Septembrový Dunaj
Pri občasných návštevách Bratislavy nikdy nevynecháme prechádzku po nábreží Dunaja. Prechádzať sa pri Dunaji je fajn, ale „prechádzka“ Bratislavou po rieke, na našej Barake, by bola ešte lepšia. Tak prečo o tom stále len rozprávame, poďme a hotovo. Kde však začať a kde skončiť? Prečo nie napríklad v Hainburgu, veď je to za humnami. Sympatické tiché mestečko, bezproblémový prístup k rieke.
Zopakujeme a vychutnáme si plavbu pod Devínom, sútok s Moravou a „vodácku prechádzku“ po Bratislave. Začiatok splavu vyriešený, kde ho však ukončiť, aby toho na jednodňovku nebolo ani veľa, ani málo. Rovnako ako pádlovačka Bratislavou, bola pre nás výzvou Hrušovská zdrž. Chceli sme zároveň zistiť, kde sa výraznejšie prejaví vzdutie vody čunovskej hrádze , veď v centre mesta je ešte parádny prúd. Dobre teda, pokúsime sa prepádlovať Hrušovskú zdrž až k jej prehradeniu v Čunove. Musíme však byť trpezliví a počkať si na deň, keď bude bezvetrie. Za bezvetria je plavba po zdrži bezproblémová a krásna. Stačí však, aby sa tu do vás zaprel silnejší protivietor a vlny, ktoré sa v zdrži rýchlo zdvihnú, vytvoria takú mätež, že aj najzdatnejším majstrom pádiel býva úzko na duši. V septembri sme preto netrpezlivo klikali na SHMU a čakali na slnečný a bezveterný víkend. Trpezlivosť ruže prináša a my sme sa dočkali.
Ráno v Hainburgu, na nábreží Dunaja. Čašníci práve vykladali stoličky na terasy reštaurácií a naše nosy pošteklila vôňa rannej kávy. Vydržali sme však, ešte sme si ju nezaslúžili. Ak sa podarí, dáme si ju v Čunove na hrádzi. Nafúkame Baraku, míňame sympatickú lodenicu miestnych vodákov, prepádlujeme k ľavému brehu a necháme sa unášať svižným prúdom, smer Bratislava.
Míňame tlačné remorkéry. Ich motory zvádzajú ťažký boj, ale predsa len sa pomaly sunú proti prúdu do Viedne. Najväčšie vlny však paradoxne narobia malé rýchle Twin City, akési "lodné mikrobusy" na trase Bratislava – Viedeň. Ani sme sa v Barake poriadne neuvelebili a už sa pred nami objavilo devínske hradné bralo.
Na sútoku s Moravou sme spozorneli, ale víry a vlny vyzerali hrozivejšie, než naozaj boli. O chvíľu si už vychutnávame plavbu mestom a zdravíme bratislavské mosty.
Prúd stále slušne „valí.“ Míňame prístav a po troch – štyroch kilometroch výrazná zmena. Aha, tak tu je to miesto, kde sa prejaví čunovská hrádza a takmer zastaví aj také množstvo vody, aké tečie Dunajom. Rieka sa rozlieva do šírky a k slovu sa dostávajú pádla. Koniec oddychu! Pri ústí Jarovského ramena si dožičíme prestávku.
Po nej nás už čaká širokánska vodná plocha. Plavebnú dráhu lodí vymedzujú umelé kamenné ostrovčeky. Držíme sa ich i my. Meteorológovia sa nepomýlili a naša Baraka sa tíško šinie po zrkadliacej hladine. V diaľke pred nami vidíme Danubianu. Približujeme sa k nej však len veľmi pomaly. Nakoniec sa k nej dostaneme a pristávame.
Netušíme, že tým vyvoláme hnev pána správcu, ktorý nás najprv z priestoru galérie chce vykázať, neskôr sa však v ňom čosi zlomí, usmeje sa a povie: „No poďte, keď ste už tu!“ Správne sa má pristávať asi o 200 metrov ďalej, v pravobrežnej hrádzi. Tu sa aj prenáša do starého koryta. Keď sme už pristáli v objekte galérie, aspoň sme si pri prenášaní Baraky prezreli zopár umeleckých inštalácií, ktoré boli umiestnené v jej exteriéri. Niektoré v nás vyvolali rozpaky, iné úsmev. Napríklad umelecký artefakt s názvom- Spermie-zhotovený z kovového šrotu. Opúšťame priestory Danubiany, balíme Baraku a v areáli vodných športov obdivujeme trénujúce decká.
Ktovie, či sa nepozeráme na budúcich olympionikov. Konečne si doprajeme zaslúženú kávu a autobusom sa odvezieme do centra mesta, kde s prekvapením zisťujeme, že do Hainburgu sa dostaneme priamo z centra iným autobusom bratislavskej MHD. Vskutku, onedlho vystupujeme v Hainburgu, kde nás trpezlivo čaká auto.
V októbri nás zlákal Váh
Tejto rieke pod Trenčínom väčšinu vody „uchmatne“ umelý kanál a pre staré pôvodné koryto zostane len biologické minimum. Aj to však v pohode stačí na pekný a pohodový splav, ktorý možno začať v Trenčíne a ukončiť až v Seredi. Na tento úsek, podľa mňa, vodáci neprávom zabúdajú. Určite to nie je nijaká výnimočná voda, ale prúd sa vôbec nestráca, sem – tam spomalí, aby vzápätí opäť zrýchlil. Občas vás príjemne prekvapí splavná perejka či hať.
Krajina, ktorou Váh v tomto úseku tečie, vás síce mimoriadne nenadchne, ale ani nesklame. Vpravo Malé a Biele Karpaty, vľavo Považský Inovec. Územie medzi umelým kanálom a starým korytom tvoria najmä lesíky, mŕtve ramená Váhu, štrkové pláže. Viaceré miesta priam pozývajú postaviť si stan a založiť ohník.
Ak nie ste závislí na táboriskách s „osviežovňami“, vôbec vás nemusí trápiť, kde prenocujete. Počas polhodinovej plavby objavíte aj dve- tri miesta vhodné na zopár stanov a ohnisko. Staré koryto sa síce občas priblíži k diaľnici, tú však len tušíte, lebo je odizolovaná minimálne širším pásom stromov. Zatáboriť je však vhodnejšie na pravom brehu, v priestore medzi starým korytom a kanálom. Rušiť vás budú iba ak volavky a kormorány. Pôvodné koryto Váhu má v tomto úseku štrkové dno a príjemne vás prekvapí čistá voda. Aj v hlbších, prúdom vymletých jamách, vidíte až na dno.
My sme sa však vybrali len na jednodňovku, tak sme zvolili úsek Nové Mesto nad Váhom – Piešťany. Je to zhruba 25 rkm a s pomocou prúdu sa to dá v pohode stihnúť. Auto sme zaparkovali pred reštauráciou na Zelenej vode (rekreačné stredisko) v Novom Meste nad Váhom. Odtiaľ je to k starému Váhu len kúsok. Pri vychádzajúcom slnku sme nafúkali Baraku a vyrazili. Základný pocit (ako píše Vlado na inom mieste) SLOBODA!!! Musíme len zopakovať, že na tomto úseku sa vôbec nenudíte. Treba neustále „čítať“ vodu, vyhýbať sa plytčinám a spadnutým stromom.
Odhadnúť kadiaľ prejsť starú rozbitú hať či perej. Občas vás chce prúd dokonca vyskúšať a natlačiť na vymletý breh. Samozrejme, nejde o nič dramatické, skôr to vnímate ako spestrenie plavby. Spomenul som si na svoju prvú plavbu na kanoe vôbec. Práve v tomto úseku som sa prvýkrát otočil hore dnom. Bolo to na starej dobrej Orlici. Potvora jedna! Bola ťažká, ale pritom rýchla a až príliš dobre držala smer. Točivosťou veľmi nevynikala...
Pristáli sme a išli si pozrieť i umelý kanál.
No fuj! Fakt kanál. Rýchlo späť na peknú štrkovú pláž, do sveta volaviek a kormoránov a o chvíľu už opäť v prúde. Krajinársku idylku narušil jedine prejazd popod diaľničný most.
Ten však zmizol z dohľadu rovnako rýchlo, ako sa objavil. To už sme vedeli, že Piešťany nie sú ďaleko. Hoci sme sa vôbec neponáhľali, prišli sme omnoho skôr, než sme predpokladali.
Pred „Skleným mostom“ so sochou Barlolámača sa kanál spája so starým korytom, Váh sa rozširuje, prúd zastaví priehradný múr Sĺňavy. Prepádlovať ju síce vyžaduje trochu úsilia, ale nie je to žiadny veľký problém. Po prenesení hrádze môžete pokračovať ďalej do Hlohovca, alebo až do Serede. Pod piešťanskou Sĺňavou sa vody Váhu opäť rozdelia a vy pokračujete starým korytom až do Hlohovca. Ak by ste chceli splavovať od Piešťan, najlepšie je začať v Sokolovciach pri malej vodnej elektrárni. (pozri Privolávanie jari alebo Jarné prázdniny na vode) V podstate o nič neprídete a je tu omnoho lepší prístup k rieke. Plavba sa podobá predchádzajúcemu úseku, prúd sa opäť „rozbehne“ a vás čaká príjemných, zhruba 20 riečnych kilometrov. V Hlohovci sa vody Váhu znovu spoja a už sa nerozídu až do sútoku s Dunajom v Komárne. Ďalšiu plavbu je najlepšie ukončiť v Seredi, lebo prepádlovať vodné dielo Kráľová je len pre psychicky veľmi odolné nátury.
My však končíme v Piešťanoch pod mostom, povytriasame si z vlasov kúsky chleba, ktorými kŕmili kúpeľní hostia z mosta labute a čajky, balíme Baraku a cvakneme si zo „záchranárky“ (krycie meno pre placačku) dobrej orechovky. Háčik môže konečne splniť sľub, ktorý svojmu zadákovi dal ešte ráno. Cestou na železničnú stanicu, v príjemnej kaviarni na kolonáde, sa predo mnou objavila horúca čokoládová kúpeľná oplátka a šálka skvelej kávy. S takým háčikom je radosť splavovať. Hádam do zimy ešte čosi stihneme.
Ahoj Jana foto, Ivan text
Comments
Pridať nový komentár
Pripomenul si mi môj dávnejší splav Váhu (od Nového Mesta po Sereď).
Plával som so skupinkou 12-15-ročných detí (5 lodí). Všetko bolo v pohode, starý Váh bol zaujímavý - podplávali sme pod piešťanský most a vyšli na Sĺňavu. Bola plná plachetníc. Zrazu sa zdvihol vietor a od severovýchodu sa dovalila búrka - plachetnice sa prevracali jedna po druhej hore dnom. Vlny začínali mať biele čiapočky. Vietor našťastie fúkal od chrbta a hnal nás cez širokánske jazero k priehradnému múru. Zázrak, že sa nikto neprevrátil - naozaj mi vtedy nebolo všetko jedno.
Odvtedy nepodceňujem vlny a vietor na širokých vodných plochách - napr. na Hrušovskej zdrži (Dunaj) sme raz čakali 24 hodín, kým sa vietor utíši. Nik z nás (a boli tam väčšinou skúsení riečni vlci) sa neodvážil traverzovať Dunaj.
Vďaka za peknú repoortáž - jesenné fotky sú najkrajšie.
Vlado