Opojný pocit chvenia, mizne z tela v chvíli pokoja.

Temer hnev všetok ustal a žilami prúdi pokora.

Dotkni sa ma spoza srdca!

Ja budem smelší razom hneď.

Nik iný to nedokáže,

Ty mi však krútiš celý svet.

Toľko slov sa v mysli zlieva...

Človek mlčí, človek sa mení v zviera.

Žiadny pokoj veky nevydrží,

hviezdy už nocou hvízdajú.

Biely jas, trblietky až zdá sa...

z hviezdneho prachu povstáva krása.

Vpíja sa do Teba a nebom vlní.

Túžim ti spievať o snoch a snívam o túžbe, čo sa snáď vyplní.

Zovri ma v náručí!

Pahrebu rozdúchaj!

Túžim byť v bezpečí.

Prosím ťa, počúvaj!

Túžim sa skloniť na zem až k Tvojim nohám!

Muselo Slnko zájsť.

Hádam mal sa i minúť čas.

Opäť však mali sme sa navzájom nájsť.

Priznaním túžby naša zem sa chveje.

Zaháňam obavy...

Snáď sa nám osud iba nevysmieva.  

Nato príde poznanie.

Dospeli sme, len to sa deje.

Tak uslyš moje vyznanie!

Opojný pocit chvenia, mizne mi z tela v novom pokoji.

Temer aj dych môj zastal, až taká je moc pravej pokory.

Spoza duše chcem do svetla vstúpiť.

Nech sa stane, čo má sa stať!

Dosť bolo priekov a škriepok!

Začnime sa milovať!

Dosť bolo zápasov a pýchy!

Nech sa stane, čo má sa stať!

Aj keby som sa v ten prach mal zmeniť,

chcem sa Ti celý odovzdať!