Vždy, keď ráno vstanem z postele,

moje srdce je ako z ocele.

Svoju rannú modlitbu Bohu prednášam,

nesústredím sa však na modlenie.

To, že nie si pri mne ťažko znášam,

nestačí mi už duchovné opojenie.

Keď si pri raňajkách natieram na chlieb maslo,

cítim sa akoby predo mnou svetlo zhaslo.

Pred sebou nevidím nič iba steny tmavé,

v nich sa pokúšam nájsť tvoje vnútro pravé.

Hneď ako sa z toho podivného sna preberiem,

sadnúť si za stôl sa poberiem.

Tam premýšľam o nás dvoch.

Prečo ťa takú krásnu stvoril Boh?

Prečo som mu svoj život obetoval?

Prečo som to teraz tak oľutoval?

Na tieto otázky poznám odpoveď,

ak chceš poviem ti ich hneď.

Boh asi chcel, aby som mu slúžil,

diabol mi ťa však do cesty poslal.

Anjel strážny v ten deň nado mnou nekrúžil,

ja som Bohu verný neostal.

Zamiloval som si ťa úplne celú,

videl som ťa ta stáť takú smelú.

Stála si pod krížom celkom sama,

bola si sťa Božia Mama.

Musím ti povedať aká si nádherná,

tvoja tvár je krajšia než priemerná.

Si úžasná sťa lúka posiata kvetmi,

si najkrajšia bytosť medzi svetmi.

Aj keby anjeli z neba zleteli,

tvoju nádheru by ti isto závideli.

Oči máš veľmi pekné-hnedé,

tvoje líca nikdy nie sú bledé.

Odrážajú svetlo na všetky strany,

osvetlili by každé tmavé hrany.

Tvoju veľkoleposť nevyjadrí žiadna báseň, žiadna pieseň,

nevyrovná sa ti jar, leto, či jeseň.

Zima je proti tebe ako bez Vianoc,

pri tebe nočná obloha stráca svoju moc.

Vlasy máš nádherne plavé,

kučery v nich sú veľmi hravé.

Tvoja postava sa vyrovná Venuši,

teplo, ktoré z teba vyžaruje , všetky moria vysuší.

Nenachádzam na tebe žiadnu chybu,

keď ťa vidím, všetky svaly sa vo mne hýbu.

Keď počujem, ako ľudí na omšu volá zvon,

v zápätí hneď vykuknem von.

Z okna fary mám dobrý výhľad na kostolnú bránu,

obzerám sa z neho na jednú aj na druhú stranu.

Ráno v kostole omšu slúžim,

očami po laviciach krúžim.

V nich tvoju nádhernú postavu hľadám,

spoza oltára vykukujem, aj keď na kolená padám.

Po omši idem do obchodu nakupovať,

to, že nie si pri mne musím stále ľutovať.

Ako ťa milujem, povedať ti musím,

vyznať ti lásku sa pokúsim.

Keď som ťa však uvidel, stratil som reč,

Keď som sa osmelil, bola si preč.

Premýšľam nad tým, čo sa vlastne deje,

v mojom srdci predsa láska nie je,

mám pocit, že sa mi za chrbtom niekto smeje,

moju dušu už nič nehreje.

Musím myslieť aj na mestský ľud,

snažím sa nájsť osobný kľud.

Keby som ti predsa vyznal lásku,

zosadil by som si pred nimi túto masku.

Nebol by som pre nich duchovným otcom,

v ich očiach by som sa stal veľkým škodcom.

Oni predsa neporozumejú mojej láske k tebe.

chcel by som ťa vidieť stáť pri sebe.

Tomu sa predsa ani nedá porozumieť,

s takým hriechom radšej neumrieť.

Určite by som sa dostal do zatratenia,

nepomohlo by mi ani kúsok očistenia.

Ale keď ty máš takú veľkú telesnú krásu,

ovládaš ňou každú mužskú masu,

spievanie víl sa nevyrovná čistote tvojho hlasu.

Vonkajšia krása však nie je všetko,

aj keď ňou nie si obdarená riedko.

Aká si vlastne vo vnútri?

Možno sa môj rozum umúdri.

Keby som zistil, že v sebe prechovávaš pýchu,

už by o tebe nebolo ani sluchu.

Tento hriech totiž neznášam,

v živote sa ním príliš neunášam.

Možno si však dobrá a láskavá,

tak by si bola môjmu srdcu ešte väčšmi lákavá.

To si pre mňa aj teraz, keď o tebe neviem nič,

viem však, že ma zasiahol lásky bič.

Jeho zásah bol príjemný a silný,

nebol však mylný?

Zasiahol aj teba?

Odpoveď asi nedostanem len tak z neba.

Opýtať sa ťa to však nemôžem,

dúfam, že svoje city premôžem.

Nie si náhodou vydatá?

Nemáš náhodou deti?

Keby som zistil, že máš manžela, odniesla by si ma zubatá,

Ležal by som niekde na chodníku sťa smeti.

Určite by som neprežil takú ranu,

hádam ma neodbyješ ako nejakú vranu.

Som hlupák, keď si myslm, že ma môžeš mať rada,

keby som sa ti zapáčil, bola by to voči Bohu zrada.

Medzi tebou a mnou je veľká ohrada,

v nej je veľká záhrada,

do ktorej sa láska nezakráda.

Keby sa však do nej zatúlala, bola by to paráda!

S láskou sa predsa nikto neháda,

láska je za šťastie náhrada.

Myslím, že to medzi nami zaiskrilo,

Alebo ma nejaké svetlo oslepilo?

Videl som, ako si sa na mňa zadívala,

potecha môjho srdca sa všade ozývala.

Cítil som neopísateľnú radosť,

sťa by sa mi vrátila všetká mladosť.

Prečo? Lebo ty si moja večná láska,

ty si zo všetkých žien najväčšia kráska.

Naše šťastie však nie je zlaté,

naše blaho je prekliate.

Bolí ma, že nie si pri mne,

že sa s tebou nemôžem zhovárať úprimne.

Len tvoja láska ma môže spasiť,

len ona môže môj žiaľ uhasiť.