„Naša škola je ako vesmír. Ponárame sa do nekonečna možností a tém, pretože keď sa nám zdá, že sme objavili nejakú hranicu, znenazdajky sa zjavia nápady a poznanie, ktoré ju prekročí a objaví novú v diaľke.

Nemáme teda hranice, ale schody, po ktorých stúpame. Občas je to v tej našej škole ako v hre „hady a rebríky“. Jedna hranica je steblo, po ktorom sa vytiahneš vyššie, iná je hadom a ty sa kĺžeš kamsi... Bohviekam!?

Je otázne aj to, či je správne hovoriť o pojmoch ako „hore“ a „dole“ v priestore, ktorý je nekonečný a má toľko záchytných bodov, že jednému hore, je druhému dole a naopak. Tými záchytnými bodmi sme my všetci. A sme rozmanití, presne tak, ako všetko vo vesmíre. A tak to má byť.

Aj my máme našu sféru stálic, no tiež kométy a asteroidy a témy, ktoré do nás dorážajú ako meteority. Občas nás aj urážajú, ale to je asi normálne. Viete koľko toho taká téma urazí, kým cestou po chodbách a triedach niekomu do uší dorazí?

Občas sa, ja učiteľ, cítim ako taká čierna diera, ktorá len pohlcuje všetko navôkol. Všetky odpovede, domáce úlohy, kvízy a testy a kresby a problémy a žiadosti a požiadavky a kritika a občas pochvala a potom... je to jedno... všetko mizne za horizontom udalostí. Každému napokon ostáva len jeden hrubohmotný bod.

Občas sa cítim povznášajúco ako vesmírna hmlovina nápadov. Víria všade. Majú pôvod vo mne, vo vedení školy, najmä však v , rodičoch a okolí. Je ich tak veľa, že keď sa premnožia vzbĺknem a cítim sa ako hviezda. 
Áno, my učitelia sme hviezdy! Teda často sme ako hviezdy. Nemyslím tým teraz, len kolegyne, ktoré žiaria prirodzenou ženskou krásou ako slnká, pri ktorých je radosť prihrievať srdiečko. Myslím tým, že sme hviezdy, ktoré vyžarujú nápady a poznatky a skúsenosti a podnety a slová a aktivity. Chŕlime zo seba vriacu plazmu všetkého toho najlepšieho a často i najhoršieho, čo je v nás. Všetko však v dobrej viere, že prežiarime až k nim... k našim milým zverencom a vesmírnym súpútnikom. 
A keď už som pri nich, tak to poviem.

Deti sú vskutku ako čierne diery. Nie však preto, žeby pohlcovali všetko, čo vyžiarime. Ale preto, že majú viac energie – viac vesmírnej hmoty – viac chuti a viac času. Ony nielenže pohlcujú čo vyžarujeme, oni mnohé veci svojou gravitáciou odrazia v novej sile nazad k nám. Sú rýdze ako čierna tma. Ani dobré ani zlé. Všetko vedno, čakajúce na kolaps... na čas, kedy sa bude môcť prejaviť a z tmy sa stane svetlo. 

Deti sú tým najkrajším a najpotrebnejším druhom čiernych dier v našom vesmíre. Oni sú stredom galaxií našich tried. Pohybujú celý vesmír a občas nie je jasné, či existujú pre nás, alebo my pre nich.

Možno je to celkom hlúpe, takto premýšľať. Všetko sa so všetkým prelína a vzájomne sa ruší. Niekedy dokonca ani neviem, kto je žiak a kto učiteľ. Úlohy a pozície sú premenlivé a večne nestále. Čím viac odpovedí odhalíme, tým viac tajomstiev nachádzame a náš vesmír sa naďalej hýbe alebo rozpína. Je to neustály proces nádherných zmien, ktoré občas i bolia a desia, často však prinášajú radosť, úsmev aj spokojnosť.

A takto mi napadlo...

Naša škola je ako vesmír. A to je krása, lebo vesmír prináša nekonečný priestor, v ktorom sa každý môže prejavovať a meniť.“