoniec sa pozrela
naňho a v jej nezúčastnenom výraze
tajil sa jediný strašný výzor
náhleho zúfalstva 

ja len tak strucne - som rada ze tu vidim nieco od teba a este radsej som, ze tvoj styl sa nezmenil a je tak skutocny ako zivot sam ... velmi pekne spracovane, veru tak... 

nech ta muza neopusta !!!

 

po dlhšom čase opäť kvalitný kúsok čítania na tejto stránke. 

pridal by som sa k Denise a slovám, som rád, že tvoj štýl sa nezmenil. 

 

Osobne si myslím, že rutina v akejkoľvek podobe a tiež naplnenie ilúzii je, bolo i bude vždy len v našich vlastných rukách. 

 

Zostaň s múzou! 

S pozdravom tvoj verný čitateľ,

Dušan Damián. 

Viac o autorovi

Počet príspevkov:
81
Počet nazbieraných
10, 849
Všetky príspevky od autora

Príspevky, ktoré by sa vám mohli páčiť