Fidlikanie nočných cvrčkov,

mi rozjatrilo v hlave...

zážitky z dávneho dávna,

keď v srdci nosil som ťa stále.

Že desaťročia blednú...

myslel som si tiež.

Z mŕtvych vzťahov vznikla hrádza.

Prestávam rozumieť však času

a vlastná pamäť ma zrádza.

Už nie je verná...

nebola nikdy ako každá.

Keď čítam medzi riadkami,

čo dávno vpísali dve duše tam,

do priestoru dažďa.

Vyznania votkané do súkna túžby...

Možno mala to byť láska!

Azda pevné priateľstvo?!

Tkali to súkno tkáčske stavy vari z dúhy?!

Až ich lejak ustal, farby stratili sa naveky.

Vybledli v oboch tajné túhy.

Ako to, že ich ešte čítam?

Kde sú tie teraz všetky riadky?

...veď ich zjavne nevidíš.

Čakali na monzúny zrejme...

preto už nestačili nám... obyčajné kvapky.  

Prestávam rozumieť času.

Hoci mi v pamäti to vrie a vrie.

Objala rosa dávne diania...

nesplnené sľuby čo... zakrylo zatmenie.

Fidlikanie nočných cvrčkov...

zaborený srdcom v tráve...

Snažím sa porozumieť časom a...

uveriť vo všetko prežité, že nebolo to márne.