uryvok 1...
Zdvihla som sa z chodníka, kde som sa narodila ako dvadsať-tri ročná a kráčala som po ulici. Jednoducho som vedela kto sú tie ženy v ľahkom oblečení, vedela som prečo sú tie ulice zničené a domy poväčšine zrúcané. Vedela som vlastne o všetkom no nič som si nepamätala. Bolo mi čudne. Bolela ma hlava, žalúdok sa mi metal zo strany na stranu a takmer som si necítila nohy. Pozrela som na ne: štastie, že som ich necítila! Po pravej nohe mi tiekla krv z reznej rany na stehne. Ľavú nohu som mala napuchnutú. Kráčalo sa mi veľmi ťažko, no nezdalo sa že by som mala čosi zlomené. Chvíľu som šla a potom som musela poznačiť chodník čímsi, čo kedysi bolo jedlo. Kedysi…predtým ako som sa narodila. Teda, tento môj druhý príchod na svet bol pre mňa krutejší ako prvý krát, som si istá.
,,Hej maličká, nedáš zadarmo?” otočila som tvár k chlapovi a potom svoje biedne telo, ukazujúc, že nemám čo ponúknuť.
,,Mne je to jedno,” kývol rukou. Nemala som chuť s kýmsi sa rozprávať, nuž som trochu nadvihla zničené šaty a ukázala ranu na stehne: “A toto ti nevadí?” spýtala som sa. Na to mi už nepovedal nič, len odišiel.
Zostala som sama. Medzi hŕbou zničených tehál a ľudských životov. Nechcela som aby sa začal tento deň. Nechcela som aby som bola narodená práve teraz. Nechcela som rozrezané stehno a boľavú hlavu. Nechcela som tie otrhané a špinavé handry čo som mala na sebe. A čo som chcela? Vlastne nič. Nič, len poznať aspoň svoje meno a to, ako som sa dostala do lona tejto ulice, kde som sa narodila pred pár hodinami. Sadla som si na zem a oprela hlavu o chladnú stenu. Zatvorila som oči a hmkala som si. Hmkala som melódiu, ktorú malo moje podvedomie hlboko vrytú v pamäti a nič čo sa mi stalo ju nedokázalo zničiť. A svitla mi nádej, že raz prídem aj na to, kto som a čo sa vtedy vlastne stalo, vtedy, predtým ako som sa narodila ulici ako dvadsraťtri ročná dobitá chudera bez spomienok. Zrazu sa ktosi v mojom hmkaní ku mne pripojil. Otvorila som oči.
"Ahoj dievčatko, takto tu ochorieš a na chlieb si chorá veru nezarobíš, nože vstávaj!" a už ma prsnatá žena ťahala za rameno.
"Prosím? Ja nie som … "
"Zlatko každá žena je, hlavne teraz." Kývla rukou. "Inak sa uživíš oveľa tažšie, chceš ísť do továrne? Mať zničené ruky, zhrbený chrbát a bolesti po celý život? A to ťa tam nemusia vziať pracovať! Drahá toto je pohodlnejšie. Hoci vidím, že tvoj posledný chlap to asi prehnal… Tak vstávaj, dám ťa dokopy."
...uryvok 2...
Náhlili sme sa, no nebežali sme a i napriek tomu som sa cítila strašne unavená. Neviem, ako ďaleko sme až zašli, ale bolo to ďaleko a na konci tej cesty sme konečne našli dom o ktorom nám hovorili ľudia, ktorých sa Del cestou pýtala. Zaklopala na dvere. Z vnútra bolo počuť hlasy, potom kroky a napokon sa dvere otvorili a stála v nich žena. Mala asi päťdesiat rokov, oblečené mala jednoduché domáce šaty a milo sa na nás usmiala.
"Čo si prajete?" opýtala sa.
"Hľadáme toho, kto sa stará o telá tých, ktorí odišli na druhý svet," odvetila Del a usmiala sa.
Žena na ňu pozrela s nepekným výrazom v tvári: "Pustite tie dvere, môj muž nie je doma."
"Máme peniaze, nemusíte sa báť, že chceme niečo zadarmo. Hoci nemáme veľa, hádam vám to bude stačiť." Žena pozrela na Del, chvíľu premýšľala a napokon nás pustila dnu. Del na mňa pozrela veľavravným pohľadom a vošli sme za ženou.
Dom bol malý, no priestranný a bolo v ňom cítiť pokoj, čo veľmi nešlo dokopy s okolím v ktorom stál. Určite to bola pred vojnou pokojná štvrť, v ktorej sa všetci navzájom poznali, no teraz je to inak. Každý bojuje svoj boj sám za seba. Prešli sme malou chodbou do kuchyne, kde nás žena usadila k stolu a povedala, aby sme počkali. Niekam odišla a z neďleka k nám doľahli hlasy. Nevnímala som, čo hovoria. Obzerala som sa okolo seba. Kuchyňa bola skromne zariadená, no farby na stenách svedčili o tom, že kedysi tu bolo viac nábytku. No napriek skromnému vybaveniu, napriek oknu, čo malo jednu polovicu zadebnenú a druhú sklenenú, mi táto kuchyňa pripadala príjemne. Ani som nevedela prečo sa mi tak páči. Práve som si obzerala rezbu na dvierkach malej skrinky, keď sa žena vrátila v spoločnosti nejakého muža. Bol podobného veku ako ona, možno trochu starší a kríval na ľavú nohu.
"Dobrý večer," pozravila som. Del urobila to isté, muž odzdravil a posadil sa. Žena bez slovka odišla do izby, kde predtým hovorila s manželom.
"Volám sa Simon a vy?" pozrel na Del, potom na mňa. Mal pokojnú tvár a črty tváre, ktoré ani trochu nenaznačovali jeho povolanie. Na brade mal jazvu, no ani to nemenilo nič na výraze akým na nás pozeral. Nemala som z neho strach, no Del asi áno, pretože keď začala hovoriť, hlas sa jej trochu triasol.
"Volám sa Madelaine a toto je Shanna," predstavila nás. "Prišli sme sem, lebo sa nám stalo niečo zlé a potrebujeme pomoc kohosi, kto dokáže pomôcť bez zbytočných otázok. Rozumiete čo tým myslím?"
"Pravdaže rozumiem. Jedna z vás urobila niečo zlé a teraz neviete čo ďalej. To je v poriadku. Rád vám pomôžem, ale viete, že z pomoci ako takej nevyžijem. Koľko teda myslíte, že môžete zaplatiť za moju pomoc? No rátajte s tým, že túto prácu už nedokážem urobiť sám. Mám dvoch pomocníkov."
...
Comments
Pridať nový komentár
je vlastne roman, ktory pisem uz dost dlho, dlho asi preto, ze som nan nemala cas...
tento vyvesok je sice len uryvok, ktory toho vela nepovie, no trochu nacrtne. nechcela som to sem vesat, lebo neviem, ci by to niekto cital, ked sa tu rozmaha poezia :)
hoci je to kratke a neda sa z toho vela dozvediet, budem rada, ked mi uprimne poviete svoj nazor, ci vas to aspon trosku zaujalo a pod....
nech nas vsetkych muza kope !
kde sa da zohnat? myslim,ze nikde, no trochu mam z neho v compe :)
nie, nanestastie nie je hotovy :(
skoda, ze nevies co na to povedat....cenim si tvoje nazory...
som vsak rada,ze to prebudilo tvoju zvedavost, ze ta to zaujalo, mozno sa do toho nakoniec znova pustim, ked to ma "nejake sance" :)
nech aj teba muza kope!!