Moje oko roní tíško vrelé slzy. Tečú prúdom ako horské potoky a vypaľujú si na mojich lícach červené korytá.  Stojím na moste a hľadím na hladinu Dunaja. Zapadajúce slnko farbí jeho vlny do zlatista.

Poza môj chrbát už obloha nebadane temnie. Robí to naozaj nenápadne. Keby som sa nesústredil... Keby som nerátal každú sekundu a nevšímal si všetko tak detailne, ani by som si to nevšimol.

Dýcham prerývane, lebo viem, že toto je posledná chvíľa kedy si môžem  zapamätať okolie.

„Ako mi chýbaš...!“

Ten trýznivý pocit samoty ovládol moju pravú ruku, ktorá britvou preťala  spojenie s tou ľavou.

K prúdom sĺz sa pridali ajprúdy krvi. Pravý i ľavý.

„Pamätám si ako sme spoločne snívali o zajtrajšku. Deň, ktorý mal byť tým  najkrajším v našom živote.“

Sily ma opúšťajú. Je mi zima hoci srdce mi vrie a oči ma pália, na chrbte mám zimomriavky. Už niet cesty späť. Zatváram oči s nádejou a pomaly opúšťam  most.

...

Od rieky sa k domom blížil chladný vánok. Pomaly a trpezlivo vnikal cez otvorené  balkónové dvere donašej neveľkej spálne. Bolo nám tak horúco ako nikdy a vôbec nám nevadilo ako nás nežne hladil.

Na temnej oblohe žiaril Mesiac akoby bol vytesaný z bieleho mramoru, no ja som  celú jeho nádheru sledoval v tvojich očiach. Nádherných prenikavých očiach.

Pritisla si sa ku mne a tvoje zvodné pery sa stretli s mojimi. Chuť tvojich slín  vzbudila vo mne to, čo pred svetom bežne skrývam.

Hoci si bola pri mne tak blízko, mne sa to videlo stále ďaleko a chcel som ťa mať pri sebe ešte bližšie. A ešte bližšie.  

Napokon sme si boli už takí blízki, že bližšie sa ísť nedalo. Akoby sama vášeň zomkla nás dohromady a nedovoľovala nám odtrhnúť sa. To by nás však ani nenapadlo.

Vôňa tvojich vlasov ako ópium ma mámila a myšlienky zlievali sa mi dokopy a strácali sa kdesi...

V tebe.

A keď som všetky do jednej stratil a v hlave som mal prázdno, ty si mi požičala tie svoje. Tvoj úsmev bol mojím úsmevom a tvoja sila bola mojou silou. A vtedy už som nebol ja a nebola si ty, ale boli sme my. A napriek chladnému vánku sme boli ako žeravý uhlík. A naše teplo sálalo na všetky strany.

A vtom akoby tento uhlík ktosi hodil do ľadovej vody. Pocit najkrajší aký človek môže zažiť. Stav práve vyhasnutého plameňa.

Ochabli sme ako zasiahnutí bleskom. Opäť som to bol ja a pri mne krásna – Ty.

Ale aj keď nám už sily nestačili, nemohli sme sa od seba odtrhnúť a objatie nám vydržalo až kým nás slnko neprišlo roztrhnúť.

Vtedy tvoje pery dali zbohom mojím a ja som ešte vychutnával pohľady na tvoje oblé tvary, ktoré žiarili v ranných lúčoch Slnka.

No možno to bola tvoja žiara a nie Slnko, lebo keď si odišla zo spálne akoby ubudlo aj svetla.

...

„Boh mi raz do cesty zoslal anjela, ktorý ma učil lietať. Svet bol však krutý a ľudia bezohľadní a tak mi ho vzal a ja musím ukázať, že ma lietať skutočne naučil.“

Padám a hladina je stále bližšie. Za chvíľu určite vzlietnem. Musím ísť za svojím anjelom.

Posledná z mojich sĺz splynula s hladinou a napokon som opustil svoje telo. „Dovidenia svet a skazení! Dovidenia všetci, ktorí ubližujete! Ja dúfam len, že budem opäť pri tebe. Moja milovaná. Môj anjel.“