Ešte raz sa prejsť po moste,
jeho stavbou ʼšiel nám čas.
Ja som mal ʼšte husté vlasy,
a ty nikdy nezvýšila sʼ hlas.
Ešte raz prebrázdiť ulice,
v nichž strácali sme bozky.
Vlnila náručou sasʼ mi s vánkom
pivné bruško netrápilo nás.
Ešte raz prebrázdiť cesty,
vše zabudnuté tiché kroky
rande maných i nemaných.
Bože pospolu sme, desivé...
a súc to roky...
Prečo nemôžem ťa zohriať, ako vtedy keď stačilo ti objatie?!
Prečo nespoznávame sladkosť bozkov a viac ju nehľadáme?!
Prečo naše mená na čakačke v milovanie, končia deň čo deň?!
Prečo menej pri tebe, rozochveje srdce mi viac sen?!
A prečo pýtam sa stále, či pýtať sa mám a či smiem?!
Koľko zmárniť máme hodín, koľko minút, koľko chvíľ?
Ja už nechcem ani strácať sekundy...
Ja chcem prosto žiť!
Cítiť v žilách vrelé bytie
a v nohách betón míľ.
Chcem odpadnúť ti k nohám,
len tak bez plaču.
Bez ladu a skladu bych v tebe sa schoval,
nech všetko vezme čert.
Peniaze nech zhoria a nech nám vezmú byt!
Nech sa všetko stratí, ja túžim iba žiť!
Zabudni na sľuby, prídi ku mne,
ruku pri srdci mi drž a zabudni na strach!
Priľni k mojej koži a z plných pľúc
vdychuj len hviezdny prach.
Nechcem vidieť, nechcem myslieť!
Chcem cítiť vôňu slobody.
Tej, za ktorú sme bojovali,
keď sme si nasádzali okovy.
Chcem preškrtať, všetko čo spísali sme medzi riadky,
sľubov vekmi kresaných...
Túžim zhodiť zo seba šaty a nahý bežať naprieky všetkým,
najmä tým, ktorým sa nepáčim.
S tebou po boku sa smiať z nočnej hliadky,
Ako chutí prvý raz, zas hádam raz opáčim.
Veď pomaly sme iba sochy,
mäkké ako mramor, ale krásne...
Veď už ani nedýchame,
Pripojení na svet cez wi-fi.
A je to tvoja ruka, ktorá priestorom sa vznáša ku mne...
A je to tvoja náruč, ktorá gravituje nás...
A je to tvoja vôňa, ktorá stále hýbe bytnosťou...
A je to tvoj úsmev...
A je to tvoj hlas, ktorý volá ma...
A je to tvoje lono...
A je to vše, čo s tebou súvisí...
Ešte raz sa prejsť po spomienkach,
skôr než nadobro skamenieme.
Ešte raz pretancovať niekoľko dní,
kým vyčerpáme sa až na dno síl...
Ešte raz napísať dobrý verš...
Ešte aspoň raz sa cítiť fajn...
Ešte aspoň raz sa neobzerať,
a kráčať v neznámo.
Ešte raz sa tváriť svetovo
a veriť všetkým milosrdným lžiam...
Ešte raz tak prežiť krásno,
ktoré vždy malo patriť iba nám.
Ale u...už ú-ú-ústa mi už neslú-ú-úžia.
Už načisto tuhnem...
v roli šéfa, manžela a azda otca
nečakám ani znamenie...
Už chcem len dokázať Ti Lásku,
lebo ona nás zviedla sem.
Pre všetky nerozvážne krásne túžby,
pre teba a všetky tvoje úsmevy,
preto len kameniem.
A tak konečne viem,
že keď sa láska prebolí...
nič navôkol sa zmení,
no vnútri všetko premení.
Ale dieťa vo mne verí
a túži sa stále smiať...
Ako dáky blázon,
nedá mi odumrieť.
Sú to roky a stále bláznim v predstavách.
Keď už realita zovšednela,
teba milovať neprestávam.
A to je Nádej Viery v Lásku,
krehkú a bez hraníc,
chceli sme mať všetko,
a dnes vedno teší nás aj nič.
Comments
Pridať nový komentár
Dyg a ty máš koľko rokov? Nebuď smutný :D
Štýl je dušanodamianovský, téma tiež, mne sa to celé páči. Podobnými myšlienkami sa často zaoberám, tak je mi to také blízke.
Zuzana
To nie je o veku, to je o pocite. A nemusí byť vždy môj. Môže byť aj sprostredkovaný. ;)
Nuž podobné myšlienky sú azda na prítmie, pohárik a všeláskavú vzájomnosť spriaznených...
Alebo do lesa, v stratení sveta, seba, ostatných, všetkých a všetkého...
A možno to nie je o strácaní ale nachádzaní seba, niekde... Niekde, kde by sme možno ani nemuseli byť a predsa sme.
Ďakujem za milé slová. Povzbudili, dušu pohladili a úsmev zanechali.
S pozdravom,
Dušan Damián
'šiel - môže byť i bez apostrofu
la s' - apostrof je naopak, la's
'šte - pripomenulo mi to Adharu a jej Myah - neviem či slovenčina pripúšta takéto ľubovoľné skracovanie všade(Adhara to použila ako rečovú úchylku), len kvoli zachovaniu slabik a po troch strofach bum, kaskem na slabiky i rytmus a idem si jak sa mi chce.
sas' mi - skušal som si to povedat bez apostrofu ale nedavalo mi to zmysel. neviem ci by nebolo vhodnejsie pouzit si's mi. cely ten verš mi akosi nedava zmysel( vlnili sme sa v naruci ulicou? vlnila si sa mi v naruci ked sme sli ulicou?)
tie dlhe verse rozdelit na polovicu. takto to vyzera divne(raz kratky vers, potom dlhe verse). Radsej predlzit basen na dlzku ako do sirky. cela basen mi pripada taka hanahegerovska - chvilu spev, chvilu recnenie.
basen ma pekne myslienky v sebe, prijde mi ako plač až sebaľútosť. povedal by som ze muzska verzia "hudbou k laske".
po dlhšom čase konečne návrat konštruktívnej kritiky.
Už som sa bál, že umrela.
Celkom pekné zhrnutie s tým "hanahegerovským" spevom a rečnením. Popravde ten jej štýl veľmi nemusím, ale trochu si to asi tentoraz trafil.
Na druhej strane som rád, že tento text si vnímal ako divný, lebo keby sa človek prestal diviť, asi by sa začal nudiť. A nuda je... minimálne smutná.
Ale nad tvojimi odporúčaniami sa zamyslým a ak uznám za vhodné, tak sa s tými apostrofmi ešte pohrám.
V každom prípade vďaka. Tvoj komentár ma potešil.
S pozdravom,
Dušan Damián