Sused kosí trávu. Ležím na lehátku a pozorujem hlbokú ryhu v spodnej časti jeho chrbta. Svaly na rukách sa mu napínajú. Po chvíli vypne kosačku a pristúpi ku mne. Položí mi prst na bradu a hrdlom schádza dolu, medzi prsia. Udivene sledujem jeho prst a zbadám, že som takmer nahá.
Kde som nabrala takéto nohavičky?
A takéto prsia?
Hrdo sa týčia nad úzkym pásom. Som úžasná. Kedy som schudla? Prst prechádza cez pupok k nohavičkám. Zastaví sa na ich okraji. Zrazu pred nami prudko zabrzdí auto a vyskočí z neho Číro. Sused sa k nemu otočí a vzápätí padá pod jeho úderom. Číro ma zodvihne z lehátka. Som ľahká ako pierko a on taký silný. Nič nehovorí, len na mňa uprene pozerá a nesie ma do auta, kde ma prikrýva dekou.  Mlčky naštartuje a odpichne sa z miesta. Letíme ulicami mesta, oči sa nám občas stretnú. Cítim silné vzrušenie pri každom jeho pohľade.
Strhnem sa.
Bol to sen.
Tentoraz som si to vážne nevymyslela. Pozerám na strop a nechápem. Ešte stále cítim príjemné chvenie.
Zaujímavé.
Moje podvedomie za mňa vytvorilo niečo, na čo som sa v skutočnosti neodvážila ani pomyslieť.

Podarilo sa mi upratať. Zašla som do takých detailov, ako sú nohy na stoličkách a dvierka na kuchynskej linke. Vyleštila som kúpeľňu a na záchodovej mise by sa mohol podávať obed. Už dávno som si nedala takto záležať. Čakali sme návštevu. Deti som presvedčila, aby radšej zostali hore v izbe, dovolila som im tam zobrať keksy a pitie.
Tibor prechádzal po kuchyni hore dolu a každú chvíľu pozrel z okna. Dlho u nás nikto nebol, tešili sme sa. Konečne zbadal pred domom auto. Bežal otvoriť a vítal hostí pri bránke. Keď vchádzali dovnútra, počula som ako hovorí:
„Ospravedlňujeme sa za ten neporiadok, nestihli sme upratať.“ Hodila som po ňom hubku z drezu. Chytil ju a hodil späť.
„Vidím, že sa tu nič nezmenilo,“ so smiechom vchádzala Sonička, „ahoj Jani, dlho sme sa nevideli.“ Vyzula sa a vošla dovnútra. Na stôl položila darčekovú tašku s vínom a bonboniérou a obzerala sa okolo seba.
„Máte to tu iné,“ premýšľala nahlas, „nebol televízor na druhej strane?“
„Tak to už je naozaj dávno,“ začudovala som sa, „to sme menili, keď mal Erik rok...je možné, že už ste tu neboli dva roky?“
„Je to možné, hanbím sa,“ povedala úprimne. To už vchádzali dnu deti a Marcel.
„Dobrý deň,“ povedali chlapci zborovo.
„Ahojte, preboha, vy ste vyrástli,“ zvýskla som, „to nie je možné. Peťko, ty už si druhák, že?“ Prikývol.
„A ty Paľko, tiež už pôjdeš do školy?“ čupla som si k menšiemu.
„Pôjdem,“ povedal.
„Ale čoby, ešte má čas, má len päť rokov,“ zasmial sa Marcel a podal mi ruku, „dobre vyzeráš Jani, Tibor sa o teba stará, to je vidieť.“
„Nesťažujem sa. Chlapci, choďte hore, Riško a Erik sú tam, môžete sa spolu hrať,“ postrčila som ich a z chladničky som vytiahla šampanské.
Bavili sme sa veľmi dobre. Chlapi sedeli chvíľu pri nás a potom sa presunuli niekam do pivnice, kde vraj opravovali vŕtačku. Zrejme ich nebavilo počúvať naše reči, ale nám to bolo jedno. Prebrali sme nové obchody v meste, bývalých spolužiakov, kto čo robí. Sonička mi povedala o tom, ako si rok po materskej nemohla nájsť žiadnu dobrú prácu. Skúšala brigádu v Kauflande, no keď ju, najlepšiu žiačku v triede na strednej škole, zvozila pani so základným vzdelaním za to, že jej dlho trvá vykladanie pomarančov, vzdala to. Potom sa jej konečne podarilo nastúpiť do jednej firmy na miesto asistentky a vyzerala spokojne.
Zhora sme počuli silný dupot a hučanie.
„Závidím ti,“ smutne som sa usmiala, „ale v dobrom.“
„Neboj,“ povzbudzovala ma, „to sa poddá. Niečo si určite nájdeš.“
Bola som príjemne prekvapená, že sme si tak rozumeli. Možno to bolo tým šampanským, no nedalo mi nespýtať sa:
„Čo sa s tebou stalo? Zmenila si sa.“
„V akom zmysle?“   
„Vlastne keď nad tým tak premýšľam,“ doliala som do pohárov, „takáto si bývala pred tým, než si mala deti. Tie ťa zmenili.“
„Ja viem,“ zamračila sa, „bola som len mamou a nič iné.“
„Presne,“ začudovala som sa. Sama by som to lepšie nepovedala.
„To bolo tým, že som sa pohybovala medzi susedami, ktoré boli také skvelé matky. Chcela som sa im vyrovnať, predbehnúť ich....“
„Na tom nie je predsa nič zlé,“ prerušila som ju, „ja mám zasa susedu, ktorá má úplne opačný vzťah k deťom.“
„Má nejaké?“
„Nie, finančne sa jej to neoplatí,“ napodobnila som Zdenu a odhodila vlasy dozadu podľa jej vzoru.
„Neoplatí?“ otvorila ústa a zabudla ich zavrieť.
„Presne tak. Vraj s manželom počítali, koľko stojí také dieťa a usúdili, že im nikdy nevráti to, čo doňho investujú.“
„Proti tomu sa nedá nič namietať. Má pravdu,“ zasmiala sa.
„Áno,“ prikývla som, „a to sú ľudia, ktorí si desať rokov dozadu kúpili kuchyňu za päťsto tisíc korún.  Teraz sa sťahujú do nejakej vilky v centre mesta a peňazí majú... ách,“ mávla som rukou.
„Ale do detí neinvestujú,“ prikyvovala Soňa, „nechýba im to, že sa nemajú o koho starať?“
„Našli si náhradu za dieťa. Kúpili si psa. Teda ja yorkshira ani za psa nepovažujem, je to taká veverička na vodítku.“
„Možno u nich v skutočnosti nejde o peniaze, možno to hovoria len tak, aby zamaskovali skutočný dôvod,“ uvažovala.
„Tak či tak,“ zakončila som tému, „radšej byť otrokyňou vlastných detí, ako hentakou zádrapčivou falošnou babizňou.“
Napili sme sa.
„Marcel sa so mnou takmer rozišiel,“ povedala Soňa zrazu celkom tichučko. Prebehol mnou mráz.
Riško vbehol do kuchyne a pýtal odo mňa rádio. Chceli si hore urobiť diskotéku. Bez slova som mu ho podala a vrátila som sa k Soničke.
„Prečo?“
„Zašla som do extrému. Celé dni som sa venovala deťom. To vlastne robí každá mama, to je jasné. Lenže ja som každú voľnú chvíľu sedela pri počítači a čítala, čo už by mali vedieť, koľko by mali vážiť, zaručené návody na odučenie od plienok, ako podporiť tvorbu mlieka... Nevarila som normálne jedlá ako dovtedy. Samé zrno, tofu, cottage cheese a zeleninové nákypy. Kupovala som väčšinou biopotraviny, čo bolo navyše hrozne drahé. Bolo by to v poriadku, keby to všetkým chutilo. Ale nechutilo. Marcel si tajne kupoval slaninu, aby som o tom nevedela a dával ju aj deťom. Keď som sa to dozvedela, dostala som hysterický záchvat.“
Odmlčala sa.
„Asi z hladu,“ pokračovala po chvíli, „a to nebolo všetko. Najhoršie pre Marcela, ako mi neskôr povedal, bolo, že som skrátka bola už len mamou. Nie ženou. Nestarala som sa o seba a hlavne som sa prestala zaujímať o nás ako o pár, chápeš?“ spýtala sa.
„Áno,“ prikývla som, „čiastočne takým niečím prechádza každé manželstvo. Pri bábätku je to tak. Mužov odstavíme na vedľajšiu koľaj. Keď kojíme, prsia sú len pre dieťa, sex je len keď dieťa dovolí. A to nehovorím o tej nekonečnej únave. Tiež som mala obdobie, keď som mala pocit, že nežijem svoj život, ale Erikov. Pri Riškovi som to ešte ako-tak zvládla, no asi som mala chvíľu počkať, kým som mala Erika. Jeden sa konečne osamostatnil a ja som sa nestihla ani nadýchnuť a už bol na mne závislý ďalší. Ale na druhú stranu to bolo nádherné obdobie.“
Potom sa rozrozprávala Soňa. O tom, ako to raz Marcel nevydržal a všetko jej vykričal. Že už s ním nespáva a nerozpráva o ničom inom, len o deťoch. Odmietala ich dať niekomu povarovať, nikam spolu nechodili. Keď plánovala program na víkend, nepočítala s ním.
Až keď to bolo vonku, uvedomila si, že to nie je v poriadku, no trvalo niekoľko mesiacov, kým dokázala priznať, že má Marcel pravdu. Všetko sa urovnalo, keď začala chodiť do práce. Vypadla z domu, musela sa sústrediť aj na iné veci a zrazu to klapalo.  
„Ja som Paľka kojila do štyroch rokov,“ povedala nakoniec potichu.
„Čo – čože?“ vyjachtala som, „tak to je sila.“
„Posledný rok už len pred spaním, ale vieš si predstaviť, koľko mlieka som ja vlastne vyprodukovala?“
„Prepáč, čo ti teraz poviem, ale musím. Ty si vyrobila asi toľko mlieka, ako každá iná krava.“
Chlapi prišli z pivnice v momente, keď sme sa smiali ako bláznivé.
„No dámy,“ poklopkal Tibor na prázdnu fľašu, „vidím, že sa zabávate.“ Zhora sa ozýval vreskot a dupanie.
„Tých hore ste boli skontrolovať?“ spýtal sa Marcel.
„Nie, nechaj ich tak, toto pišťanie je nič,“ ťahala som ho za rukáv, aby si sadol. „Myslím, že je tam vzácna symbióza, do ktorej nesmieme zasahovať. Ešte ani jeden z nich neprišiel s plačom.“
„Ani žalovať,“ dodala Sonička.
Vybrala som z chladničky jednohubky, ktoré som predtým pripravila. Zarazila som sa a pozerala som na tanier s celozrnnými rožkami s cottage cheesom a zeleninou. Vrátila som sa ku chladničke, vybrala som klobásu, nakrájala som ju a na každú jednohubku som položila jedno koliesko. Sonička na mňa s úsmevom žmurkla. Bolo fajn mať späť svoju starú priateľku. O chvíľu sa dovalili chlapci oznámiť nám, že sú hladní. Peťko prišiel so svietiacim mečom a prilbou. Riško v kostýme piráta, ktorý som mu kúpila na karneval. Paľkovi sa ušiel šašovský nos a Erik mal na hlave nočník. Neuveriteľne dobre mu sedel na hlave.

Keď odišli, hlava sa mi trochu točila, mala som skvelú náladu. Riško zaliezol do izby, Erikovi som sľúbila prečítať rozprávku. Vybral si knihu Krtkove nohavičky. Mala som trochu problém zaostriť, no písmenká boli našťastie celkom veľké, tak som čítala. Erik ležal a špáral sa v nose. Začala som si vymýšľať:
„Krtko si sadol na drevo a začal sa špárať v nose. Pribehla k nemu veverička a spýtala sa ho, čo tam hľadá. Niečo k večeri, odpovedal krtko.“
Erik sa začal rehotať a na chvíľu dal prst z nosa von. Rozhodla som sa, že rozprávku trochu skrátim a preskočila som stranu. Okamžite to zistil:
„Mama, ty si zabudla plečítať, ako išiel kltko za lakom.“
„Za lakom?“ tvárila som sa prekvapene, „za akým lakom?“
„Nie za lakom, ale za lakom!“
„Aha, ty myslíš za rakom?“
Áno,“ usmial sa spokojne. Vrátila som sa teda o stranu späť a on sa vrátil k špáraniu v nose. O chvíľu vytiahol prst aj s úlovkom.
„Tu máš, mama. Toto už v nosíku nechcem.“
„No super,“ vyskočila som z postele a bežala som pre vreckovku. Musela som prečítať celú knihu, až potom zaspal. Zišla som dolu a zapla som počítač, aby som skontrolovala maily.
 „Idem na pohovor,“ vošla som o chvíľu vyjavene do obývačky.
„Kam?“ spýtal sa Tibor usalašený na gauči pred televízorom.
„Do leasingovej spoločnosti,“ stále som neverila, že to hovorím, „na miesto vedúcej obchodného oddelenia.“
„Čo?“ z ruky mu vypadol ovládač, „to si robia srandu, nie?“
„Asi áno,“ sadla som si k nemu, „ale ja som s tým začala. Poslala som im taký motivačný list, že dovi dopo.“
„No vidíš,“ Tiborov údiv bol preč a vrátil sa pohľadom k obrazovke, „nikdy nemôžeš vedieť, čím zaujmeš.“
„Ale viem,“ povedala som s úsmevom, „ teraz viem úplne presne, čím ťa zaujmem.“ Pomaly som si začala rozopínať košeľu. Rýchlo vypol televízor.
„Celý deň si ťa predstavujem v sprche,“ zašepkal mi do ucha.
„Ale čo,“ zasmiala som sa.
Rada som splnila všetky jeho predstavy.

Rozhodla som sa, že je zbytočné báť sa. Skrátka som žiadala o miesto, na ktoré som nemala a ešte k tomu som poslala list, ktorý je...povedzme dosť výrazne neštandardný. Uvažovala som, o čo im môže ísť. Nechajú ma čakať niekoľko hodín a potom povedia, že je to omyl a môžem ísť domov? Keby ma chceli odignorovať, ani by sa neozvali. Možno mi predstavia údržbára ako riaditeľa a budú si náš rozhovor nahrávať. Tak či tak si ma vychutnajú, takže aj ja by som sa mala snažiť užiť si to a nebrať vážne. Alebo že by ma naozaj chceli? Ako vedúcu oddelenia? Páči sa im moja originalita? Tssss.
Pohovor začal s len 10 minútovým oneskorením, nenechali ma zbytočne čakať. Vysoký kučeravý muž po štyridsiatke, ktorý sa predstavil ako personalista, ma usadil oproti sebe a listoval v papieroch.
V rukách som žmolila kufrík na dokumenty, v ktorom som mala svoje doklady. Životopis, žiadosť, motivačný list a pozvánku na pohovor....pre istotu. Predsa som bola nervózna. Kučeravý na mňa sem tam pozrel a stále čítal dokumenty.
To si asi znovu číta ten môj výtvor, pomyslela som si a zrazu som sa hanbila. Pripadala som si ako komediant. Ten personalista, tá budova, kancelária...všetko na mňa pôsobilo profesionálne. Prihrbila som sa. Snažila som sa stratiť v čalúnení stoličky, na ktorej som sedela. Som taká trápna!
„Vodu?“ spýtal sa.
„Poprosím vás,“ povedala som neprirodzene tenkým hlasom. Až teraz som si uvedomila, že mi vyschlo v krku a potrebujem sa napiť.
Asi je tu náročky pustené kúrenie, teraz v lete, aby som sa potila, napadlo mi, no kučeravý mal na sebe sako a bol v pohode. Odložil papiere a nalial mi vodu do pohára.
„To si trúfate riadiť dvadsať ľudí s takýmto hlasom?“ spýtal sa vážne.
Tak predsa. Ide o žart. Zasmiala som sa.
„Ale jasné. Keď treba, dokážem vrieskať aj celý deň.“
Prekvapene sa usmial:
„Áno? Tak poďte so mnou.“
Viedol ma chodbami a ja som kráčala ako vo sne. Prepískla som to. Už zasa som si svojimi sprostými nápadmi zavarila. Vošli sme do obrovskej otvorenej kancelárie, plnej ľudí, pre ktorých hľadali šéfku. Každý z nich bol zabratý do svojej práce. Niektorí telefonovali, iní sa vŕtali v papieroch, alebo ťukali do klávesnice.
„Získajte si ich pozornosť a predstavte sa im,“ začula som slová, ktorým som chvíľu nemohla uveriť.
„To nemyslíte vážne,“ rozhliadla som sa po rozľahlej miestnosti. Trochu sa mi zatočila hlava. Obzrela som sa na kučeravého. Ustúpil dozadu a uškŕňal sa. Chvíľu som pozerala do zeme a uvažovala, či idem preč, alebo nie. Rozhodla som sa, že to dovediem do konca. Poobzerala som sa okolo seba. Pri tlačiarni som si zobrala dva balíky kancelárskeho papiera, položila ich na miesto, ktoré som odhadla ako stred miestnosti a postavila som sa ne, aby som bola vyššia. Už tým som si získala pozornosť niekoľkých ľudí. Zatlieskala som a hlasno zakričala:
„Haló, ľudia! Prosím Vás o chvíľu pozornosti.“
Takmer všetci už pozerali na mňa.
„Nebudem Vás dlho zdržovať, nebojte,“ hulákala som na plné hrdlo. Pohľadom som kontrolovala, či už všetci pozerajú na mňa. Jeden pán v okuliaroch si ma nevšímal. Pozeral do obrazovky pred sebou. „Prepáčte, vy tam vzadu,“ mávala som naňho, no on nereagoval. „Prosím Vás,“ vybrala som jednu mladú dámu, „žďuchnite tam do toho pána, aby ma na chvíľočku vnímal. Ďakujem.“ Slečna poslušne odcupitala k nemu a chvíľu sa potichu zhovárali. Nakoniec sa postavil a so záujmom na mňa pozeral.
„Výborne! Takže,“ začala som „moje meno je Jana Trubecká. Uchádzam sa vo vašej firme o miesto vedúcej tohto oddelenia, takže som veľmi rada, že môžem vidieť, kde budem tráviť väčšinu svojich dní, ak samozrejme,“ otočila som sa ku kučeravému, ktorý sa očividne dobre zabával, „sa pre mňa vedenie rozhodne. Ako vidím, ste mladý kolektív. Predpokladám, že by sme si dobre rozumeli, pretože ani ja sa ešte necítim stará.“ V dave to zašumelo, niekoľkí sa ticho zasmiali. „Desať rokov som pracovala v banke,“ pokračovala som, „začínala som tam pri prepážke, prešla som rôznymi oddeleniami a funkciami. Nebudem vás nudiť vymenovávaním všetkého, čo som robila. Skrátka je to tak, že som mala skutočne veľké skúsenosti, no nikdy žiadnu vedúcu pozíciu. Takže môj plán je asi taký, že tu začnem rovno od vedúcej oddelenia a budem postupovať, kam sa bude dať.“
Kučeravý začal tlieskať. Ostatní sa k nemu váhavo pridali. Všimla som si, že pán v okuliaroch, ktorý si ma zo začiatku nevšímal sa smeje a tlieska s rukami nad hlavou. Celá červená som zliezla zo svojho piedestálu a premýšľala som, kde asi majú skrytú kameru.  
Bola som na odchode. Kučeravý ma dobehol po pár krokoch. Prosil ma, aby som sa vrátila do jeho kancelárie, že už pre mňa nemá žiadne neštandardné úlohy.
„Už toho bolo dosť,“ chcela som to ukončiť.
„Ešte vás čaká druhá časť pohovoru. S konateľom.“
Prehovoril ma. Neochotne som ho nasledovala späť. Bola som unavená. Už som nemala silu na ďalšie dejstvo. Bola som znechutená tým, že to bude ešte pokračovať. Sedeli sme potichu asi 5 minút. Potom vošiel do kancelárie muž, na ktorého sme čakali.
„No zbohom,“ chytila som sa za hlavu, „tak vy ste konateľ?“ Bol to ten pán v okuliaroch, ktorý ma v kancelárii najprv ignoroval a nakoniec hlasno tlieskal.
„Takúto reakciu na moju osobu som od záujemcu o pracovné miesto ešte nezažil,“ povedal a podal mi ruku, „ale chápem vás.“ Kučeravý sa vytratil.
„Náš personalista má neobvyklé postupy, no fungujú. A vy ste jeho testom prešli.“
Nasledoval normálny pohovor, ktorý skutočne vyzeral ako ozajstný. Rezignovala som. Prestala som riešiť, čo si mám myslieť a odpovedala som celkom pokojne, pravdivo a bez komediantských prvkov na všetky otázky. Rozlúčil sa známou vetou: „Ozveme sa vám.“ Pochybovala som o tom.

Cestou domov som s zastavila v obchode. Nutne som potrebovala ananásový kompót. Aby som ho celý sama zožrala. Emócie a stres rada zajedám. Našťastie väčšinou nie čokoládou, ale ovocím. Pri cúvaní z parkoviska mi zhasol motor. Pozrela som do spätného zrkadla. Po ceste za mnou sa približovalo auto. Rýchlo som vypla kľúč a skúsila som znovu naštartovať. Nenaskočilo. Auto za mnou už bolo kúsok odo mňa. Znovu som zaštartovala. Bez odpovede. Auto za mnou už stálo. Zhlboka som sa nadýchla a pomaly som otočila kľúčikom. Počkala som, kým zhasne kontrolka žhavenia a urobila som posledný pokus. Auto sucho zakašľalo a ostalo ticho. Vystúpila som. Vodič za mnou ma opatrne obišiel cez chodník. Spredu sa blížil kamión. Zamávala som naňho. Šofér zastavil, na oboch stranách sa otvorili dvere a naraz vyskočili dvaja chlapi. Odtlačili auto späť na parkovisko. Jeden z nich sa ešte pár krát pokúsil naštartovať. Spýtal sa ma, či som nezabudla priložiť imobilizér a či mám naftu a potom to vzdal. Kompót som hodila do kabelky, zamkla som a domov som šla pešo. Keby som vedela otvoriť tú ananásovú konzervu zubami, cestou by som ju zjedla.
Keď som zabočila na našu ulicu, zbadala som červené auto. Číro so Zdenou sa rozprávali pri plote.
Prečo sa vždy všetko nakopí v jeden deň, pomyslela som si nešťastne, prečo sa desať dní nudím ako pes a sedím sama doma a potom príde takýto deň... Zdena aj Číro mi zakývali. Bolo mi jasné, že Zdena bude mať so mnou ďalší pohovor. Zároveň som vedela, že večer pred spaním budem vidieť Čírove vážne tmavé oči, ktoré ma uprene pozorovali. Nasucho som prehltla. Túžba po ananáse gradovala.
„Jani,“ začula som Zdenu, keď som sa k nim blížila, „môžeš na chvíľu?“ Akoby sa minule nebolo nič stalo. Usmievala sa ako obvykle, trochu pohŕdavo. Zhlboka som sa nadýchla a pomaly som šla k nej: Tá žena je chudera, snažila som sa upokojiť, ktorá síce dobre vyzerá, no je to umelá.....nie, to nie je správny prístup. Predstavím si ju na záchode. Zapamätala som si to z jedného školenia. Ak máme z niekoho veľký strach, predstavme si ho v dehonestujúej pozícii. Videla som teda Zdenu, ako sedí na záchodovej mise. Tangáče na lýtkach, na nohách sandále s ihličkovými opätkami. Predstavila som si, ako krčí tvár, keď tlačí. Musela som sa uškrnúť.
Primitívne, no potešilo.
„Janka,“ naklonila Zdena hlavu trochu nabok.
Ajaj, aká smola, minul sa papier, môj mozog pokračoval vo vytváraní obrazov. Na sekundu som zavrela oči, aby som zahnala myšlienky a sústredila sa na to, čo hovorí.
„Toto je syn vašich budúcich susedov, o ktorom som ti hovorila.“ Prikývla som a len nakrátko som naňho pozrela. Jeho pohľad som pocítila až v žilách.
Bože, je tak mladý, preblesklo mi hlavou. Tep sa mi zrýchlil. Myslela som na to, že by som mala hovoriť čo najmenej. Trapasov už bolo ten deň dosť.
„Bude tu robiť zámkovú dlažbu už teraz, kým tu bývame. Len aby si vedela, že sa tu bude v najbližšej dobe pohybovať s partiou mládencov,“ široko sa zubila. Slová „s partiou mládencov“ povedala s takým nadšením, že som si predstavila, ako jej z kútika úst tečie slina.
„Dobre, v pohode,“ povedala som potichu. Snažila som sa nepozrieť jeho smerom, cítila som jeho pohľad.
„Tá opekačka, o ktorej som ti hovorila bude dvadsiateho, nezabudni. Chceli sme to robiť už v novom dome, no v tom čase nám tam budú kopať bazén, to by nebolo vhodné. A potom ideme na dovolenku. Niekam do exotiky,“ pohodila vlasmi.
To je asi divadlo tuto pre fešiho, pomyslela som si.
„Takže aby si dodržala to, na čom sme sa....“
„My vtedy nebudeme doma,“ vyletelo zo mňa. Nemala som chuť na jej reči a nemohla som vydržať stáť pri ňom. Cítila som, ako mi horia líca. Srdce silno búšilo. Vzduch bol nesmierne hustý. Nedalo sa nadýchnuť. Chcela som naňho ešte raz pozrieť a pocítiť tú slabosť v členkoch, no nevládala som k nemu zodvihnúť oči. „Maj sa,“ otočila som sa a odišla som domov.
Na chodbe som sa zazrela v zrkadle. Zastavila som sa a podišla som celkom blízko.
Naozaj sa mu môžem páčiť? bola som zaskočená záujmom toho zajaca. Musel sa zblázniť, priznala som sama pred sebou. Jemne som prechádzala prstom po vráskach na čele. Pritlačila som. Keby sa tak dali vygumovať. Zvykla som si na svoju tvár za tie roky, čo som sa s ňou vídala. Považovala som ju za sympatickú. Zaujímavú. Možno trochu nezvyčajnú. Výnimočnú, ani krásnu nie.
S tými vráskami na čele a okolo úst... pre tridsiatnika, štyridsiatnika som mohla byť prijateľná. Pre päťdesiatnika možno aj atraktívna. Nevedela som však pochopiť, čo by dvadsať ročného muža na mne mohlo zaujať. Trochu som odstúpila od zrkadla a hodnotila svoju postavu. Oblečená pôsobila celkom dobre, súmerne. Neboli vidieť žiadne trasľavé časti, o ktorých som vedela, trápili ma a Tibor o nich tvrdil, že sú sexy.
/Brala som ho s rezervou. Čo mal chudák hovoriť?/
Ako každá žena, poznala som svoje nedostatky aj prednosti a svoje možnosti. Číro sa zo všetkého, čo som predpokladala vymykal a preto mi stále vŕtal v hlave. Otvorila som kompót a s vyloženými nohami som si sadla na gauč.
Po chvíli niekto zaklopal. Keď som otvorila a zbadala som vo dverách suseda z bungalovu oproti, zháčila som sa. Spomenula som si na svoj sen. Chytila som sa za krk, akoby som na ňom stále cítila jeho prst, ktorým mi vo sne prechádzal od brady až pod pupok. Žiarivo sa usmieval, ukazoval svoje pekné biele zuby.
„Áno?“ usmiala som sa aj ja.
„Je doma tvoj manžel?“
Takže my si tykáme? Ešte nikdy sme sa nerozprávali. Prisťahovali sa len pred pol rokom a zatiaľ sme nemali príležitosť na rozhovor. Ale veď sme všetci mladí, čo by sme si vykali. Mal na sebe biele tielko, nie príliš tesné na to, aby vyzeral prehnane narcisticky, no dosť vykrojené na to, aby som videla, že tento chlap je v posilňovni častým návštevníkom. Ruky mu voľne viseli pri tele. Tak nedbalo ako opici. Nakrátko som sa na nich zastavila pohľadom a rýchlo som odvrátila zrak. Je to tak, ako som si predstavovala. Tieto ramená musia parádne zvierať.
„Nie, on chodí z práce až večer,“ chvíľu som váhala a napokon som dodala: „pomôžem ti s niečím ja?“ Hneď som svoju poznámku oľutovala a len som dúfala, že to nebolo nevhodné.
„Tečie nám záchod. Vedela by si to opraviť?“ spýtal sa a moje sympatie k nemu okamžite poklesli.
„Nie, to by som nevedela.“
„Teraz som na ňom asi dvadsať minút sedel a zrazu pozerám, nohy mám vo vode.“
To bol definitívny koniec mojim erotickým predstavám s týmto mužom. Odteraz si ho vybavím už len na záchode.
„Dvadsať minút?“ zdvihla som obočie.
„To je nič,“ zasmial sa, „niekedy tam sedím aj štyridsať, keď to v tom smrade vydržím.“
„Aha,“ povedala som chápavo. Tak s týmto prasaťom, ktoré mi pri našom prvom stretnutí opisuje svoj pobyt na záchode, som si ja predstavovala sex! Nikdy viac. Rázne som ukončila náš „pomer.“
„Tak to budeš predsa len musieť počkať na manžela.“
„Zastavím sa večer, aspoň sa konečne spoznáme,“ povedal a odišiel.
„Škoda,“ vzdychla som si a zabuchla som dvere.
Zlatý Číro. Dobre v tom sne urobil, že mu jednu vrazil.
 
Keď som večer popísala Tiborovi priebeh pohovoru, potrebovala som, aby mi povedal niečo, čo poupratuje chaos v mojej hlave. Aby za mňa vyriešil, čo si mám o tom myslieť. On zasa potreboval pozerať správy. Aj tak polovicu zmeškal, keď bol pozrieť u susedov na tečúci záchod. Aby toho nebolo málo, Riško potreboval  na druhý deň do školy kúsky farebných látok a Erik, ktorý sa v škôlke naučil pieseň o blížiacich sa prázdninách, potreboval obecenstvo.
Viedla som monológ, strihala staré dupačky a chválila dokola sa opakujúcu pieseň. Musela som sa vyrozprávať, aj keď len sama sebe. Pomohlo mi to urovnať myšlienky. Keď bola reklama, mala som šancu na Tiborovu pozornosť.
„Nezabudni, že šestnásteho bude mať teta Alžbeta oslavu sedemdesiatky. A dvadsiateho pôjdeme k vašim na predĺžený víkend,“ udrela som päsťou do stola, aby som svojej reči dodala vážnosť..
„K našim?“ otočil sa ku mne, „neboli sme u nich už takmer rok.“
„Práve preto. Povedala som Zdene, že nebudeme doma, takže ak nás nemieniš zobrať na exotickú dovolenku, zober nás aspoň na pár dní do Popradu. Vaši sa potešia, my zmeníme vzduch, všetkým to prospeje.“
„Dobre,“ povedal pomaly, „ale v robote...“
„Keby si mal vždy brať ohľad na robotu, nikdy sa nikam nedostaneme,“ rázne som ho prerušila, „nechcem tu byť, keď bude Zdena robiť opekačku. Nejde o to, že by sme museli byť zatvorení vnútri...nemohla by som sa ani priblížiť k oknu, aby som ju nezbadala. Nechcem vidieť tie špeciality, ktoré hosťom pripraví. Nechcem počuť jej afektovaný smiech.“
Mala som pripravený aj záložný program. Ak by Tibor skutočne musel ísť do práce, zobrala by som decká na celý deň do nejakého aquaparku, alebo kamkoľvek preč. Na druhej strane aj on potreboval oddych a navštevovať rodičov raz do roka je už parádna hanba. Chvíľu premýšľal a nakoniec súhlasil:
„Máš pravdu, vedúca.“
„Nie som vedúca.“
„Ale budeš.“
„Nebudem!“ vykríkla som. „A kým pôjdeme, čaká ťa ešte tá záhradka! Pokopeš ju a hotovo!“
„Aj tak to nemá význam, ak tú zem nepohnojíš. Ledva tam vyrastie nejaká burina. Zelenine sa tam dariť nebude. Nechaj to na budúci rok,“ snažil sa ma presvedčiť a prepínal programy.
„Vieš čo?“ vykríkla som, „nenechám to na budúci rok. A nemusíš mi ani pomáhať. Zariadim si to. Načo mám švagra, ktorý robí na družstve?“
„To je nápad! Správna vedúca si to musí vedieť zorganizovať“ zasmial sa a uhol pred utierkou, ktorou som ho chcela trafiť.
Začal mi vyzváňať telefón.
„Kto je to?“ spýtal sa Tibor.
„Číslo. To bude zasa nejaká ponuka, alebo anketa. Idem na to.“
„Dobrý deň. Môžem Vás požiadať o monitorovaný rozhovor, týkajúci sa populárnej hudby?“ ozval sa mladý, priam chlapčenský hlas.
No výborne, pomyslela som si, to tu ešte nebolo.
„Áno,“ povedala som a odišla som do izby, aby som lepšie počula.
„Ďakujem,“ odpovedal, „bude to trvať asi dvadsať minút.“
Chcela som zaprotestovať, že dvadsať minút sa mi nechce, no on už pokračoval a ja, keďže som sľúbila, vzdala som to. Dostal ma.
Najprv sa ma pýtal aké rádio počúvam, koľko hodín denne, prečo a o koľkej. Potom mi podľa mňa položil sadu otázok, v ktorých sa pýtal úplne to isté, len inými slovami. Možno sa len chcel uistiť, že som odpovedala pravdivo. Vošiel Riško a oznámil mi, že je hladný. Vykázala som ho z izby. Potom mi chlapča do telefónu začalo púšťať úryvky skladieb. Po každej som musela odpovedať, či ju poznám, či sa mi páči a oznámkovať ju od 1 do 5. Tak som počúvala, hodnotila a známkovala a premýšľala som, či si zo mňa niekto robí srandu, alebo vážne takto otravujú ľudí. Uvažovala som na tým, koľko ľudí to vzdá hneď a koľko v polovici a kedy to asi vzdám ja. Skladby plynuli jedna za druhou a ja som medzitým hľadala farbičky, ktoré si prišiel Erik vypýtať a znovu poslala Riška preč, nech neotravuje s večerou, keď telefonujem. Raz sa na mňa prišiel pozrieť aj Tibor, s kým tak dlho telefonujem. Už som ani neverila, že to niekedy skončí, keď chlapec zrazu povedal, že mi pustí ešte poslednú skladbu. Ohodnotila som ju a on mi poďakoval za ochotu a trpezlivosť a položil. Predpokladám, že táto anketa nemohla byť objektívne vyhodnotená, lebo to určite okrem mňa nikto nevydržal do konca.

Druhý deň doobeda prišla mama.
„Tie schody vonku si kedy naposledy zametala?“ vpadla dovnútra s výčitkou.
„Keď boli zasnežené.“
„Podľa toho aj vyzerajú.“
„Čo si mi priniesla?“ snažila som sa zmeniť smer rozhovoru.
„Zabíjačku. Susedove prasa si zlomilo nohu, musel ho zabiť. Teraz, v takom teple.“ Povykladala na stôl tašky s jaternicami a tlačenkou. Odkrojila som z tlačenky tenké koliesko a zjedla som ho.
„Málo slaná.“
„Aj ja som hovorila,“ mama si sadla k stolu a obzerala sa, „čo robíš?“
„Nič, počúvam rádio.“
„Nevaríš?“
„Mám od včera.“
„A to tu len tak sedíš uprostred tohto bordelu?“ zo stola zhodila nejaké tielko, ktoré tam nechal niekto neznámy.
„Som vyrovnaná osobnosť. Dokážem relaxovať aj uprostred tohto,“ hodila som rukou.
„Okná by si mala umyť, okrem iného.“
„Mama, prišla si mi robiť prednášku, alebo na pokec?“
Ramená jej klesli. Šúchala si dlaňou čelo a bolo jej do plaču.
„Čo sa deje?“
„Vystrelím ho na mesiac,“ chvíľu nervózne klopkala prstami po stole a oči jej pomaly červenali, „dovliekol do kuchyne starý bicykel a tam ho rozoberá. Už od rána.“
Zasmiala som sa.
„Dlážka je plná náradia, koliesok, šraubov a matičiek. Porazí ma z neho.“
„Mami, ja ťa chápem,“ začala som opatrne, „ale o čo ide? Čakáte na obed prezidenta, alebo čo? Síce neviem, prečo si to nerozložil vonku...“
„Lebo ma musí stále sledovať. Tvári sa, že opravuje bicykel, no stále ma pozoruje spoza tých okuliarov. Oči má v nich ako sova a kde môže, tam rýpe.“
„To je náš otec.“
„A ty si celá po ňom.“
„Nemám oči ako sova a rozhodne neviem rozobrať bicykel.“
„Nemáš zmysel pre poriadok. Je ti jedno, že je celý gauč posypaný ovsenými vločkami. Kúsok odhrnieš a sadneš si medzi ne. Ja by som si nedokázala oddýchnuť, kým by to nebolo v poriadku.“
„To sa stalo jediný krát,“ bránila som sa, „a sadla som si tam preto, že som kojila.“  
„Ale ja viem,“ smutne sa usmiala mama, „to bol len príklad.“
„Keď bol otec mladý, nebol taký?“
Sklopila oči a posúvala po stole prstom malú špinku.
„To vieš, že bol. Ale vtedy mi to nevadilo. Prišlo to s vekom. Čím som staršia, tým viac mi záleží na tom, aby bolo všetko v poriadku. Hovorím ti, odkedy je na dôchodku, lezieme si na nervy.“
„Dá sa to vôbec vydržať....s jedným mužom toľké roky?“ spýtala som sa.
„Nedá!“ vyhŕkla mama.
„Ale vydržala si.“
„Človek zvládne za život kopu nemožných vecí.“
Usmiala som sa. Na tom niečo bude.
„Otec bol fešák, keď ste sa spoznali, že?“
„To si píš,“ pozerala na tú špinku na stole a po chvíli pokračovala, „stála som pred obchodom a čakala som na brata.......“
Opísala mi, ako sa zoznámili. Ako si mysleli, že sa už nikdy nestretnú a potom ich náhoda znovu spojila a nakoniec sa zobrali napriek tomu, že otcovi rodičia boli proti. Počula som to už sto krát, no tentoraz to nerozprávala mne. Nechala som ju, aby to povedala sama sebe. Svojmu dnešnému ja, ktoré si to občas potrebovalo zopakovať. Odchádzala v lepšej nálade a lúčila sa so mnou so slovami, že ide skontrolovať toho montéra.

Poobede som navštívila Petru. Chcela som ju trochu rozptýliť. Vedela som si predstaviť, nad čím celé dni rozmýšľa. Či si dá pri pôrode pichnúť epidurálku, alebo nie a či sa dostane v pôrodnici na nadštandard. Aký bude mať pôrod a prečo ho ženy opisujú ako svoj najbolestivejší, no zároveň najkrajší zážitok.
Do podrobností som jej opísala môj pohovor v leasingovke.
„Keď ťa nezoberú, môžu ľutovať,“ vyhlásila.
„To je blbosť. Celé to bolo divné.“
„Vieš, čo je divné?“ spýtala sa, „prezliekacia kabínka u doktora Malíka.“
„To je fakt,“ povedala som prekvapene, „ale veď ty chodíš k Tylnerovi.“
„Tylner mal minulý týždeň dovolenku a Malík ho zastupoval. Vošla som do ordinácie, on sa spýtal, čo potrebujem. A ja mu hovorím, že som tehotná, idem na poradňu. Akoby nevidel tú kopu predo mnou. Sestrička mi zmerala tlak a on hovorí, že sa mám vyzliecť. Obzerala som sa a kabínka nikde. Ukázal: hentam za rohom. Nakukla som tam a uvidela som len taký výklenok a za ním dvere. Myslela som, že sú to dvere na chodbu, že sa mám vyzliecť v tom výklenku. Tak som si tam stiahla nohavičky a pozerám, žiadna stolička, ani nič, kam by som ich dala. On mi kričí: nech sa páči, už čakám. Ani kabelku som pri sebe nemala, nechala som ju Ivanovi v čakárni. V tej rýchlosti ma nenapadlo nič rozumnejšie, než zavesiť nohavičky na kľučku tých dverí. Ležím tam na koze a sestrička zrazu vybuchne do smiechu, že to ešte nevidela, aby si niekto nechal nohavičky na kľučke. Za tými dverami bola minikabínka. Tam som sa mala prezliecť. Dúfam, že už tam nikdy nepôjdem. Bola som červená ako paprika.“
„Toto je dôkaz, že sme sestry,“ smiala som sa. „Ja som uňho tiež raz bola. Takisto v lete, mala som len šaty. Keď povedal, že sa mám vyzliecť, začala som sa obzerať. Presne ako hovoríš. Nikde žiadna kabínka. Ten výklenok, kde si sa ty vyzliekla som si všimla až pri odchode. Tak som sa ho spýtala, že to sa mám vyzliecť tu? A on tak nadvihol obočie, pozrel na mňa spoza okuliarov, a povedal: Môžete aj tu. Tak som si pred ním tie nohavičky stiahla a celú dobu, čo ma vyšetroval, som ich žmolila v ruke.“
„Vidíš, to ma nenapadlo, že by som ich mala v ruke. Je vidieť, že si moja veľká múdra sestra, mám sa od teba stále čo učiť,“ uťahovala si zo mňa.
„Ty by si ich ani v ruke držať nemohla,“ nedala som sa, „teraz, keď si tehotná, nosíš určite také bombarďáky, že by sa ti do dlane nezmestili.“
Toto sme boli my dve. Samé prekrikovanie a hlučné výbuchy smiechu.
Vo dverách sa objavil Ivan.
„No nazdar,“ pozdravil a začal pozerať do hrncov, „to si nič nevarila, alebo si už všetko zjedla?“
„Prečo pozeráš do tých špinavých hrncov od včera?“ smiala sa Petra.
„Lebo tu iné nevidím. Táto polievka už nebude dobrá?“
„To sú pozlievané zvyšky z celého týždňa!“ vyprskla.
„Aspoň si to zohrej,“ doplnila som ju.
„Obed je v trúbe. Nechce sa mi upratovať. Nevládzem,“ dodala ospravedlňujúco.
„Ty, Ivan,“ vstala som a začala som napúšťať vodu do drezu, „mal by si kúpiť umývačku. Teraz, keď budete traja, už ju využijete.“
„Nechaj to tak,“ protestovala Petra chabo, „ja to potom umyjem.“
„Len pekne oddychuj,“ mávla som rukou, „nerobím to zadarmo. Niečo by som od teba potrebovala, Ivanko.“
„Čo také?“ spýtal sa.
„Pohnojiť a poorať záhradku.“
„Teraz?“
„Nemusíš hneď teraz, ale keby to bolo tak do dvoch týždňov, bola by som rada.
„Dobre,“ pustil sa do jedla, „ozvem sa ti, keď budem môcť.“
„Vedela som, že sa na teba môžem spoľahnúť. Tibor nemá čas a ani chuť mi s tým pomáhať. Budem sa aspoň vŕtať v zemi, keď už budem asi navždy nezamestnaná.“
Cestou domov mi začala na palubovke svietiť kontrolka oleja. Zastavila som a zavolala som Tiborovi. Povedal mi, že ho zabudol doliať, ale už trikrát chcel. Že mám otvoriť kapotu a naliať z bandasky v kufri. Nevedela som, ako sa otvára kapota. Pridržiavala som telefón pri uchu plecom a počúvala Tiborove inštrukcie, ako na to. Keď sa mi to podarilo, keď som konečne kapotu zaistila, nahla som sa nad motor, aby som zistila, kde je nádržka na olej. Telefón sa mi spod ucha vyšmykol a spadol do nárazníka. Rýchlo som po ňom siahla a zasunula som ho pod nejaký plech tak, že už som sa k nemu nevedela dostať. Tibor mi zrejme práve vysvetľoval, ktoré viečko mám odšraubovať. Kľakla som si pred nárazník a zakričala som doňho, že mi spadol telefón. Chvíľu som tam kľačala a rozmýšľala, čo urobím. Nakoniec som kapotu zavrela a vybrala z auta kabelku. Zamkla som. Telefón v nárazníku začal vyzváňať. Vrátila som sa k Petre a Ivanovi pobaviť ich svojou príhodou a poprosiť Ivana, aby mi išiel pomôcť.

Posledný deň školského roka bolo ukážkové počasie. Od rána svietilo do okien slnko. Riško vstal už o šiestej a zobudil ma s hroznou výčitkou. Nemal pripravený obal.
„V obývačke, v zásuvke pod televízorom je ich asi desať,“ spadla som späť na vankúš a dúfala som, že ho nájde. Nenašiel. O minútu mi prišiel povedať, že tam nie je ani jeden. Snažila som sa ho presvedčiť, že tam určite nejaký bude, no keď som videla to zúfalstvo v jeho očiach, vstala som. V obývačke som otvorila zásuvku a celkom navrchu ich ležalo niekoľko. Jeden som vybrala a podala som ho Riškovi.
„Bude dobrý?“ spýtala som sa.
„Mišo povedal,“ našiel si nový problém, „že prinesie pani učiteľke kvety.“
„Ty kvety neponesieš,“ vysvetľovala som, „lebo sme sa s mamami tvojich spolužiakov dohodli, že sa kúpi jedna veľká spoločná kytica. Paťkina mama od nás vyzbierala peniažky, dobre?“
Pred školou mali všetci spolužiaci kytice, no Riška to už dávno netrápilo. Moje vysvetlene mu stačilo.
Asi bývam na inej planéte, pomyslela som si.
Pre prváka je vysvedčenie veľká vec. Čakala som na Riška pred školou a cítila som dojatie a hrdosť.
Ešte len nedávno sa narodil, napadlo mi. Žiaci začali vychádzať zo školy. Pozorovala som tie vyčesané ružové dievčatká v bielych silonkách a chlapcov v kockovaných košieľkach, ako poslušne ukazujú svojim rodičom ten vzácny list papiera a nevedela som sa dočkať, kedy pôjde Riško. Už vyšli snáď všetky deti z jeho triedy a on nikde.
Konečne som ho zbadala. Keď prišiel ku mne, čupla som si k nemu a spýtala som sa:
„Ako si dopadol? Aké je vysvedčenie?“
„Ja neviem,“ podal mi pokrčený papier, „nečítal som to.“
„Ty nevieš?“ zvýšila som hlas. „A čo tá diera na kolene?“ ukázala som na nohavice.
„Pobili sme sa so Samkom,“ povedal pokojne, „môžeme už ísť na tú zmrzlinu?“
„Na akú zmrzlinu?“
„Ty si mi sľúbila za hento zmrzlinu,“ ukázal na vysvedčenie.
Vážne som začala študovať známky. Mal tam samé jednotky. Papier som zrolovala a cvakla som ho ním po hlave.
„Tak poď,“ vzdychla som si a šli sme na zmrzlinu.