Najdrahší Lévi,

opäť Ti píšem, akoby sa moja duša nemala komu zveriť. Hoci známych mám až hanba, ten priateľ v Tebe mi stále chýba.

Ale dnes nechcem smútiť za minulým, píšem preto, že život ma začal opäť lákať. Odhalil pestrosť a sladkosť svojich zákutí a vábi ma kamsi... Vlastne ani neviem, či ma navádza a či zvádza.

Ako naša učiteľka Nemčiny. Pamätáš si na Beátku? Koľko nás toho naučila?! Dodnes mi v hlave znejú skladby kuschel Rocku z jej DVD a pred očami mám kávové zrnko, ktoré sa jej rysovalo na tmavých nohaviciach jej kostýmu, rovno medzi nohami. Na jazyku sa mi vždy chvelo: Das sind hübsche Beine und wann öffnen sie?

Už vtedy ku mne prehováral život. Ona bola jeho prostredníkom a nielenže nás zvádzala z cesty stereotypu, ona nás viedla k novým ryšavým a kučeravým obzorom. Ist es hier warm, oder bist du nur heiß?  

Pamätáš sa, priateľu?

Dnes je život o inom. Má nových prostredníkov. Používa iné jazyky, ktoré sa mi akosi vôbec nezdajú cudzie.

Tak mi napadlo, koľko jazykov musí človek spoznať, aby stratil chuť objavovať ďalšie? Škoda, že nie si so mnou, už dávno by si ma vrátil do témy. Ako roky plynú, odbočujem od nej stále radšej.

Počul som, že aj ty si sa dal na bokovky. Ale neviem, čo je na tom pravda, dnes sú totiž všetky zdroje len pochybné a pochybnejšie.

Ach, Lévi! Rozmýšľam ako vždy nad láskou a nad premenlivosťou vzťahov. Mám takú tajnú túžbu. Chcel by som sa celý rozdať. Iste si vieš predstaviť, aké neskutočné dilemy mi táto túžba pestuje v mysli. Mám pocit, že som objavil limity lásky. Ale cítim, že Láska je bezhraničná a z toho plynú ďalšie otázky.

Kiežby si bol teraz so mnou. Na tieto veci si mal prosté riešenia. Občas priam sprosté, ako keď si nehľadel na bontón pri hľadaní čerešní za blúzkou.

No chýba mi ten pocit blaha, keď si rozčeril moje kruhy a vlial čerstvú vodu do môjho rybníka. Ale občas si sa aj mýlil, dnes to viem.

Ako vtedy, keď som dvoril deviatim slečnám a teba nezaujímali mená, len čísla. Vtedy si vravel, že pod poklopec možno pustiť zástupy, ale srdce môže zasiahnuť len jeden šíp.

Prečo som ťa len, ja bláznivý, počúvol?! Veď nato moje srdce prežilo jatky. Prebodnuté raz takmer vykrvácalo, prebodnuté znovu už nechcelo biť, aby ho Trojka mohla zlomiť, Štvorka vysmiať a Päťka udupať spoločne s mojou sebaúctou. Ale tu s matematikou už končím, tento odbor nebol tak zábavný ako Nemčina.

Možno som blázon, ale učinil som po rokoch objav. Keď mi zahojila srdce skutočná vrúcna láska. Bolo to veľmi nenápadné. Ani som nepostrehol kedy sa zjavila a už ma roztavila. Škoda, že si nebol pri tom. Viem, že Ty by si ma upozornil, aby som si dával väčší pozor.

Nuž, Lévi, prišiel som však na to, že srdce nie je ako krištáľová miska, ktorá s vriacou vodou praská. Srdce sa lásky nepresýti. Ono s každou ďalšou láskou rastie.

Ty ma ale dobre poznáš a vieš, ako ma tento obzor láka. Tak ti píšem, že je veľká škoda, že si tak ďaleko, aj keď ti len málo bráni k návratu. Mám chuť vyplávať s tebou na siedmu výpravu, neohrozene ako Sindibád, ktorého sme obdivovali.

Ani on sa nebál búrok a miloval volanie života.

Spomínam si, že vedno sme sa ani my nezľakli žiadnej búrky. Lebo spoločne sme dokázali všetko.

A práve to všetko... Hoci by to bol aj klam. Všetko spoločné mi chýba.

                                                                     S pozdravom, tvoj priateľ Damián